Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Po stopách Slovákov – partizánov z odeských katakômb /3/

DVE DESAŤROČIA SME O NICH NIČ NEVEDELI...
Odesa cez okupáciu žila svoj zvláštny život. Na jednej strane množstvo partizánov, či už v katakombách, alebo v okolí mesta, na druhej strane tu bola vytvorená akási kultúrno – relaxačná zóna pre rumunských vojakov a hodnostárov. Ako sme už spomenuli, Hitler Odesu „podaroval“ Rumunsku za jeho aktívnu účasť v bojoch na území ZSSR. Rumuni, na rozdiel od Slovenska, poslali na Východný front celé armády a dve z nich, 3. a 4. aktívne pomáhali Nemcom obsadiť toto prístavné mesto. Na prvý pohľad Odesa vôbec nepripomínala mesto krajiny, ktorá vedie takú neúprosnú a ťažkú vojnu s nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. V centre pôsobili reštaurácie a zábavné podniky, slávne divadlo malo svoj repertoár, v sanatóriách oddychovali a zabávali sa rumunskí dôstojníci a ich hostia. Bola tu však aj tajná polícia Sigurancia... Tá síce nebola gestapom, ale pri mučení zajatých partizánov sa snažila nezaostávať za metódami svojho vzoru. Ešte horšie to však bolo v závere 907 – dní trvajúcej okupácie Odesy, vtedy už tu pôsobili aj nemecké jednotky. Podľa oficiálnych sovietskych údajov od októbra 1941 do apríla 1944 Nemci a Rumuni v samotnej Odese zastrelili, obesili a za živa upálili 83 000 obyvateľov mesta, v Odeskej oblasti až vyše 200 tisíc! O pôsobení slovenských vojakov v odeských katakombách vie dnes málokto. Či u nás doma, alebo na Ukrajine. Je to dosť nepochopiteľné - najmä prístup slovenskej strany. V časoch, kedy sa doma objavovali mnohí pseudopartizáni, len aby získali určité spoločenské a sociálne výhody, z „Odesanov“ sa akosi nikto netlačil do popredia, i keď sa neskôr zistilo, že niektorí z nich pôsobili vo funkciách na národných výboroch. O ich hrdinstve ako prvý napísal na stránkach vtedajšieho denníka ÚV KSS Pravda vynikajúci novinár a neskôr minister zahraničných vecí ČSSR Bohuš Chňoupek. Bolo to však až v roku 1963, teda takmer dve desaťročia od ich pôsobenia v odeskom podzemí. Do rúk nášho reportéra sa úplnou náhodou dostal zoznam 160 slovenských vojakov a dôstojníkov z apríla 1944, ktorých odvelili do Moskvy a dali k dispozícii Čs. vládnej misii. Bolo to teda už po oslobodení mesta a našťastie aj po podpísaní Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a spolupráci zo dňa 12.decembra 1943 medzi ZSSR a Československom. Nebyť tejto zmluvy naši vojaci by sa na určitý čas ocitli v rôznych zajateckých táboroch, museli by prejsť náročnými previerkami, atď.

Tento zoznam bol z archívu vtedy už generála vo výslužbe A.N.Asmolova, ktorý počas vojny bol náčelníkom štábu partizánskeho hnutia pri III. ukrajinskom fronte a mal vtedy spojenie aj s podzemným odbojovým hnutím v Odese. Išlo o príslušníkov tylových jednotiek tzv. Rýchlej divízie, ktorá pôsobila na Kaukaze, Kubáni a polostrove Krym. Slovenskí vojaci pri každej príležitosti dezertovali a prechádzali k Sovietskej armáde. Nič nové pod slnkom – Nemci im nedôverovali a keď 26.októbra 1943 pri Melitopoli až 2000 Slovákov prešlo na druhú stranu, všetky naše tylové jednotky premiestnili do Odesy. Všetci títo naši vojaci a dôstojníci sa dostali do 3.brigády I.čs.armádneho zboru v ZSSR, zúčastnili sa bojov na Dukle a časť z nich sa stala príslušníkmi I.čs. paradesantnej brigády. Veľká časť z nich sa už Dňa víťazstva nedožila. Ako neskôr konštatovali sovietski vojnoví historici – neveľká epizóda veľkej vojny zapadla prachom. Jednoducho sa na ňu zabudlo. I keď článok B.Chňoupka v jeseni 1963 vzbudil veľkú pozornosť, často sa nevedelo, kto sa za zverejneným menom skrýva. Mena sa totiž písali podľa ruskej výslovnosti a pôvodne cyrilikou – a tak mnohé vyšli v novinách skomolené. Tak napríklad objavilo sa meno Michal Končetti, ktoré vôbec nepôsobilo slovanským pôvodom a jeho držiteľ mal bývať v Kunove pri Venici. Na tento článok reagovala jeho matka. Išlo však o Michala Končitého z Kunova pri Senici. Takto sa dozvedela o osude jedného z jej dvoch synov, ktorého naposledy videla v roku 1942. Ale o tom už nabudúce...
/Príspevok napísaný pri finančnej pomoci Literárneho fondu/