Pohľad na Variant C a súvislosti – Július Binder

Už v roku 1988 t.j. rok pred uvedením diela do prevádzky, sa v Maďarsku šírili fámy o environmentálnej škodlivosti stupňa Nagymaros, ktorý údajne mal ohroziť výdatnosť a kvalitu zdrojov podzemnej vody, využívanej na zásobovanie Budapešti a okolia a dokonca vraj vytváral aj hrozbu záplavy centra mesta okolo Dunaja. Po búrlivej diskusii v maďarskom parlamente o návrhu zastavenia výstavby vodného diela Nagymaros (VDN) – ktoré občania mylne považovali aj za zdroj ekonomických problémov štátu, maďarský parlament v septembri 1988 odsúhlasil pokračovanie vo výstavbe. Na základe návrhu rakúskych dodávateľov stavby dvoch hlavných objektov: Dunakiliti, ktorého výstavba bola zavŕšená a Nagymarosu, ktorého výstavba začala v roku 1987, maďarská strana predložila návrh urýchlenia výstavby dolného stupňa a jeho uvedenia do prevádzky s 15-mesačným predstihom, čo by určite významným spôsobom zlepšilo ekonómiu investície na oboch stranách.

 

Návrh MR bol prijatý podpisom protokolu dňa 6.2.1989, ale len 3 mesiace neskôr – 13.5.1989 maďarská vláda (vtedy ešte komunistická, pod vedením Miklósa Németha) pod tlakom „environmentálnych“ demonštrácií proti výstavbe VDN, ktorý bol dielom maďarských projektantov, rozhodla o pozastavení výstavby dolného stupňa – vraj na dva mesiace.

 

Organizátori demonštrácií, napriek tomu, že ich „ekologické“ argumenty boli falošné, vytvorili z VDN symbol boja za demokratizáciu v Maďarsku – podobne ako sa dobytie Bastilly (v čase dobytia už bez väzňov) stalo symbolom francúzskej revolúcie. Medzinárodné environmentálne organizácie, ktoré organizovali demonštrácie aj zahraniční sponzori (Soros, Lipták), ktorých ciele boli aj (alebo hlavne) iredentistické, sa nemohli uspokojiť len so zastavením výstavby VDN. O tri mesiace (20.7.1989) zastavili aj prípravu prehradzovania Dunaja pri Dunakiliti, ktorým sa v októbri 1989 malo uviesť do prevádzky VDG.

 

Koncom októbra 1989 maďarský parlament prijal uznesenie, podľa ktorého by MR súhlasila so spoločným uvedením VDG do prevádzky – ak by ČSFR súhlasila s jeho priebežnou prevádzkou a upustila od realizácie VDN. Vláda MR predložila tento návrh vláde ČSFR oficiálnou nótou 3.11.1989 a súčasne zrušila protokol o urýchlení výstavby VDN. Začiatkom novembra 1989 už bolo jasné, že možnosť prehradenia Dunaja v roku 1989 sa už nedá zrealizovať. takže je zrejmé, že MR svoju ponuku nemyslela vážne, ale podala ju len s cieľom vytvoriť dojem o ochote ku kompromisu, pričom do októbra 1990 mala dosť času ponuku odvolať. V tomto zámere MR pokračovala 30.11.1989, kedy zaslala dokonca návrh zmeny Zmluvy zo septembra 1977 a vo svojej predstieranej nástojčivosti pokračovala už 11.12.1989 ďalšou nótou, urgujúcou odpoveď – dobre vediac, že v ČSFR prebieha zmena režimu a že vláda starého premiéra Adamca, aj nového premiéra Čalfu mali iné starosti, ako riešiť problémy vodných diel na Dunaji.

 

Medzičasom, aj bez odpovedi z ČSFR, MR zrušila zmluvu s Rakúskom o výstavbe stupňa Nagymaros, napriek tomu, že z tejto zmluvy vyplývala povinnosť uhradiť celú dohodnutú sumu – 2,3 mld. ATS, aj v prípade prerušenia a zastavenia výstavby z viny investora – dúfajúc, že im Rakúsko úhradu nevykonaných prác odpustí.. Po vytvorení novej vlády v ČSFR (a po získaní ubezpečenia o spolupráci s bývalými disidentmi, ktorým sa tiež ušla kvapka zo Sorosových fondov), stále ešte komunistický premiér Németh už 10.1.1990 posiela premiérovi Čalfovi nótu, ktorou však už neurguje podpísanie dodatku Zmluvy z roku 1977, ale navrhuje len spoločne, na základe nových kritérií posúdiť ekologické dopady VDG, pričom konečné rozhodnutie by malo byť prijaté až neskôr – tak asi za 3 – 5 rokov!

 

Oponenti VDG v Maďarsku si boli istí, že sa bez hate Dunakiliti nedá voda previesť do kanála a uviesť elektráreň do prevádzky, tak spokojne čakali, kedy sa jednota názorov na našej strane rozloží – veď proti SVD G-N sa vyslovili okrem domácich ochrancov prírody a novinárov (najmä českých), aj viacerí federálni politici, na čele s prezidentom Havlom. Správy o možnosti realizovania iného riešenia, ktorým by sa mohlo VDG uviesť do prevádzky bez spolupráce s maďarskou stranou, zaradili do kategórie „science fiction“ – teda utópie, v podmienkach ČSFR nerealizovateľnej – nielen z finančného a kapacitného hľadiska, ale aj z hľadiska mimoriadnej inžinierskej náročnosti. Mali pred očami realizáciu Dunakiliti, čo stavali Rakúšania 4. roky

Maďarská strana preto zvolila vyčkávaciu taktiku, pričom akékoľvek odborné rokovania podmieňovala zastavením prác na slovenskej strane, aby si tak vynútila ďalší krok k splneniu maďarského jednostranného rozhodnutia. Súčasne podporovala činnosť slovenských „ochrancov prírody“ – okrem iného aj zadávaním finančne bohato dotovaných študijných prác a posudkov – samozrejme so zameraním proti VDG.

 

Komu to malo poslúžiť

Je nepochybné, že tá istá udalosť môže nadobudnúť rôzne podoby, podľa toho, z hľadiska koho sa posudzuje. Na uvádzanie do prevádzky vodného diela Gabčíkovo to určite platí dvojnásobne, lebo toto dielo bolo jednými (vrátane mňa) vnímané ako skúšobný kameň schopností slovenských inžinierov a slovenských stavebných podnikov, zatiaľ čo druhými buď ako snaha vymaniť sa spod rozhodovania Prahy, prípadne Budapešti, alebo snaha potlačiť demokratizačný pokrok, ktorý bol mylne stotožňovaný s ekologickým fundamentalizmom. Bol som si vedomý, že výsledok nášho snaženia do značnej miery predurčí budúci vývoj aj úspech Slovenskej republiky, ktorá sa rodila súčasne s uvádzaním do života tohto diela a – rovnako ako Sústava vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVD G-N) – mala množstvo nepriateľov doma aj v zahraničí.

 

Medzinárodný rozmer tejto úlohy určoval spor o plnenie Zmluvy, uzavretej v septembri 1977. Spor, v ktorom technické argumenty boli na maďarskej strane odsunuté nabok, ako nepodstatné, aby mohli prevládnuť politické ciele maďarského šovinizmu a iredenty, roky dusené pod pokrievkou internacionálnej spolupráce. Spor, v ktorom si Budapešť chcela s veľkomaďarskou aroganciou prisvojiť právo, s konečnou platnosťou rozhodnúť aj za svojho suseda o osude SVD G-N, ktorá stála a stále stojí v ceste politickým cieľom tých síl, ktoré od roku 1921 bojujú proti podľa nich „diktátu Trianonu“ a proti hranici v Dunaji „rozdeľujúcej Maďarov z Felvidéka a z Anyaországu (materskej krajiny)“.

 

Koncom 20 storočia, vo svete už bolo cítiť ekologický diktát, fundamentalistických ekológov, všeobecne označovaných za ekoteroristov. Ich snahou bolo zabrániť uvedeniu SVD do prevádzky, zvolili si veľmi citlivú tému ochrany podzemných vôd. Argumentovali dopadom odvedenia vody Dunaja do kanála – zničenie vegetácie v okolí vyschnutých ramien a zničenie všetkého života.

Ekologickú katastrofu by – podľa nich – dokončila zdrž, v ktorej by sa – spolu s jemnými sedimentmi usadili aj karcinogénne, mutagénne a teratogénne látky, ktoré prináša Dunaj. Všetky tieto okolnosti však boli známe projektantom a výskumníkom, ale mnohí z nich sa – pod tlakom environmentalistickej propagandy – poisťovali dvojznačnými (alebo jednoznačne negatívnymi) vyjadreniami, ku ktorým by sa asi dnes už neradi hlásili - lebo dnes je už jasné, že sa tieto prognózy " špičkových výskumníkov a vedcov" nesplnili.

 

Pripravovatelia SVD mali k dispozícii výsledky vplyvu VD Madunice na životné prostredie. Mali ich i oponenti. Uvedomujúc si ekonomické aj ekologické dopady prijatia maďarského návrhu, ale nestotožňujúc sa s pesimistickými prognózami vedcov, museli sme hľadať vhodné technické, ekonomicky prijateľné riešenie, ktoré by týmto reálnym škodám zabránilo.

 

Myšlienka prehradenia Dunaja na území SR a odrazenie vody do kanála pri Čunove sa zrodila už začiatkom osemdesiatych rokov, keď MR vraj z finančných dôvodov navrhovala odklad výstavby asi o 10 rokov. Po roku 1989 sme, toto riešenie rozpracovali na Hydroconsulte. Uvedomovali sme si, že každý rok oneskorenia v uvedení VDG do prevádzky znamená stratu elektrickej energie v hodnote asi 3,5 mld. Kčs, Rozdelili sme stavbu na dve etapy. Prvú, ktorá umožnila vzdutie vody a jej prevedenie do prívodného kanála.

 

Realizácia prvej fáze dočasného riešenia, ktorého náklad dosahoval asi 4 mld. Kčs, nesmela prekročiť jeden rok ! Mali sme na zreteli pripravované rozdelenie Československa. Ak by sme prekročili termín konca roka 1992, Slovensko by bolo v politickej izolácii, odpor proti prehradeniu by Slovensko ťažko prekonalo. Predpokladali sme pritom, že v lepšom prípade by vôbec nebolo treba realizovať druhú fázu, ktorá bola nutná pre dlhodobejšiu prevádzku, lebo sme dúfali, že bezproblémová prevádzka VDG (a strata možnosti vydierania zadržiavaním využívania hate Dunakiliti) prispejú k zmene stanoviska maďarskej strany a k jej návratu k zmluvným podmienkam.

 

Výstavba hate Dunakiliti aj skúsenej rakúskej firme Donaukraft trvala skoro 4 roky ! Preto bolo treba hľadať a realizovať riešenie, ktoré by umožnilo uviesť VDG do prevádzky v priebehu jednej stavebnej sezóny a ktoré by spĺňalo všetky požiadavky! Predsedníctvo vlády ČSFR, po nenájdení spoločného postupu s maďarskou stranou 2.11.1989 rozhodlo o príprave tohto náhradného riešenia.

 

Po vytvorení novej, dočasnej vlády ČSFR premiéra Čalfu, došlo k zmenám aj na Slovensku. Ministrom lesného a vodného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu (LVDP) sa stal Ing. Ivan Veselý a jeho námestníkom Ing. Dominik Kocinger, ktorý neskôr nahradil vo funkcii vládneho splnomocnenca pre výstavby a prevádzku SVD G-N Ing. Vladimíra Lokvenca.

 

Jedným z prvých rozhodnutí nového ministra LVDP zo dňa 15.12.1989, bolo zastavenie prác na príprave náhradného riešenia. Nebolo to však len „gesto dobrej vôle“ s cieľom vytvorenia podmienok pre rokovanie, ale plné akceptovanie návrhu MR nerealizovať výstavbu VDN a orientovať sa len na priebežnú prevádzku VDG. (Pôvodná požiadavka maďarskej strany). Boli vytvorené posudzovacie komisie a výzva o pripomienky, adresovanú na 107 osôb a /pracovísk, čím namiesto intenzívnej prípravy účinného protiopatrenia (náhradného riešenia, ktoré sa mohlo pripravovať súbežne, odštartoval sa diskusný klub s otvorenými dverami všetkým ne priaznivcom VDG. Výzva síce upozornila na straty v dôsledku odkladu prevádzky vo výške 3,5 mld. Kčs/rok, ale túto okolnosť málokto bral do úvahy. Žiaľ, gestá dobrej vôle neplatia na fundamentalistov a výsledkom tejto pochybenej „ústretovosti“ bola len strata poldruha roka v projekčnej príprave náhradného riešenia. V priebehu roka 1990 sa v rôznych komisiách len študijne skúmala a vyhodnocovala celá plejáda Variantov A až G, s viacerými subvariantmi, pričom posledný Variant G riešil aj zbúranie všetkých vybudovaných objektov a technicky nerealizovateľné „uvedenie územia do pôvodného stavu. Minister Vavroušek dal vypracovať štúdiu, zbúrania ktorú autori vyčíslili na 40 mld. Kčs.

 

Komplexné vyhodnotenie, (komisiou vedenou Ing. Líškom) všetkých možných technických variantov riešenia sporu, bolo robené nielen z hľadiska ekonomického, ale metódou rozhodovacej analýzy aj na základe ekologických, sociálnych, právnych a realizačných kritérií. Vykonalo sa v decembri 1990, na základe podkladov odborných komisií, pripravovaných v priebehu roka. Poradie výhodnosti variantov z jednotlivých hľadísk stanovovali pritom príslušní odborníci – vrátane oponentov realizácie VDG. Výsledok komplexného hodnotenia potvrdil, že riešenie podľa Zmluvy 1977 je objektívne najvýhodnejšie, na druhom mieste sa umiestnil „Variant B“,( bez VDN) tiež nerealizovateľný bez spolupráce s MR, takže jediným realizovateľným zostal len „Variant C“, ktorý zaujal tretiu priečku komplexnej výhodnosti. Návrh MR („Variant G“) obsadil podľa očakávania posledné miesto výhodnosti – a to aj z hľadísk ekologických!

 

Po zverejnení výsledkov komplexného hodnotenia a rozhodnutí vlád o príprave a realizácii Variantu C "mainstremové" médiá priznám sa neviem čo výraz znamená ,preklad ako udáva Wikipédia to však nie je , spustili mediálny boj.

 

Jednoznačnejšie sa vyjadril Zelený kruh Praha (dôverní priatelia hubovcov, či šíblovcov) v liste Maďarskému veľvyslancovi v Prahe ( v liste schvaľovali zastavenie prác na VDG.: Stalinismem odkojená banda slovenských technokratù a nacionalistù však na tuto možnost nereflektovala, v absurdní stavbě pokračovala... Vyzýváme maďarskou stranu k tvrdému a rozhodnému postupu při dalších jednáních a opatřeních ve věci gabčíkovské .... to je jeden z citátov.

 

Pridali sa i vedeckí pracovnici u ktorých nemožno predpokladať neodbornosť, alebo neznalosť miestnych podmienok. Všetky uvedené prognózy boli účelové a falošné, charakteru trestnej poplašnej správy.

 

Ing. Lichvár samozvaný predseda posudzovacej I skupiny v“ Správe“ konštatuje že: Výsledky prognózy vplyvu prevádzky vodného diela na kvantitu a kvalitu povrchových a podzemných vôd v oblasti VDG, ktoré poskytli experti vo svojich písomných stanoviskách, uvedených v prílohe záverečnej správy časť c/, na základe preštudovaných materiálov, vlastných výskumov a priamych konzultácií na zasadnutiach komisie v období od 18.1.1990 do 9.2.1990,( géniovia stačilo im 22 dní k vyneseniu rozsudku smrti pre VDG.) sú – z hľadiska primárneho aspektu ktorým je zachovanie množstva /18m3.s-1 / a akosti pitných vôd v CHVO Žitného ostrova, využiteľných bez úpravy – negatívne. Predpokladajú, že už v krátkom časovom intervale po uvedení VDG do prevádzky budú jestvujúce veľkozdroje pitnej vody postupne znehodnocované a vyradené. z prevádzky. Ing. Lichvár vychádzal zo stanovísk nasledovných aktérov.:

 

IGHP Žilina – Bačová, Fatulová, Jalč (2/1990): “Po zahájení činnosti VDG sa predpokladá, že kvalita povrchovej vody v Dunaji bude horšia oproti súčasnému stavu. Zvýši sa obsah organických a anorganických látok a zníži sa obsah O2 asi o polovicu... intenzita samočistiacich procesov sa v dôsledku poklesu O2 zníži a zóna kvalitatívne menej vyhovujúcej vody sa posunie hlbšie, čo môže mať negatívny vplyv na životnosť vodného zdroja Šamorín z hľadiska kvality.“

VÚGI – Pelikán (5.2.1990): „Spomalení rychlosti proudění dunajské vody...zpúsobí, že se umožní sedimentace...a spomalené proudění povede také ke snížení obsahu kyslíka...Obě uvedené změny budou mít negativní vplyv na podzemní vody Žitého ostrova.“

Klaučo (2.2.1990): „... pasívne, resp. aktívne prvky umelej infiltrácie v merítku Hrušovskej zdrže nebudú dostatočnou zárukou infiltračných množstiev...“ „Vodné dielo, ako je vyprojektované, bude predstavovať výrazne negatívny faktor v procese tvorby chemického zloženia podzemných vôd...“

Vodné zdroje – Hauskrecht (31.1.1990): „Očakávané zníženie obsahu kyslíka v infiltrovanej vode, kolmatácia dna zdrže, priebeh stratifikačných procesov, penetrácia organickej hmoty do zvodneného horninového prostredia, bude mať nevyhnutný dôsledok zhoršenia akosti pitnej vody súčasných vodných zdrojov, počnúc vodným zdrojom Kalinkovo, Šamorín, Gabčíkovo a ďalšie...“

VUVH – Ardó, Zekeová (2/1990):“...sedimentácia nerozpustných látok, kovov, organického mikroznečistenia síce kvalitu povrchovej vody zlepšuje, z hľadiska infiltrácie však pre kvalitu podzemných vôd tu vzniká závažný a nebezpečný zdroj ich znečistenia.“

VÚVH – Lehotský (11.2.1990): „Aj z alternatívy II prognózu (t.j. za predpokladu zlepšenia kvality povrchových vôd) vyplýva, že po uvedení VDG do prevádzky...kvalita vôd v oblasti ŽO sa výrazne zhorší a to v rýchlom časovom slede tak, že tieto nebude možné využívať na vodárenské účely bez nákladnej úpravu. Napustenie nádrže jednoznačne predpokladá vybudovanie nákladných úpravní vody, technologických zariadení nielen na odmangánovanie a odželezovanie, ale aj na odstraňovanie ropných a iných uhľovodíkov, chlórovaných uhľovodíkov, fenolov a iných škodlivín, z ktorých niektoré sú karcinogénne, mutagénne, teratogénne – a to do termínu napúšťania...“

 

Skutočnosť po 22 ročnej prevádzke VD sa diametrálne líši oproti prognóze. Kvalita sa zlepšila a výdatnosť územia sa zvýšila min. o 10m3/s.

Je mi nepochopiteľné ani dnes po 25 rokoch, konanie týchto ľudí. Čo sledovali, to nechám na nezaujatých pozorovateľov.

Vedeckým pracovníkom, ktorí nesúhlasili so stanoviskom Lichvárovej skupiny nebola venovaná pozornosť.

 

Za takýchto podmienok prebiehala príprava projektu náhradného riešenia, svoj olej do ohňa priliala i Komisia životného prostredia svojimi 19 podmienkami.

 

V januári 1990 som stratil vplyv na projekčné práce v Hydroconsulte, bol som odvolaný z postu výrobného námestníka, bol som preradený na post hlavného inžiniera podniku.

Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva vypísalo konkurz na funkciu riaditeľa VVB , konkurz som vyhral, a 1. júla. 1991 som prešiel na miesto riaditeľa Vodohospodárska výstavba (VV), kde som získal možnosť presadiť moju predstavu o „dočasnom“ riešení. Moja predstava spočívala v takej zmene riešenia hatí pri Čunove, ktorá by zlacnila a skrátila ich výstavbu. Na technické realizovanie tohto zámeru som prizval Prof. Ing. Pavla Gabriela Dr.Sc., Dr.h.c. z ČVUT Praha a Doc. Ing. Čiháka CSc. Do riešenia sme zapájali aj viacerých pedagógov SVŠT – Doc. Ing. Ravingera CSc, prof. Ing. Jozefa Hullu CSc. a ďalších.

 

Na riešenie problematiky povrchových a podzemných vôd sa pod vedením Prof. RNDr. Igora Muchu CSc. vytvorila skupina „Podzemná voda s.r.o.“. Investor – VV vytvoril podmienky pre prácu tejto skupiny a zadával jej riešenie konkrétnych problémov. Za pomoci programu PHARE sa na tomto pracovisku vytvoril digitálny model územia Dunaja, na ktorom sa riešili mnohé problémy a ktorým bolo tiež možné objektívne vyhodnotiť zmeny v režime povrchových a podzemných vôd vyvolané vodným dielom. Táto skupina zohrala v priebehu prehradzovania Dunaja a v priebehu prípravy a konania procesu na MSD veľmi kladnú úlohu,

             

Keď Hydroconsult nebol pripravený a ochotný zmeniť svoju koncepciu, drahšiu a nerealizovateľnú za rok, prevzala VV aj časť projekčných prác „dočasného riešenia“. A tým sa vystupňoval môj konflikt so splnomocnencom vlády Kocingerom, ktorý ostro protestoval u ministra Bacu proti neprijatiu riešenia Hydroconsultu, ako generálneho projektanta, napriek tomu, že nové riešenie Variantu C umožnilo nielen uvedenie VDG do prevádzky v priebehu jednej stavebnej sezóny, ale dosiahlo ešte aj koncepčnú úsporu asi 1 mld. Kčs, nehovoriac o ďalších stámiliónoch úspor znížením pôvodne dodávateľom navrhovanej ceny betónov!

 

Zmena taktiky ekologických odporcov VDG – presadzovanie Variantu D

V júni 1991, po druhom neúspešnom rokovaní na úrovni vládnych delegácií, vlády SR a ČSFR rozhodli o príprave realizácie Variantu C. Ekologickí aktivisti v ČSFR, tvoriaci „piatu kolónu“ maďarských partnerov, namiesto márneho boja proti uvedeniu VDG do prevádzky, začali presadzovať realizovanie zdrže podľa Variantu D, ktorý ešte pred porovnaním na modeli s pôvodným riešením (Var.„A“ a „B“) a s Variantom C, ho prehlásili za „ekologický variant“ tvrdiac, že v prípade zdrže približne rovnakej šírky nedôjde k sedimentácii jemných materiálov. Poslanec M. Huba, predseda výboru SNR pre ŽP, chcel presvedčiť ostatných členov výboru o jeho akceptovaní. Ale vďaka osvete, ktorú sme viacerým členov výboru poskytli, sa mu nepodarilo dosiahnuť, aby výbor zamietol Var. C.

 

Keď poslanec Huba neuspel, prevzal aktivitu proti Variantu C minister ŽP ČSFR Vavroušek. Z prostriedkov nás všetkých, objednal na ČVUT Praha, u doc.Ing. Végha CSc. štúdiu zbúrania všetkých vybudovaných objektov VDG a na VUVH Bratislava vypracovanie podrobnejšej štúdie Variantu D. Na základe riešenia z tejto štúdie sa podujal v septembri 1991 presvedčiť tri výbory maďarského parlamentu o akceptovaní spoločného študovania tohto „ekologického“ riešenia, čím by sa federálnej vláde poskytol dôvod, dať prednosť spoločnému riešeniu podľa Variantu D (hoci aj s neznámym výsledkom), pred definitívnym odsúhlasením realizácie Variantu C. Nepočítal však s maďarským „koeficientom fundamentalizmu“ – výbory maďarského parlamentu si vypočuli ministra, ktorý síce získal ich sympatie prehlásením, že vždy bojoval proti VDG, ale neakceptovali jeho názor, podľa ktorého: „keď už je dielo v tak pokročilej rozostavanosti, bude lepšie ho dokončiť čo najekologickejšie – pomocou Variantu D“. Nepochopili, že im ponúka jedinú možnosť, ako odvrátiť hrozbu urýchlenej realizácie Variantu C – nielen preto, že ich uznesenie Parlamentu MR z apríla 1991 zaväzovalo rokovať len o zrušení Zmluvy 1977, ale spracovaní propagandou svojich médií, považovali Variant C len za „papierového tigra“, ktorý ich má donúť prijať iné pozitívne riešenie.

 

Po treťom rokovaní vládnych delegácií s rovnakým (nulovým) výsledkom, vláda ČSFR rozhodla v decembri 1991 o uvedení VDG do prevádzky pomocou Variantu C. Na väčšinu objektov už bolo vydané stavebné povolenie, ktoré v novembri 1991 nadobudlo platnosť. Mimochodom, modelový výskum preukázal, že čo do zanášania zdrže, sú skúmané tri varianty skoro rovnaké – rozdiely sa pohybovali v rámci prípustnej tolerancie výsledkov, takže bublina o mimoriadnej „ekologičnosti“ Variantu D praskla, pričom nesporné zostali len jeho podstatne vyššie náklady a nižšie energetické efekty.

 

Zneužívanie schvaľovacieho procesu stavby

Ministerstvo ŽP SR, ( nástupca za Komisiu pre ŽP) ktoré spolu s príslušnými okresnými úradmi vydávalo stavebné povolenie na objekty Variantu C – ako na novú stavbu – bolo prešpikované odporcami SVD, ale vzhľadom na platné uznesenia vlád, nebolo možné bez dôvodu odmietnuť vydanie stavebného povolenia. Slovenská komisia pre ŽP predtým stanovila známych „19 podmienok“ najmä ekologického charakteru, ktorých splnenie podmieňovalo platnosť stavebného povolenia. Niektoré podmienky boli vyslovene v rámci VDG nesplniteľné (ako napr. vyriešenie plavebných podmienok pod VDG), alebo úplne nezmyselné (ako napr. súčasne s uvedením do prevádzky zdrže, vybudovanie aj úpravne vody pre zdroj Kalinkovo – ktorý mal byť podľa katastrofických prognóz znečistený v priebehu niekoľkých týždňov – a to na neznámy druh znečistenia, neznámej koncentrácie). Ich autori počítali totiž s neprijatím týchto podmienok, pričom odvolanie by malo odkladný účinok na nadobudnutie platnosti stavebného povolenia.

 

Na šťastie, termíny splnenia niektorých podmienok boli v rámci projektovej dokumentácie, zatiaľ čo iných (vrátane tých pochybných) až k momentu uvedenia do prevádzky. Keď sme všetky podmienky prijali, ich autori spustili krik: „ako je možné, že ich VV prijalo – veď sa nedajú splniť!“ – ale stavebné povolenie 19.11.1991 nadobudlo platnosť!

Druhým „organizovaným podrazom“ bola tvrdo požadovaná zmena trasy deliacej hrádze zdrže. Bola vedená pozdĺž ľavého brehu Dunaja, kde mala výšku 6-7 metrov. Zástancovia neprijatého Variantu D trvali na vedení trasy v tetive oblúku Dunaja – čím by dosiahli namiesto rozšírenej dolnej časti zdrže pod Čunovom, užšiu zdrž približne rovnakej šírky. Zmenšenie objemu zdrže nebolo až tak rozhodujúce a skrátenie trasy by bolo dokonca výhodou, keby nepretínala až 10 metrov hlboké materiálové jamy, kde by objem hrádze kvadraticky narástol a jej sypanie by sa muselo realizovať do vody a kvôli možnosti realizovania tesniaceho koberca, by sa materiálové jamy museli na návodnej strane zasypať, čo by výstavbu nielen podstatne predražilo, ale najmä predĺžilo, takže by sa nedala realizovať v priebehu jednej stavebnej sezóny!

 

Vzhľadom na to, že na ostatné objekty sme stavebné povolenia dostali, vrátane vlastného prehradenia Dunaja, museli sme riskovať výstavbu tejto časti hrádze bez stavebného povolenia, za čo sme boli tvrdo kritizovaní a dostali sme aj pokutu 1 mil. Kčs. Avšak po vysvetlení príčin „čiernej stavby“, ako aj dôvodov presadzovania ekonomicky nezmyselného riešenia, bola neskôr pokuta zrušená a vrátená.

Po prekonaní administratívnych problémov, bolo treba zabezpečiť urýchlenú realizáciu pomerne veľkého rozsahu stavebných prác, do realizácie ktorých sme nasadili naše dve najväčšie stavebné organizácie, špecializované na vodohospodárske stavby – Hydrostav a Váhostav.   Spolu s námestníkom riaditeľa Hydrostavu Ing. Mikulášom Pákhom a námestníkom riaditeľa Váhostavu Ing. Milanom Pažickým sme – ešte počas môjho pôsobenia na Hydroconsulte vytvorili riadiaci triumvirát, ktorý operatívne riešil problémy prípravy náhradného riešenia. Po rozbehnutí jeho realizácie spolupráca pokračovala a zabezpečila mimoriadne vysoké tempo výstavby, pri minimalizovaní stratových časov. Tento spôsob riadenia prác si obe hlavné stavebné firmy, ako aj ich subdodávatelia osvojili, čo umožnilo dodržať mimoriadne krátke lehoty výstavby. Znamenalo to však, byť v pohotovosti doslova 24 hodín denne, aby sa prípadný vzniknutý problém vyriešil najneskôr do hodiny – dvoch, aby nezdržiaval nadväzujúce práce. Keďže práce prebiehali nepretržite, neraz sa museli realizovať „operatívne výjazdy“ aj uprostred noci.

 

Keď skúsenosti z výstavby prvých polí hate na obtoku preukázali, že by uplatnenie rovnakého spôsobu (hĺbky) zakladania na 20-tich poliach hate v inundácii mohli ohroziť termín uvedenia diela do prevádzky, boli sme schopní aj počas výstavby urobiť potrebné zmeny projektu, bez toho, aby táto zmena bola „zneužitá“ na predĺženie, alebo zdraženie výstavby.

 

Snahy federálnej vlády odložiť prehradenie Dunaja.

Ako sa blížil termín prehradenia Dunaja, zvyšoval sa medzinárodný tlak na ústavných činiteľov. Veľvyslanci členských štátov ES si podávali kľučky na ministerstvách i na VV a federálny minister Žielenec, potom čo bol „na koberčeku“ ministra ZV SRN Kinkela bedákal, že prehradenie Dunaja bude mať ďalekosiahle dôsledky a že po očakávanom rozdelení ČSFR bude ešte aj ČR postihnutá sankciami (nešpecifikoval akými).

 

Necelý mesiac pred prehradením si nás predvolali na zasadanie federálnej vlády a po prednesení informácie o stave prehradzovania (ktoré začalo v júli 1992), českí členovia (najmä Baudyš a Macek) tlačili na odklad prehradenia aspoň na november 1992, lebo 28.10.1992 malo byť stretnutie Višegrádskej štvorky v Londýne a prehradenie tesne pred týmto termínom (bolo ohlásené na 20.10.), by mohlo byť považované za zámernú provokáciu !

 

Vysvetlili sme ministrom, že termín prehradzovania nie je volený náhodne, ani ľubovoľne, ale že sa musí vykonať v období s najväčšou pravdepodobnosťou výskytu nízkych prietokov, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou: lebo prehradzovanie možno začať len pri prietokoch nižších ako 1500 m3.s-1. Mali sme však správy o predčasnom snežení v Alpách, pričom sneh sa účinkom föhnu môže náhle topiť už v novembri, kedy by zvýšené prietoky mohli prehradeniu zabrániť. A strata celého roku by mohla znamenať stratu celého diela ! Hlasovanie o odklade prehradzovania prinieslo nerozhodný výsledok 5 : 5 – 5 českých ministrov hlasovalo za odklad a 5 slovenských za prehradenie, takže žiadne rozhodnutie nebolo prijaté.

 

Správu sme podávali aj výboru pre ŽP federálneho zhromaždenia. Bolo šokujúce počúvať názory niektorých poslancov (napríklad ichtyológa Juraja Holčíka), ktorí otvorene zastávali záujmy maďarskej iredenty – mysliac si, že tým pomáhajú dunajskej prírode !

 

Zainteresovanie Európskeho spoločenstva do sporu o SVD G-N. 

Po výmene niekoľkých listov, zvolala Komisia ES tripartitné rokovanie do Viedne, na 18.5.1992, s cieľom urobiť pokus riešenia sporu medzi ČSFR a MR rokovaním, za pomoci poverených pracovníkov KES. Maďarská strana sa však na rokovanie nedostavila – s dodatočným odôvodnením, že vraj nedostali faxovú pozvánku!

 

Príčina bola samozrejme iná. Zatiaľ čo pohyby mechanizmov na ľavom brehu Dunaja, v prípravnej etape výstavby (pripravujúcich obslužnú cestu, resp. zabezpečujúcich výmenu nevhodného podložia pod deliacou hrádzou), boli považované za divadielko, ktoré malo maďarskú stranu presvedčiť o reálnosti „papierového tigra“, betónové piliere hatí, ktoré začali vyrastať z terénu na jar 1992 už začali byť znepokojujúce. Keď sa vyslaní pozorovatelia presvedčili (poklopaním hánkami), že piliere sú naozaj z betónu a nie „Potemkinove dediny“ z kartónu, zmocnila sa poradcov maďarskej vlády (Vargu, Hajóssyovej a iných) panika – ich teória o „papierovom tigrovi“ dostala vážne trhliny!

 

Rozhodli sa uskutočniť medzinárodnú diplomatickú ofenzívu na najvyššej úrovni. Boli si vedomí, že ich ekologické argumenty sú slabé a nie dostatočne pádne na vyvolanie účinnej medzinárodnej intervencie. Ale kým bola v platnosti Zmluva 1977, nebolo možné jej plnenie označiť za porušenie suverenity MR. Preto bolo treba Zmluvu urýchlene zrušiť. Nóta o jednostrannom ukončení platnosti Zmluvy 1977 bola pripravená a odoslaná 19.5.1002, preto bolo nemysliteľné deň predtým rokovať „bona fide“ (v dobrej viere) o riešení sporu. Tak sa radšej vyhovorili, že nedostali pozvánku.

Uvedenou nótou zrušili Zmluvu 1977 s na prosto neprimeranou výpovednou lehotou – len 6 dní, čo považoval za absurdné neskôr aj Medzinárodný súdny dvor (MSD) v Haagu. Len čo Zmluvu jednostranne vypovedali, nedbajúc na skutočnosť, že výpoveď nenadobudla platnosť, lebo ČSFR obratom pošty vyjadrila svoj nesúhlas, obrátila sa MR na KBSE, a Bezpečnostnú radu OSN – so žiadosťou o zákrok a súčasne aj na MSD v Haagu, napriek tomu že im muselo byť jasné, že MSD jednostrannú žiadosť neprijme.

 

Ďalšie tripartitné rokovanie bolo zvolané do Bruselu na 22.10.1992. Len štyri dni predtým sme v Bruseli objasnili zástupcom KES technické dôvody, prečo sa už v súčasnom štádiu prác (keď sa zúžilo koryto Dunaja na 170 m) nemôže proces prehradzovania zastaviť, ale zástupcovia KES chceli dať maďarskej strane ešte poslednú možnosť zmeniť svoje stanovisko.

 

Ak by MR bola prejavila ochotu vrátiť sa k zmluvnému riešeniu, boli by sme síce Dunaj v Čunove prehradili, ale nasledujúci rok by sa prehradil Dunaj aj v Dunakiliti a objekty v Čunove by sa vyradili z funkcie otvorením všetkých haťových polí, čím by sa sfunkčnila celá pôvodná zdrž. Ale keby bola maďarská strana využila Čarnogurského moratórium, ktorým sme sa zaviazali do júla 1992 nevstúpiť s prácami do koryta Dunaja a prehradila by Dunaj v októbri 1992 podľa pôvodného zámeru v Dunakiliti, bola by získala „kohútik“ od Dunaja, s možnosťou vypúšťať (pod tlakom environmentalistov) z Dunakiliti ľubovoľné množstvo prietokov do starého koryta. Teraz by však už hotové hate v Čunove slúžili ako zábezpeka proti prípadnému „strečkovaniu“ zmluvného partnera v budúcnosti, ale nárok na úhradu príslušnej časti vynaložených nákladov na Variant C by sme nezískali ani v jednom prípade.

 

Na tripartitnom rokovaní 22.10.1992 (v záujme umožnení ktorého sme odložili prehradzovanie ohlásené Dunajskej komisii na 20.10.1992) som ponúkol – v snahe umožniť odborníkom KES posúdiť vplyv VDG – že sme ochotní po prehradení Dunaja v Čunove, niekoľko dní celý prirodzený prietok prepúšťať cez čunovské hate do koryta Dunaja, aby odborná skupina KES mala možnosť vykonať príslušné pozorovania a porovnať stav okolitého územia pred odvedením prietokov z koryta Dunaja, so stavom po odvedení týchto prietokov do kanála. Maďarská strana však nebola ochotná pristúpiť na žiadne spoločné, pozitívne riešenie.

 

Termín ďalšieho tripartitného rokovania nebol oficiálne stanovený. Až dodatočne sme sa dozvedeli, že – pravdepodobne z iniciatívy premiéra Veľkej Británie Johna Majora, ktorý bol hostiteľom stretnutia Vyšegrádskej štvorky v Londýne – bolo „tichou diplomaciou“ dohodnuté tripartitné rokovanie doslova v jeho predvečer: konalo sa 27. októbra od 20,00 hod. do pozdných nočných hodín – kým sa nepodpísal záznam, ktorý mal vedúci maďarskej delegácie pán János Mártonyi už vopred pripravený. V ňom prekrútil našu ponuku z Bruselu, ktorú „vraj prijal“ a žiadal po prehradení trvalo vypúšťať celý prietok Dunaja do jeho starého koryta. Maďarská strana opäť uplatnila vydieračskú taktiku. Mártonyi bol neoblomný – spustil síce 5 % prietokov, ale hrozil, že ak sa záznam nepodpíše, rozbije nasledujúci deň Višegrádske rokovanie. Patovú situáciu vyriešil zástupca KES pán Pablo Benavides, ktorý zabezpečil u komisára ES Fransa Andriessena výnimku „pre prietoky slúžiace na skúšobnú prevádzku VEG a prietoky pri mimoriadnych prietokových pomeroch“. List potvrdzujúci túto výnimku bol odoslaný 30. októbra, ale Mártonyi sa mohol vrátiť domov ako „víťaz nad Variantom C“. Záznam (agreed minutes) z Londýna povýšil na „dohodu“ (London agreement) – hoci v zázname bola klauzula o zachovaní doterajších zmluvných záväzkov a niekoľko mesiacov otrepával vedúcemu našej delegácie, námestníkovi federálneho ministra ZV Zdenkovi Pírkovi o hlavu neplnenie „dohody z Londýna“, pričom tento ani na náš nátlak sa nikdy nebránil a Mártonyiho neoboznámil o „udelenej výnimke“!

 

V čase londýnskeho rokovania bol už Dunaj prehradený a dozvedeli sme sa, že KES vyslala skupinu expertov, ktorá monitorovala prehradzovanie od samého začiatku (napriek tomu, že bola oficiálne menovaná dodatočne, až v Londýne) a táto zaslala na KES predbežnú informáciu už počas rokovania a 31.10. aj správu, v ktorej (aj zásluhou prof. Muchu) podali vcelku priaznivé referencie o očakávaných environmentálnych vplyvoch VDG. Správy (ani definitívna z 27.11.1992) nenaznačujú žiadne obavy z environmentálnej katastrofy v budúcnosti.

 

Prehradzovanie Dunaja v októbri 1992:

 V októbri 1992 som stál pred dilemou, kam až siaha moja kompetencia, ako riaditeľa VV. Dvaja ministri mi napísali listy, ktorými ma varovali – jeden pred nerešpektovaním varovaní ES a druhý pred krokmi v rozpore so zákonom. Vláda SR prijala uznesenie 17 októbra 1992, že prehradenie Dunaja sa odkladá. Nasledovalo rokovanie za účasti ministrov, prehradenie ponechali na rozhodnutie Vodohospodárskej výstavby. Bol som si vedomí ak VDG nebude uvedené do prevádzky v roku 1992, nebude uvedené nikdy. V priebehu nasledujúceho roka by si maďarská loby zabezpečila taký tlak – už na samostatnú SR – ktorý by ju prinútil ďalších 3-5 rokov (podľa priania MR) študovať potenciálne environmentálne vplyvy diela a nakoniec prijať návrh MR a zbúrať všetko.

 

Bol som presvedčený, že VDG nebude mať negatívne vplyvy na ŽP, naopak – že jeho nerealizované pozitívne vplyvy by neboli ničím nahraditeľné. Vedel som, že okrem straty dosial preinvestovaných 21,5 mld. Kčs, bude treba vynaložiť na búranie objektov VDG asi 40 mld. Sk, že na náhradné investície (v ústí Váhu a Ipľa, na protipovodňové opatrenia, na rekonštrukcia prístavu Bratislava) bude treba postupne vynaložiť ďalších asi 15 mld. Sk, že náklady na údržbu plavebnej dráhy za 50 rokov by dosiahli spolu aspoň 25 mld. Sk a hodnota nášho podielu nevyrobenej energie na SVD G-N za 50 rokov životnosti diela, len v súčasnej cenovej úrovni, dosahuje asi 311 mld. Sk. Summa summárum, škody by dosiahli vyše 400 mld. Sk. Nie je to dostatočný dôvod vziať na seba riziko rozhodnutia aj za druhých a vydať príkaz: „Sypte!“ ?

 

Keď som na stavenisku hodil kameň do Dunaja a vydal príkaz „sypte !“, bol som príjemne prekvapený nadšením, s akým môj príkaz vyplnili desiatky šoférov vozidiel plynulo dovážajúcich veľké betónové kvádre, kamenné balvany a neskôr menšie kamene a štrk, ktorými sa po celej dĺžke pontónového mosta sypala prvá figúra prehradenia Dunaja na pripravený podklad. Tribúna pre hostí bola pripravená, aj s vlajkami ČSFR, MR aj ES – ale prominentní hostia sa nedostavili.

 

Nielen ja, ale aj kolega Ing. Jaroslav Sumbal z Výskumného ústavu vodohospodárskeho, ktorý bol autorom výskumného modelu prehradenia,

 

Ing. Pavel Brtko z Váhostavu, ktorý riadil prehradzovanie a mnohí ďalší, sme s napätím sledovali priebeh prehradzovania, ktorý u tokov veľkosti Dunaja je vždy udalosťou výsostne unikátnou. Organizácia bola perfektná. Prehradzovanie, ktoré bolo na modeli realizované za 5 dní sme v teréne vykonali za 4 dni. Boli sme na stavenisku skoro 24 hodín denne, aby sme okamžite vyriešili prípadné problémy.

 

Naplnený kanál nesplnil predpovede neprajníkov VDG a neroztrhol svoje hrádze (ktoré vraj mali byť úmyselne budované s vnútornými kavernami, aby došlo k ich roztrhnutiu a zatopeniu obcí Dobrohošť, Vojka a Bodíky, ktoré zostali medzi kanálom a Dunajom). Voda roztočila turbíny vodnej elektrárne Gabčíkovo a o niekoľko dní neskôr prešli aj prvé lode plavebnými komorami, napriek tomu, že krátko predtým neznámy páchateľ ukradol čipy z automatického ovládania priebehu preplavovania.

Splnil sa však náš predpoklad o očakávanom zvýšení prietokov Dunaja. Už na tretí deň prehradzovania sa prietoky Dunaja zvýšili na 1800 m3.s-1, pri ktorých už by nemohlo začať prehradzovanie a 20.11.1992 prišla „100-ročná zimná povodeň“ s prietokom 6000 m3.s-1, a to tak náhle, že vo Freudenau vo Viedni nemali času vyviezť mechanizmy zo stavebnej jamy. Aj nás prekvapila. Mali sme z 20 segmentov na hati v inundácii namontovaných ešte len 17 – pod ochranou ohrádzky, ktorú táto povodeň rozobrala a neupevnené tri segmenty odniesla hlboko do maďarského územia. Ešte šťastie, že sa o tom nedozvedeli médiá. Bez veľkej publicity sme – vďaka dobrej spolupráci medzi slovenskými a maďarskými vodohospodármi – ich doviezli nazad a namontovali !

 

Podobne, vďaka dobrej spolupráci slovenských a maďarských energetikov sa už pred niekoľkými mesiacmi – za mlčania médií – uskutočnilo napojenie rozvodne Gabčíkovo na maďarský energetický systém a na UPTC – medzinárodný energetický systém. Keby sa do práce odborníkov nemiešali politici, spolupráca by mohla byť priam ideálna. Veď v priebehu prípravy SVD G-N sa vytvorili mnohé priateľstvá medzi projektantmi SR a MR, ktoré pretrvali dodnes !

 

 

Isteže, VDG uvedené do prevádzky, nevyriešilo problém celej Sústavy. Variant C stál podstatne menej, ako by stálo zbúranie objektov VDG a dokončené dielo produkuje len vyrobenou energiou ročne hodnotu asi 2,5-3,0 mld. Sk,

 

Ale VDG má aj ďalšie účinky – zvýšenie vyťažiteľných zásob podzemnej vody, nové zdroje závlahovej vody, ochrana pred povodňami, zlepšenie plavebných podmienok a prínosy pre podunajský región – tieto predstavujú v súčte hodnotu minimálne rovnakú, akú má vyrobená energia – teda ďalších aspoň 180 mld. Sk, pričom hodnota oživených dunajských ramien a lužných lesov sa ani peniazmi nedá vyjadriť ! Ing. Líška vypočítal škody do roku 2013 spôsobené zmluvným partnerom nám za neuvedenie VDN do prevádzky vo výške viac než 5 mld. €.

 

Ako to bolo s financovaním SVD G-N          

Do konca roku 1992 bola Sústava Vodných Diel Gabčíkovo-Nagymaros financovaná zo štátneho rozpočtu celkovou sumou 21,5 miliárd Kčs. Suma je štatistický údaj, presný v číslach, zostavený zo súm rôznych cenových relácií, ako sa ceny menili v priebehu pätnástich rokov. V roku 1993 vláda SR svojim Uznesením č.342 z 25. mája 1993 vzala na vedomie (citácia z uznesenia) návrh ministra financií, spôsob dofinancovania SVD G-N na území SR vrátane „Náhradného“ uvedenia vodného diela Gabčikovo ( VDG) do prevádzky na území SR a vytvorenie Združenia Dunaj podľa § 829 až 841 Občianskeho zákonníka. Čím vláda presunula povinnosti voči občanom i územiu, ako aj medzinárodné záväzky zabezpečenie medzinárodnej plavby po Dunaji na Združenie, presnejšie na VVB. Je to svetová rarita. Združenie vytvorili štyri podniky: Vodohospodárska výstavba, š.p. Bratislava, Povodie Dunaja š.p. Bratislava, Slovenský energetický podnik, š.p. Bratislava, Vodné elektrárne, š.p. Trenčín

V zmluve o Združení zo dňa 16.4.1993 sa o vlastnom financovaní hovorí v čl. 3 : "Združenie z prostriedkov získaných prevádzkou vybudovaných objektov bude financovať náklady na prevádzku vybudovaných objektov , splácanie prijatých úverov členov združenia na financovanie SVD. Všetky zostávajúce prostriedky získané činnosťou združenia na SVD orientuje na financovanie dostavby SVD. Majetok získaný združenou činnosťou, tak ako aj doteraz vytvorený majetok je v práve hospodárenia, danom „Zmluvou“. Združenie bude spoločne vyvíjať nevyhnutné kroky pre získanie dodatočných zdrojov, potrebných pre komplexné dokončenie diela, vrátane účasti štátu na financovaní verejnoprospešnej časti SVD". Verejno prospešná činnosť ani pri VDG ani pri VD Ž nebola zo strany štátu plnená

Združenie od svojho vzniku v roku 1993 plnilo svoje poslanie a vtedajší Slovenský energetický podnik, š.p. odvádzal Združeniu finančné prostriedky, získané z predaja elektrickej energie na VDG dohodnutou cenou 1,0 Sk/kWh. Čo činilo 2,5 mld. Sk ročne. Táto suma postačovala na dokončovanie i na prevádzku VDG, nebolo potrebné brať úvery na dokončenie stavby.

 

Problém vo financovaní nastal až potom, keď Moravčíková vláda uznesením č. 901 zo dňa 30. augusta 1994 schválila privatizáciu časti podniku Slovenský energetický podnik, š.p., súčasťou ktorej bola aj vodná elektráreň Gabčíkovo. Tuto akciu treba považovať za protiprávnu, pretože je v rozpore so zmluvou s Maďarskou republikou z roku 1977 , podľa ktorej SVD je spoločným majetkom obidvoch štátov, ktorú skutočnosť potvrdil aj rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Protestovali sme, ale bez výsledne. V Moravčíkovej vláde podpredsedníčkou vlády pre ekonómiu bola Brigita Schmőgnerová, min. pôdohospodárstva Pavol Koncoš, ministrom dopravy Mikuláš Dzurinda. Uvádzam ich preto, lebo po prevzatí moci v roku 1998 boli opäť vo vláde a ich stanoviská k problematike VDG sa podstatne líšili, nepriznávali sa k tomu, kto spôsobil problémy s financovaním.

 

Výstavba VDG i VDŽ pokračovala podľa vládnych uznesením, avšak bez zabezpečenia financovania, ani zo Združenia ( SE a.s prestali plniť svoj záväzok pre združenie), ani z garancie na pôžičku. Nastalo vákuum, Mečiarová vláda preferovala financovanie JE Mochovce na úkor Gabčíkova. Celú ťarchu financovania VDG ponechali na VVB. VVB pripravila návrh solidárneho financovania troch Vodných diel a splácanie úroku i istiny bez účasti štátneho rozpočtu, len zo zdrojov z predaja elektrickej energie z VDG. Splácanie úveru malo byť z predaja el. energie vyrobenej na VDG po výstavbe a uvedení JE Mochovce do prevádzky.

 

Vláda zobrala na vedomie Vodohospodárskou výstavbou pripravené solidárne financovanie i správu o návrhu financovania VDG, VDŽ a VN Tichý Potok a súhlasila s prísľubom štátnej záruky na zahraničný úver vo výške 500 mil. USD pre Vodohospodársku výstavbu š. p. Bratislava pre financovanie predmetných vodných diel. Z tohto úveru sa financovala dostavba VDG, VDŽ a príprava VD Tichý Potok.

 

Bohužiaľ aj po dokončení JE Mochovce sto percent výnosov z vyrobenej elektrickej energie na VDG brali SE a.s. a to až do roku 2003, keď začali platiť ale iba 65% z predaja. Zisk SE od roku 1994 do roku 2003 z VDG prekračuje sumu 25,0 miliárd Sk čiastka, ktorá je blízka cene za ktorú bol predaný 66% podiel SE.

 

I v súčasnosti odchádza 35% z predaja elektrickej energie podľa vraj nevypovedateľnej zmluvy do SE a.s. presnejšie zahraničnému vlastníkovi, ktorú uzatvorila Dzurindová vláda. Od roku 2004 do súčasnosti za prevádzku VEG odišlo ďalších 10,0 miliárd Sk.

 

Čo by bolo bez VDG.

 Bez Vodného diela Gabčíkovo by sme sa museli starať o protipovodňovú ochranu Žitného ostrova, o zabezpečenie plavby od Bratislavy po Palkovičovo a bezmocne by sme sa prizerali na vyschnuté dunajské ramená, na hynutie lužného i komerčného lesa, trápili by nás hlboko zaklesnuté hladiny podzemných vôd v hornej časti Žitného ostrova a Szigetkôzu so všetkými negatívnymi dôsledkami na prírodu, lesy i poľnohospodársku výrobu. Bez úžitkov z výroby elektrickej energie, bez zlepšenia plavby. Bez príjmov, len s výdavkami. VDG vyrobilo doteraz takmer 50 miliárd KWh kvalitnej elektrickej energie, čo predstavuje dvojročnú spotrebu Slovenskej republiky.

 

I v Maďarsku sa ozývajú hlasy, hodnotiace SVDG-N

 

Príloha časť článku z Maďarska.

http://hu.scribd.com/doc/248144683/Hejjas-Istvan-Bős-Nagymaros-tortenete

István Héjjas: Príbeh Gabčíkova-Nagymaros

Ratings: (0)|Views: 52|Likes: 0

Published by Reálzöldek Reális Zöldek Klub on Nov 25, 2014

Copyright: Traditional Copyright: All rights reserved

 

https://www.scribd.com/doc/248144683/Hejjas-Istvan-B%C5%91s-Nagymaros-tortenete

11/25/2014

pdf

text

original

 

 Dr. Héjjas István: Príbeh Gabčíkova-Nagymaros

 

Záležitosť G-N je symbolom zmeny režimu. Organizátori štrajkov proti VD presvedčili ľudí, že VD ničí životné prostredie, a aj to, že keď nevybudujeme VD, skončí komunizmus. Dnes už vieme, že príčinou zmeny režimov východnej a strednej Európy nebola záležitosť vodných diel, ale výsledok obchodu mocností. To, že kde a kto písal scenár zmien režimu, je pravdaže neobjasnené. Vieme len to, že navonok bola záležitosť VD akýmsi trójskym koňom pri zmene režimu u nás doma, ale trójskym koňom bola aj v tom, že značnú časť národného majetku sprivatizovali osoby pre toto určené a záujmové skupiny pod cenu. Dnes už vieme aj to, že vycúvanie od projektu G-N spôsobilo obrovské ekonomické straty pre Maďarsko a prispelo k tomu, že Maďarsko spočiatku patriace do popredia sa dostalo medzi posledných v stredovýchodnom európskom regióne. Odvtedy sa už jedna generácia vymenila, a musíme si položiť otázku, či sa oplatilo za jeden symbol priniesť takúto obeť. A čo sa týka slovenskej strany, pre nich je gabčíkovská vodná elektráreň hrdým symbolom osamostatnenia národa, akýsi obrovský národný produkt, ako pre Američanov Hoover Dam, pri ktorom sa potvrdila ich kreativita a pri ktorom porazili arogantných, drzých Maďarov. Táto hrdosť je oprávnená, veď len za 15 rokov sa im obrovská investícia vrátila, a za zlomok cien maďarskej elektrickej energie produkuje táto elektráreň tak, že pri tom nevypúšťa žiadne škodlivé látky.

 

Udalosti z dejín

Usmerňovanie riek bolo na dennom poriadku už pred stáročiami v celej Európe.

V Maďarsku sa tak stalo v 19. storočí, na jednej strane reguláciou Tisy a na druhej strane ručným vykopaním splavného koryta rieky, ktoré v sebe zahŕňalo viacero menších ostrovov, a bolo prakticky nesplavné v oblasti Szigetközu, a to dnes nazývame: „staré koryto Dunaja“. Toto sme aj veľmi potrebovali, aj preto, že podľa grófa Istvána Széchenyiho sa treba plaviť, pretože je to zálohou pozdvihnutia národa, a aj preto, že bez regulácie našich riek by bolo 25-30% Maďarska neobývateľné, nezdravé močarisko, ako nám znázorňuje mapa.

 

O výstavbe dvoch VD na Dunaji sa hovorilo už pred 1. svetovou vojnou, ale kvôli vojne k nej už nedošlo. A po mierových zmluvách (Varseilles, Trianon)už nechceli víťazné veľmoci podporovať realizáciu takej splavnej (Dunaj-Mohan-Rýn) vodnej cesty, ktorá by spájala Atlantický oceán s Čiernym morom cez územia porazených krajín. Keď v 1938 Viedenským rozhodnutím opäť pripojili časť „Felvidék“-u k Maďarsku, Miklós Horthy si nechal vypracovať návrhy na výstavbu. Projekčné práce aj začali, ale ich pokračovanie zastavili v 1942 kvôli vojne. V období Rákosiho režimu sa znovu objavila myšlienka pokračovať v začatej, no nedokončenej výstavbe kanála Dunaj-Tisa, ale kvôli udalostiam v 1956 k tomu opäť nedošlo.

 

 

Krátka kronika projektu Gabčíkovo-Nagymaros-Dunakiliti