Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pohľad od Vltavy – Milan Lažák

Tak máme za sebou osmičkový rok. Nebojte sa, nebudem znovu vymenovávať výročia, písať, ako sme slávili a pripomínali si jubilejné udalosti. Bohatý na ne bude i tento rok.  Ani o nich sa bližšie rozpisovať nechcem. Ak sa v zdraví dožijeme, užijeme si ich až až.

 

V súvislosti s rôznymi výročiami si hovorím, aká tvárna je naša minulosť. Ako sa neustále mení, upravuje a vyvíja.  A to v závislosti na momentálnej objednávke a potrebách, prípadne želaniach. Alebo našej dodatočnej múdrosti, keď vieme ako všetko dopadlo, kto vyhral a kto prehral. Ľudia a deje sa rozdelia na biele a čierne, dobré a zlé. Iné farby a charakteristiky akoby neexistovali. Minulosť dostáva nový náter, upravuje sa, aby vyhovovala dnešným požiadavkám. Tie zajtrajšie budú iné, a tak i včerajšok sa podľa nich zmení.

 

Písať o minulosti je teda veľmi ťažké. Zajtrajšia charakteristika predvčerajška bude iná ako dnešná a ty sa zosmiešniš. Že existuje objektívna, pravdivá história? Ktorá to je? Áno, existujú fakty, ktoré sa nedajú poprieť, stále sa však objavujú nové skutočnosti, ktoré tie doteraz poznané stavajú do iného svetla. Historici sa hrabú v dokumentoch a prichádzajú s objavmi. Ale sú dôležité rozhodnutia, ktoré zmenili životy ľudí, zaznamenané vždy v archívoch? Nepadli pri dôverných rozhovoroch medzi štyrmi či viacerými očami, existuje o nich hodnoverný záznam?

 

Istejšie je preto písať o budúcnosti. Futurológia je veda, ale ani najkovanejší futurológ nemôže so stopercentnou istotou vedieť, čo bude. Nemám na mysli pochopiteľne náš individuálny osud. O ňom sa lapidárne vyjadril britský ekonóm John M. Keynes: „V dlhodobej perspektíve budeme všetci mŕtvi.“

 

Ak uhádnete, čo sa v ďalekej budúcnosti stane, vlastne z hľadiska prítomnosti stalo alebo deje, dodatočne vás môžu vyhlásiť za génia. Vy sám ste už dávno mŕtvy a pri vašom mene, ak si naň ľudia spomenú, si iba povzdychnú: Predpovedal to, ale nikto mu neveril.

 

Nedávno som si prečítal článok, ako sa na Slovensku v posledných desaťročiach zvýšili platy, zlepšila životná úroveň. Významný je hospodársky rast, znížila sa nezamestnanosť. V súvislosti so Slovenskom sa objavil aj výraz Tatranský tiger. Nemám prirovnania krajín k tigrovi rád. Odborníci predsa poukazujú na to, že ide o tvora, ktorému hrozí vyhynutie. Okrem toho v Tatrách, pokiaľ viem, tigre nie sú.

 

Kladiem si však otázku, prečo je navzdory skvelej prítomnosti medzi ľuďmi toľko pesimizmu, názorov, že nič nezmôžu, že o všetkom rozhodujú tí hore. Priznávam sa, že čítam diskusie, ktoré sa objavujú pod článkami na internete. Je mi z nich smutno. Človek, aby sa bál povedať, čo si myslí. Hneď sa na neho zosype hromada nadávok a vulgarizmov. Odkiaľ sa berie toľko závisti a nenávisti? Ide o ventil, pomocou ktorého môžu vypustiť paru urazení a ponížení?

 

Že prečo je toľko anonymov? Jeden príklad za všetky. Skús povedať ako zamestnanec svoj názor, ktorý sa odlišuje od mienky majiteľa firmy. V tej chvíli alebo na druhý deň si na ulici. Doma ťa čakajú otázky: čo hypotéka, čo deti, čo plánovaná dovolenka? Okrem toho máš silné výčitky, že plávaš proti prúdu, že si ako práve nezamestnaný či podstatne horšie zamestnaný ohrozil tvrdenia o raste životnej úrovne. Sloboda vraj končí pred bránami firmy. Ale kde potom je, ak chýba tam, kde tráviš podstatnú časť svojho života a od čoho závisí tvoja existencia?

 

V lete minulého roka uverejnili noviny Právo rozhovor s čilským režisérom Alejandrom Fernándezom Almendrasom.  Stredná Európa mu nie je vzdialená: v Čechách natočil jeden zo svojich filmov, jeho priateľka a mladší syn sú Česi. V tom rozhovore okrem iného povedal: „Dnes vidíme, že dobre sa majú tí, ktorí nedodržujú pravidlá a do systému neprispievajú, len z neho čerpajú.“ Hovoril o Čile, ale týkajú sa jeho slová len tejto krajiny? A ešte: „Vo svete nie je vláda, ktorá by to robila inak, všade sa privatizujú podniky, voľný pohyb kapitálu sa nadraďuje nad potreby ľudí... Nemáme skrátka čomu veriť.“

 

Slušnosť a spravodlivosť je to, čo nám dnes chýba. Nejde o to, či sa vyplatia alebo nie, ale o to, že by mali byť každodennou samozrejmosťou našich životov. Jediným kritériom úspechu sú bohatstvo, zisk, postavenie. Ten a ten svetoznámy vedec či spisovateľ? Pchá, koľko zarába? 

 

I preto sa ľahšie píše o budúcnosti. Nikoho konkrétneho nekritizuješ, nenarazíš, nerozbijú ti nos. Prítomnosť? Radšej opatrne. Minulosť? Tam si smelo nasadzujeme dnešné okuliare. Boríme, lámeme, zahadzujeme. Aj poctivú prácu prostých ľudí, ktorým sa pokúšame nahovoriť, že žili zbytočne. Nejde o nostalgiu za tým, čo bolo. Jedna doba skončila, nastala iná. Ide o to, aby v tej inej bolo lepšie, a to nielen po materiálnej stránke. Možno si pamätáte ešte heslo Nie sme ako oni. Niektorí ho zamenili za Sme horší.

 

Ako budú zajtrajšie generácie posudzovať našu prítomnosť? Že ocenia to, čo sme vykonali? Ako to viete? Čo životné prostredie, čo honba za fetišom dolára a eura, čo medziľudské vzťahy? Nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne, hovorí známe porekadlo. Po sláve prichádza pád, po hojnosti bieda. Možno sa treba dívať ďalej ako za roh a k najbližším výročiam.  

 

Spisovateľ a filozof G. Santayana kedysi napísal, že „Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení k tomu, aby si ju zopakovali.“ Lenže, čo keď si tú minulosť pamätáme každý inak? Vieme, aká zradná je pamäť. Preto mám radšej aforizmus O. Wilda: „História sa nikdy neopakuje. To len zlí historici sa opakujú.“

 

Nejde o to plakať, ale o to, povedať, čo urobiť a potom to aj spraviť. Aké jednoduché a súčasne zložité to je. Aby nastalo zajtra, a to bolo lepšie ako včerajšok i dnešok. Alebo aby aspoň nebolo horšie? Aby vôbec bolo?