Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pod nebom mieru – Peter Ondavský

 

Zachcelo sa mi šepkať verše k domovine,

nekričať, hovoriť ich srdcom pre seba.

Hľadel som na Pomník padlým na rovine,

stmievalo sa, tóny smutnej piesne šírili verš spomienky   do neba.

Tónina mieru na blankytnom nebi nikdy nezanikne,

pod nebom mieru verš slobody ešte od mojej prastarej materi

K potomkom našim o tom dnes ten verš takmer neprenikne,

nešíri sa  slovo slávy o Povstaní, dnes, veru, často ani v éteri.

Aj malé mestečká však majú svojich pamätníkov, existujú aj také večery

 

Dudince počas nich aj kultúrou slova, láskavým veršom pripomenú večer slávy

národnej hrdosti prítomnosťou mnohých dajú zelenú

Z ampliónu z úst ministerky krásne, láskavé slovo vďaky, srdcia stoviek ľudí žhaví

rozsvietia potom lampióny, obdivujete dlhočiznú stuhu ulicami mestom ministerkou,

primátorom a odbojármi vedenú.

 

Noc, tá pomaly bronzy rozlievala už,

na amfiteátri folklórom Detva oslavu krásnu prizdobí,

v ten večer píše verš  do bloku muž,

aj taký íver z oázy ticha a pokoja o  Povstaní máva podoby.  

 

Takto sa aj pre internetové noviny Slovenský rozhľad snažil netradičným veršom hľadať poéziu v predvečer osláv 74. výročia Slovenského národného povstania publicista Jozef Mazár. Keď  mu jeden z prítomných účastníkov povedal, že načo taký verš, veď je to večer všedný, každodenný, zareagoval:

" Máš pravdu, ak približuješ slovom postoj a praktiky našej ľahostajnej a lenivej duše.  Domnievam sa však, že aj v takej existujú iskry krásy, vďačnosti, úcty, obdivu, dedovizne. Preto som sa ich snažil aj takto rozdúchať. Osobne nevnímam verš, poéziu, len ako báseň, len ako produkt duše jej autora, ktorý ten verš stvoril. Je to pre mňa aj odraz hrdosti na dobré, čisté a múdre rozhovory s ľuďmi, ktorí boli priamymi účastníkmi boja za slobodu a dnes už nie sú medzi nami. Okrem iného, bol medzi nimi aj môj vlastný otec....

 

Ale ja takto rozmýšľam a uvažujem aj keď sledujem športové zápolenia , pomoc suseda susedovi pri sťahovaní vína, alebo pri oprave vodovodného kohútika. Pri všetkom, čo nás vie  potešiť, humanizovať, vyvolávať pocity spolupatričnosti k ľudskému rodu a dobru, všetko, čo v človeku dokáže vyvolať stav obdivu, hrdosti na kvalitu toho druhého. Poznal som podaktorých vzácnych ľudí, dotkol som sa ich životných príbehov, preto  sa budem to, čo som si z Dudiniec v predvečer osláv 74. výročia SNP zaknihoval do svojho vnútra, budem šíriť ako súčasť kultúrnej, dôstojnej a potrebnej histórie nášho národa.

 

Mám už svoju skúsenosť, svoje roky aby som mohol povedať, že nie často počuť z úst ministrov také kultivované a úprimné, nie hrané slovo, aké som počul v Dudinciach z úst ministerky kultúry Ľubice Laššákovej. Pamätám si dobre, keď ako čerstvá absolventka FF UK v Bratislave začínala pracovať v odvetvových novinách Slovcepa a s akou zodpovednosťou sa pripravovala na dialógy s jednoduchými ľuďmi, ako profesionálne šperkovala svoju cestu vlastnou kultúrou často aj v nekultúrnom svete zlozvyku, ľudskej nadradenosti či pýchy, závisti, škodoradosti a vypočítavosti. Možno i to spôsobilo moje návraty k tomu, čo robím. Raz som niekde čítal, že kultúra je založená na tom, čo sa od ľudí vyžaduje, nie na tom, čo sa im poskytuje. Vtedy ma oslovil taký názor. Pani ministerka svojim slovom do ampliónu, jeho kultivovanosťou a obsahom poskytla všetkým odpoveď, že spojiť prax s teóriou vlastným životom je oveľa kultúrnejšie ako prevracať dejiny. Tie ma životom naučili, že napríklad demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu."