Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pohľad od Vltavy – Milan Lažák

Keď píšem tieto riadky, končí v Českom Krumlove pozoruhodný experiment. Na podnet jednej umelkyne mohli vybraní záujemci žiť pod dohľadom kamier v centre mesta a venovať sa tam bežným činnostiam stálych obyvateľov. Cieľom akcie je poukázať na vyľudňovanie historických jadier. Nikto v nich nebýva a nenakupuje, deti sa nehrajú. Pravda, ak si odmyslíme turistov, ktorí zaplavujú mestá, v ktorých sú pozoruhodné historické pamiatky.

 

Na informáciu o experimente som si spomenul, keď som sa v minulých dňoch vybral do centra Prahy. Keďže v tomto meste bývam, možno vám spojenie „vybral sa do centra“ pripadá nepatričné. Ale čo by som tam hľadal? Predierať sa medzi davmi návštevníkov? Ďakujem pekne. Nehovorím, že v jadre mesta všetko poznám, ale počkám si, keď bude po sezóne a davy trochu zrednú. Nie som v tomto smere výnimka. Medzi mojimi známymi Pražanmi sú dokonca ľudia, ktorí v centre neboli celé mesiace. Aj ja som sa na „výlet“ podujal len preto, že som si potreboval nájsť nejaké informácie v Národnej knižnici.

 

Pravda, pražské metro je preplnené počas celého roka. Letných turistov striedajú usilovné mravce, ktoré sa vrátili z dovoleniek. Majitelia sú takí veľkorysí, že im opäť ponúkajú prácu a skromne zhrabnú zisk. Aj detičky sa ponáhľajú za učením a snažia sa spolu s učiteľmi zistiť, čo nový pán minister alebo ministerka zase vylepšili. Nemajte ale obavy, čas návštevníkov onedlho príde znovu. Napríklad, keď v okolitých krajinách nastanú ich národné sviatky, ďalej na Vianoce či Veľkú noc.

 

V pražskom vnútornom meste je všetko oveľa drahšie ako na periférii. Ak máš len priemerný plat, dobre si rozmyslíš, či si niekde sadneš na obed. Vlastne nerozmyslíš. Jednoducho si nesadneš. Dieťaťu odriekneš kde akú pochúťku, ktorá je o niekoľko sto metrov oveľa lacnejšia.

Vyprázdňujú sa aj centrá menších miest. Zaviera sa jeden obchod za druhým, ľudia radšej nakupujú v krabiciach na perifériách, kde je všetko na jednom mieste a možno bez problémov zaparkovať. Ulice vynovené po roku 1989 zívajú prázdnotou, omietka padá a prach sa usadzuje. Mestské orgány namiesto toho, aby podporili obrat, usilovne vyberajú parkovné čo len za minútu státia.

 

Pozor, nemám nič proti návštevníkom  ani cestovnému ruchu, ktorý má rastúci podiel na hrubom domácom produkte. Nehorlím ani za minulé roky, keď sa krásne historické domy vzájomne podopierali, aby nespadli a ešte im aj pomáhali lešenia. Len premýšľam o tom, čo by o krivolakých uličkách a živote v nich dnes napísali svetoznámi pražskí spisovatelia, ktorí svoje diela tvorili za Rakúska-Uhorska a prvej republiky. Drahé reštaurácie, výstavné obchody svetových značiek, orientačné tabule, babylon cudzích jazykov určite k cestovnému ruchu patria. Pražan je oprávnene pyšný na svoje mesto. Len má pocit, že do jeho centra nepatrí. Necíti sa v ňom doma, nebýva v ňom. Sú tu nesmierne drahé a luxusne zrekonštruované byty. Zďaleka nie každý si na ne nasporil. To nie je jediný problém. Bývať nad podnikom, ktorý má každodenne otvorené dlho do noci a hukot a rozjarený spev sa ozývajú ďaleko do okolia? A kde je vlastne najbližšia škola?

 

Do najužších uličiek sa dostaneš autom.  Veď ktorý návštevník by bol ochotný nasťahovať sa do hotela, do ktorého by  musel peši? Aj konské povozy s turistami majú vjazd povolený. Niekomu sa ale nepáčilo, že do centra smú aj cyklisti, a preto im jazdy do niektorých častí chcel zakázať. Našťastie toto rozhodnutie sa odvolalo. Zákaz je určite jednoduchší ako vymedziť trasy pre cyklistov. Že bicykel oveľa viac šetrí životné prostredie ako auto? Prosím vás, zase začínate?

 

Predstavujem si to centrum tak, že ráno by som zišiel dole a kúpil si noviny. Potom by som rodine a sebe zaobstaral v blízkej mliekarni či mliečnom bare niečo na raňajky. Na chvíľu by som sa zastavil a obdivoval východ slnka. Po práci by som kráčal uličkami, zdravil známych, zastavil sa v nimi na kus reči. Večer sa vybral do svojej „hospody“, kde máme s priateľmi svoj stôl. Koniec rozprávky.

Nie, nemám recept na riešenie problému. Možno ho nájdu autori po ukončení svojho projektu v Krumlove. Myslím si ale, že cestou nie je iba premena ďalších a ďalších domov na hotely, otváranie nových a nových luxusných obchodov. Problém si treba najskôr priznať. Potom ho analyzovať, na základe toho si stanoviť ciele, cesty a etapy riešenia. Pochopiteľne nájsť aj peniaze. Tak sme sa to aspoň učili v škole. Existuje aj iná cesta, ktorú poznáme z časov, keď sme boli malé deti. Dať si ruky pred oči. Nič nevidím, nič sa teda nedeje.