Po rokoch hladu a útrap pokojná staroba jubilantky Illony Gregorovej – Vladimír Mezencev

Prežila Osvienčim - továreň na smrť

Tí, ktorí ju poznajú iba tak povrchne, jej možno aj trochu závidia. Nemôžeme im to veľmi zazlievať, veď v našich zemepisných šírkach to býva zvykom. Keby však vedeli o všetkom, čo prežila, tak by sa určite zahanbili sami pred sebou a v duchu sa jej aj ospravedlnili. Pani Illona Gregorová sa nie tak dávno dožila v zdraví významného životného jubilea 90 rokov, pričom väčšina z nás o takom veku iba sníva. Je pritom stále viac – menej samostatná. V malej miere jej pomáhajú opatrovateľka a všetci členovia jej rodiny. Má dve sympatické a vysokoškolsky vzdelané dcéry, tri vnúčatá a aj jedného pravnuka. Pravda, veľa rokov žije bez manžela, ktorý zomrel pomerne mladý, ale to patrí medzi štatistické samozrejmosti, veď muži zomierajú v priemere o osem rokov skôr, než ich polovičky. Od narodenia to nemala vôbec ľahké, ale v najťažších chvíľach pri nej stálo šťastie.  Stálo pri nej  v gete v českom Terezíne a najmä v koncentračnom tábore Osvienčim. Teda v tom, kedy väčšine z nás iba pri vyslovení jeho mena prejde po tele citeľný mráz. Tento tábor smrti bol iba jednou z viacerých smutných etáp života tejto postavou drobnej ženy, ktorej detstvo a mladosť boli tak výrazne poznačené utrpením.

 

ROKY HLADOVANIA

Na svojho otca sa ani nepamätá, na matku len tak trochu a tak sa jej domovom stal sirotinec pre židovské deti v Brne. Ťažko povedať, aké to bolo v ostatných podobných zariadeniach, možno na niektoré ich odchovanci dokonca spomínajú v dobrom, ale v prípade pani Illony jej zostali spomienky iba na sústavný hlad. „Chodila som do obyčajnej školy v meste a po vyučovaní hľadala v laviciach zvyšky jedla, čo zanechali moji spolužiaci,“ spomína táto čulá deväťdesiatnička na obdobie, ktoré by malo byť azda tým najkrajším v živote.

 

V marci 1939 došlo k rozpadu Československa a priamej okupácii Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom formou tzv. protektorátu. Pre občanov židovského pôvodu nastali veľmi zlé časy. Najskôr to bola „iba“ izolácia v gete, ktoré okupanti vytvorili v Terezíne a odkiaľ viedla jediná cesta – na sever do vyhladzovacích koncentračných táborov. „Samozrejme, bolo to ťažké obdobie. Prevažnú väčšinu umiestnených v gete tvorili celé rodiny, ja som patrila medzi tých, ktorí tam boli odkázaní sami na seba. Predsa tam však v niektorých prípadoch prevládla spolupatričnosť, ale nedostatok všetkého, čo patrilo k tomu aj najskromnejšiemu prežívaniu pociťovali všetci. Mne však predsa len bolo akosi ľahšie, i keď som bola ešte iba dieťa. Veď hlad ma sprevádzal aj predtým celé roky. V Terezíne nás všetky rovesníčky, teda ročník dvadsaťdeväť umiestnili do jednej izby, bolo nás tam niekedy až štyridsaťpäť. Pritom sme museli dodržiavať množstvo zákazov a príkazov. Dievčatá, ktoré do svojich desiatich rokov prežívali v podstate šťastné detstvo, teda na rozdiel odo mňa nepoznali hlad, znášali neľudské životné podmienky v gete oveľa ťažšie než ja,“ spomína pani Illona.

 

MALA TO BYŤ KONEČNÁ...

V tom veku už dievčatá majú svoje tajné sny a často i prvé lásky. Tie najkrajšie. Ona mala necelých 15 rokov a pred sebou cestu z Terezína do Osvienčimu. Pre prevažnú väčšinu európskych Židov zároveň aj poslednú. Veď domov sa stadiaľto už nevrátilo takmer poldruha milióna ľudí, z nich asi 175 000 z územia bývalého Československa.  Nečudo, že Illona Gregorová dnes hovorí o svojom šťastí, aj keď to v súvislosti s najväčším komplexom koncentračných táborov pod názvom Osvienčim – Birkenau znie tak trochu paradoxne.  „Deti po príchode do Osvienčimu vo veľkej väčšine išli automaticky do plynu a ja sa vôbec nepamätám, prečo mňa zaradili medzi tých, čo ich chceli ešte využiť na prácu,“ vysvetľuje pani Illona.

 

V Osvienčime našťastie bola len 6 týždňov. Je až neuveriteľné, že slabé dievča prežilo neľudský niekoľkodňový prevoz z Terezína do Osvienčimu vo vagóne pre dobytok a v tábore neskutočný hlad či pravidelné každodenné nástupy na apelplaci pri ktorých musela stáť na vysilených nohách celé dlhé hodiny niekedy aj bez oblečenia.

 

Podľa nej si ďalšiu dávku šťastia vybrala vtedy, keď ju premiestnili do severonemeckého prístavného mesta Hamburg na odpratávanie trosiek po náletoch anglického letectva. Samozrejme, aj tu patrila medzi prísne strážené väzenkyne, musela ťažko pracovať, pritom stále hladovať. Aj tu každý prežitý deň znamenal zápas o holý život,  i keď – našťastie - už nemusela denne pozerať na plynové komory. Ale aj v Hamburgu mohla prísť ľahko o život. „Do práce nás strážcovia vozili električkou. Počas jednej jazdy na ňu spadla stena zbombardovaného domu. Bola som ťažko zranená, pomáhali mi francúzski vojnoví zajatci, ale pritom všetkom aj teraz stálo pri mne šťastie, veď som to nemusela prežiť,“ hovorí o ďalšej udalosti spojenej s vojnou. Ani po rokoch nedokáže pochopiť, že to všetko prežila. Určite však všade, či už to bolo v Terezíne, Osvienčime, neskôr v Hamburgu a Bergen-Belsene jej pomáhalo všetko, čo prežila v smutnom detstve, vrátane hladu a drilu v sirotinci. Vojna pre ňu skončila až v apríli 1945, kedy ju a ďalších väzňov koncentráku v Bergen-Belsene oslobodili britskí vojaci. V tom čase dostala brušný týfus a preto sa zrejme nemohla po prvýkrát po dlhej dobe najesť do sýtosti, čo jej tiež zachránilo život. Mnohí, ktorí nemohli jedlu odolať na to doplatili. Ich zažívací trakt takúto rýchlu zmenu neuniesol a nasledovala smrť. Bolo to veľmi smutné, veď už to boli konečne slobodní ľudia! Samozrejme britským vojakom, je dodnes za oslobodenie veľmi vďačná, len na sadistických esesákov nevie doteraz zabudnúť.  K brušnému týfusu sa pani Illone ešte v Bergen-Belsene pridal škvrnitý týfus a zápal mozgových blán.

 

V KRESŤANSKEJ RODINE

Mala už takmer 16 rokov kedy po prvýkrát v živote nepociťovala hlad. Bolo to už po oslobodení v Prahe v nejakom sanatóriu kde ju a ďalších už bývalých väzňov koncentračných táborov dávali do poriadku.

 

Keď vyšla zo sanatória, Illonku prichýlila jedna kresťanská rodina na Morave v obci Hulín. Už pozviechaná po brušnom, škvrnitom týfuse i zápale mozgových blán mala iba jednu túžbu – študovať. V priebehu jedného roku absolvovala dva ročníky meštianky, potom obchodnú školu. Učila sa veľmi dobre, dostávala najvyššie štipendium, ale... „V tej rodine som sa cítila veľmi dobre. Bola ale chudobná a preto, aby moje  štúdium im nespôsobovalo problémy a finančné výdavky, maturitu a ďalšie štúdium som musela oželieť a išla som pracovať“, hovorí pani Illona Gregorová.

 

NOVÝ DOMOV NA SLOVENSKU

Nakoniec sa dočkala aj skutočne šťastného života, kedy pocit šťastia už nepredstavoval iba ďalší prežitý deň v koncentráku, či ešte predtým nájdený kúsok chleba v školskej lavici. Zhodou rôznych okolností a možno i náhod sa dostala do  rodiny zlatníka a klenotníka v Brezne. To bolo v roku 1947 kedy po prvýkrát prišla na Slovensko. Tu jej už skutočne nič nechýbalo. Pravda, po februárovom prevrate v roku 1948 pánovi majiteľovi komunisti obchod znárodnili, ale ponechali ho v ňom ako vedúceho. Na Horehroní si našla aj životnú lásku a tak sa zo slečny stala pani. Manžela stavbára zaviali vetry do rozrastajúcich sa Košíc a tak sa po svadbe v roku  1956  toto mesto stalo ich domovom. Obaja pracovali v Pozemných stavbách, pani Illona neskôr v Keramických závodoch i ďalších organizáciách. Na svet prišli dve dcéry – Katarína a Zuzana – tie sú už dávno matkami a jedna z nich  - Katarína už aj babkou. Dalo by sa povedať, že v rodine vládne idylka, i keď niektoré z vnúčat pani Illony život zavial ďaleko od domova.

 

Čo však s minulosťou? Je síce skutočne vzácne a asi skôr problém pre psychológov, že z pobytu v Osvienčime si tak málo pamätá. Možno práve lekári by s radosťou konštatovali, že je to v poriadku. Veď nie náhodou sa hovorí, že na to zlé, čo človek prežil, treba čím skôr zabudnúť. Ale pani Illona zabudnúť nechce. Nechce a ani nemôže. Podľa nej sa na holokaust zabudnúť nesmie a každé pokolenie by sa malo o ňom učiť v škole. V Izraeli vraj všetky deti v tínedžerskom veku musia absolvovať cestu do tohto tábora smrti aby na vlastné oči videli to, čo spôsobila najhoršia forma fašizmu – nacizmus. Ona sama našla sily navštíviť túto továreň na masovú likvidáciu jedného celého národa až po sedemdesiatpäťke /!/ a to spolu s podstatnou časťou rodiny. Samozrejme, musela raz tak urobiť, i keď odvtedy sa jej niekedy sníva, že stojí pred plynovou komorou. Pred takou, do ktorej sa, našťastie, nedostala vtedy keď bola funkčná a delili ju od nej iba metre...

 

Samozrejme, je dlhoročnou členkou SZPB. Celé desaťročia. V súčasnosti ZO SZPB Košice – Sever. Žiaľ, pre necitlivý prístup k nej jedného z bývalých predsedov vtedajšej košickej mestskej organizácie asi na päť rokov si sama pozastavila členstvo vo Zväze. Veľká škoda! Koľko mohla za ten čas urobiť, chodiť medzi mladých, rozprávať im o tom, ako fašizmus i nacizmus pociťovala na vlastnej koži. O gete i Osvienčime. Našťastie, aj teraz má okolo seba dosť poslucháčov, o generáciu či o dve mladších, predovšetkým funkcionárov našej protifašistickej organizácie. Ako sa hovorí, počúvajú ju s otvorenými ústami, ale často so zimomriavkami na tele. Pritom sa neustále pozerajú s veľkým obdivom v očiach na túto útlu a nenápadnú ženu a v duchu jej vzdávajú hold: Ako to všetko, preboha, dokázala prežiť?

Jej život si určite zaslúži literárne i filmové spracovanie. Na pamiatku a zároveň na výstrahu... Z úcty k tým, ktorí neprežili už ani Terezínske geto a samozrejme z úcty k štyrom miliónom obetiam holokaustu. Veď aj medzi nami žijú takí, ktorí tvrdia, že sa nič také nestalo, že to všetko sú dnes výmysly a propaganda.

 

Vytetované číslo na ľavej ruke, jeden zo symbolov nacistických koncentračných táborov, jej bude do konca života pripomínať pobyt na miestach, z ktorých sa väčšina spoluväzňov už nikdy nevrátila do svojich domovov. Za tie roky vybledlo a nejako sa scvrklo. Je ale stále trvalý dôkaz toho, čo musela prežiť. Stačí sa jej naň pozrieť a ihneď si uvedomí, čo všetko má za sebou. Bez ohľadu na veľkosť a výraznosť jednotlivých číslic. Preto viac ako my všetci ostatní si váži každý prežitý deň medzi najbližšími a priateľmi, preto má zároveň aj obavy, aby nikto nikdy už nemusel odísť tam, odkiaľ sa podarilo vrátiť iba niekoľkým. Veď vo svete je stále dosť takých, ktorí by podobné vyhladzovacie tábory znova  zriaďovali. Našťastie, tie pôvodné už takmer tri štvrte storočia neexistujú a z mnohých sú autentické múzeá. Na pamiatku mŕtvych a zároveň na výstrahu živým.

                                                                                   

Foto: rodinný archív I.G.

Illona Gregorová medzi dcérami Zuzanou a Katarínou

Illona Gregorová medzi dcérami Zuzanou a Katarínou

S vnúčatami Alexandrom, Adamom a Emou

S vnúčatami Alexandrom, Adamom a Emou