Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Po stopách Slovákov – partizánov z odeských katakomb – Vladimír Mezencev

SVOJRÁZNA JUŽNÁ PERLA
Je to skutočne zvláštne mesto. Už predovšetkým preto, lebo vždy priťahovalo obchodníkov, námorníkov, umelcov, diplomatov a na druhej strane rôznych dobrodruhov, kriminálnikov a pašerákov. Bolo a je to mesto mladých ľudí, veselých, plných svojrázneho humoru – nie náhodou sa tu každoročne uskutočňuje festival smiechu. Odesa má prívlastok „Južná perla“, v množstve sanatórií, liečebných ústavov a rekreačných stredísk tu zlepšovali svoj zdravotný stav a zbierali nové sily do života doslova milióny občanov Sovietskeho zväzu, najmä z arktických oblasti a Sibíri. Tí sem prichádzali predovšetkým za slnkom a plážami.

Odesu navštívili aj stovky a stovky Slovákov. Pre nich však mesto znamenalo iba prestupnú stanicu: z letiska ich cesta viedla ihneď do prístavu kde sa nalodili na niektorú z luxusných osobných lodí. Na nich potom absolvovali plavbu po sovietskych čiernomorských prístavoch /Sevastopoľ, Jalta, Soči, Suchumi, Batumi/ a späť do Odesy. Z lode ihneď na letisko a odlet domov. Pri troche šťastia si ešte pred odletom niektorí užili aj exkurziu po meste. Ťažko povedať, kto prvý zo Slovákov objavil pre nás túto krásavicu na Čiernom mori. Dejiny o tom nehovoria nič a nakoniec to ani nie je podstatné. Môžeme však byť hrdí na pôsobenie našich partizánov – prebehlíkov zo Slovenskej armády, ktorí v roku 1944 pôsobili v odeských katakombách. Tí nám v bojujúcom meste urobili to najlepšie meno. V 50-tých rokoch minulého storočia začínajú do Odesy prichádzať aj prví čs. vysokoškoláci. Na tamojšej univerzite študovali fyziku a matematiku. Neskôr sa Odesa na vyše päť rokov stala prechodným domovom pre budúcich čs. námorných dôstojníkov. Pre zaujímavosť – námornú vysokú školu v Odese absolvoval aj otec terajšieho ministra vnútra a podpredsedu strany SMER-SD Roberta Kaliňáka.
Na prelome 80-tych a 90-tych rokov v Odese pôsobili aj slovenskí stavbári. Postavili tam niekoľko obytných blokov, lepšie povedané jedno sídlisko. Táto výstavba bola zaujímavá aj z ekonomického hľadiska. Sovietska strana za domy platila morskými rybami! Žiaľ, po rozpade ZSSR toto všetko skončilo. V podstate už neexistuje ani Čiernomorská námorná plavba, v minulosti mamutí podnik so stovkami moderných lodí, postavených v prestížnych lodeniciach celého sveta. Po vyhlásení samostatnosti Ukrajiny vedenie firmy takmer všetky lode predalo zahraničným spoločnostiam a obrovské množstvo námorníkov prišlo o prácu. Časť z nich ju síce neskôr našla na zahraničných lodiach, ale to už nebolo ono. Predtým plavidlá s domovským prístavom Odesa bolo možné stretnúť na celej planéte. Za tento predaj si generálny riaditeľ Čiernomorskej námornej plavby síce „odsedel“ niekoľko rokov, ale odborníci tvrdia, že takto rozpredať pýchu sovietskej námornej dopravy si mohol dovoliť iba so súhlasom najvýznamnejších osobností krajiny. Nuž, či to bolo tak, alebo onak, niektorí ľudia z tohto biznisu zarobili desiatky miliónov dolárov... Odesa však stratila časť svojho koloritu. Z ulíc i reštaurácií sa vytratili námorníci, ktorí po návrate do materského prístavu si užívali chvíle ničnerobenia v miestnych podnikoch, či nakupovaním v Berjozke /obdoba nášho Tuzexu/. Klasické námornícke krčmy, aké poznáme z filmov a literatúry, by sme tu však nenašli ani v časoch, kedy v prístave kotvili desiatky domácich i zahraničných lodí.

BOHATÍ SA TU NENUDIA
Odesa s vyše miliónom obyvateľov je pomerne mladé mesto – má približne iba 300 rokov. Jej vynikajúca poloha a neskôr slobodný prístav priťahovali ľudí zo všetkých svetových strán. Obyvatelia sa hlásia k vyše 100 národnostiam, ale svojho času zo všetkých z nich zanechali najvýraznejšiu stopu v rozkvete Odesy židia. Majú nemalú zásluhu na tom, že centrum Odesy so širokými bulvármi pripomína skôr Paríž než klasické postsovietske mestá. Kto bol vo Viedni tak si pri prechádzke mestom bude musieť pretrieť oči: uvidí budovu opery a baletu, ktorá je vernou kópiou slávneho divadla v rakúskej metropole. Centrum Odesy je skutočne nádherné. Domy, z oboch strán ulíc svedčia o bohatstve ich majiteľov na prelome 19. a 20.storočia. ulicou č.1 je však známa Deribasovskaja, ktorá so svojím okolím akoby do súčasnej Ukrajiny vôbec nezapadala. Množstvo luxusných reštaurácií a obchodov so svetoznámymi značkami. Vyznávači nákupov svetoznámych značiek by si tu skutočne prišli na svoje. Spomeňme iba kožuchy Vincio a Pajaro, krištály Swarovského, obchody Guess, Baldini, 6-STRARS RAW New Yorker, Stefani, Adamo, Oltre, Promod, Alessandro Azarinni, Karen Millen, Oggi, Dona Karan N.Y., U.S.Polo, Bagozza, kozmetiku Yves Rocher – a nákupuchtivej dáme sa zatočí pred očami. Reštaurácie? Aké len chcete: talianske, írske, indická japonská, kaukazská... Samozrejme, to nie sú zariadenia ani pre priemerných Ukrajincov. Odesa však mala tú výhodu, že v nej žili veľmi bohatí ľudia /za každého zriadenia/ a ďalší solventní mesto radi navštevovali – a tak to robia aj dodnes. Takže obchodníci, z ktorých sú mnohí cudzinci, najmä Taliani, sa nemusia obávať, že svoje predajne s luxusným tovarom budú musieť zavrieť. To isté sa týka tých najdrahších reštaurácií. Prežijú nie jednu svetovú krízu...

ZAČIATOK V KATAKOMBÁCH
V sobotu býva pred železničnou stanicou veľmi rušno. Aj mimo letnej sezóny. Ľudia sem prichádzajú predovšetkým na nákupy, ale našli sa aj takí, ktorých stále zaujímajú dejiny II. svetovej vojny. Tie, ktoré sa týkajú Odesy sú veľmi bohaté a preto je tu stále čo objavovať. Tí prví majú záujem dostať sa na jeden z najväčších „blšákov“ v Európe, ktorý však fungoval aj v období Sovietskeho zväzu. Bol však výrazne menší – ale na tie časy sa na ňom dalo kúpiť takmer všetko. Napríklad aktuálnu uniformu sovietskeho generála armády, prevažne však tovar, ktorí pašovali miestni námorníci. Dnes je však tovaru neúmerne viac. Nás však zaujímajú katakomby. A tak pred stanicou nasadáme do mikrobusu – smer Krivaja Balka, kde sa nachádza jeden z vchodov do odeského podzemia. Ako sme zistili, takýto mikrobus odchádza ku katakombám každú hodinu. Samozrejme, pokiaľ sa nazbiera deväť záujemcov. Nebol to však nijaký problém. Sedadlá obsadili ľudia rôzneho veku, teda i mladí a aj tí skôr narodení. Dali prednosť ísť po stopách partizánskeho odboja v rokoch 1941 – 44 pred návštevou obrovského trhoviska. Stačilo zaplatiť v prepočte sedem eur, pričom v tejto sume bola doprava do katakomb z Odesy a späť plus vstup do podzemia so sprievodkyňou. Čo sú to vlastne odeské katakomby? Je to labyrint podzemných chodieb, ktoré vznikli ťažbou vápenca. Práve z neho sa budovalo toto slávne mesto. V jeho blízkosti neboli žiadne lesy a tak v podstate všetky paláce i skromné príbytky sú z tohto kameňa, ktorý je pozostatkom dávneho mora. V roku 1900 síce banský úrad zakázal pokračovať v ťažbe vápenca, ale už vtedy podzemné chodby merali približne 250 km. Počas vojny bolo pod zemou dokonca 20 000 ľudí /!/ medzi nimi aj 65 Slovákov – prebehlíkov zo Slovenskej armády, ktorí odmietli naďalej bojovať po boku nemeckého wehrmachtu proti Sovietskemu zväzu. Ale o tom už viac v ďalšom pokračovaní.
/Cesta do Odesy spolufinancovaná Literárnym fondom./