Po májových sviatkoch prídu dni nesviatočné – Dušan Konček

Keď už ruský minister zahraničných vecí začína zdôrazňovať, že Ukrajina by mala byť singel štátom, začína to byť podozrivé, na Západe sa totiž celkom otvorene hovorí, že Ukrajina nemá šancu ako jednoliaty štát. Minské dohody sa jednoducho neplnia, to čo sa tam dohodlo Ukrajina ignoruje, alebo si to vysvetľuje ako sama chce a prijímanie zákonov parlamentom ide jednoznačne proti minským dohodám. Samotná Európa začína meniť svoj postoj k tomu čo sa deje na Ukrajine, inak ani nemôže, pretože aj verejná mienka v krajinách ako Nemecko či Francúzsko sa stavia proti doterajšej zhovievavosti k ukrajinskému režimu. USA však neprestávajú snívať o svojich geopolitických zámeroch, keď nevyšiel plán A o vtiahnutí Ruska do konfliktu, začal platiť plán B so sankciami a inými udalosťami, čo tiež nevychádza a tak prichádza plán C, čo je stará idea poľského maršála Pilsudského z dvadsiatich rokov, reinkarnácia tzv. InterMarium /Medzimorie/. Vtedy idea tohto plánu spočívala v tom, ako nepustiť boľševikov do Európy a teraz by spočívala v tom, ako nepustiť do Európy Rusov. Ak sa pozrieme na plán Pilsudského v tom čase a dnešnú realitu, tak sa vlastne tento plán už skoro realizoval. Sanitárny kordón okolo Ruska už vlastne existuje, baltské krajiny na severe, v strede Európy Poľsko a V4, už chýba len pokorná Ukrajina. A tento kordón zároveň oddeľuje od Ruska aj Nemecko, čo je pre USA nesmierne dôležité. Známy bol tento plán ako aj Pan-dunajská konfederácia, teda konfederácia krajín „od mora do mora“, pričom na lídra ašpirovalo Poľsko, tak ako aj dnes. Keď W. Churchill v týchto rokoch povedal že „Poliaci sú hyeny Európy“ mal vlastne pravdu. Dôvera Poliakom sa ešte nijakej krajine neodplatila, historické udalosti pred druhou svetovou vojnou, ktoré mi jednoducho zametáme pod koberec sú toho jasným dôkazom.

 

Na Ukrajine dnes aj tak hrmia delá, či je prímerie alebo nie je. Skôr je iba fiktívne a obidve strany sa obviňujú z ostreľovania, čo sa u nás prechádza cnostným mlčaním alebo tzv. pomocou Ukrajine, k čomu a prečo to nikto nevie. Alebo vie a je to z rozhodnutia akéhosi ÚV. Je na Slovensku iba jeden politik, ktorý veci nazýva pravým menom a je to Ján Čarnogurský, ktorého by najradšej súčasní politickí bábkoherci vydurili z republiky. Je členom Valdajského klubu o ktorom slovenskí novinári píšu nebodaj ako o poskokoch Putina, pričom to vonkoncom nie je pravda, pretože členom tohto klubu sú bývalí renomovaní politici ale aj súčasní renomovaní politológovia, ktorí sú k Putinovi aj rázne kritickí ale realistickí. To nie sú „pudlovia“ typu Mesežnikov, Kusý, et cetera. Nedávno, ktosi povedal, že však Čarnogurský bol proti Mečiarovi, keď ten vyhlasoval orientáciu na Východ. Mečiar však nevedel, čo vedel Čarnogurský, že vtedy v Kremli bol ešte aj Jelcinov pes agentom CIA a oligarchia si rozoberala Rusko ako domček z karát. Iste J. Čarnogurský je rusofil, ale nie romantický rusofil. Veľmi dobre pozná ruskú históriu a ak z nej vychádzame veľmi rýchlo pochopíme, prečo Rusko ide dnes vlastnou cestou a milšie sú mu vlastné hodnoty ako nejaké európske, stačí si prečítať Dostojevského. Zaujímavý príklad použil nedávno V. Putin, keď povedal, že všetci ruskí lídri po páde komunizmu milovali Ameriku, po čase však z tejto „lásky“ vytriezveli. Láska totiž musí byť obapolná, keď nie je, nie je to láska. Tu platia slová známeho slovenského novinára v Amerike Jozefa Hušeka: Tá slovenská závisť by nebola až takým veľkým zlom, keby sme si mali čo závidieť“.

 

Naozaj si nemáme čo závidieť, ale niet čo závidieť ani susednej Ukrajine, ktorá je ťažko skúšanou krajinou, len preto, že dopláca na hlúposť svojich politikov. Keď Janukovyča a jeho zlodejov vystriedala skupina vrahov a zabijakov slovenskí politici sa tvária neutrálne. To sme naozaj tak hlboko klesli, že len jeden bývalý politik je schopný pozrieť sa pravde do očí, nuž a kde je tá slávna Matica slovenská, ktorá je dnes taká spacifikovaná, že už nemá ani vlastný názor. Ak si niekto myslí, že „ukrajinský fenomén“ nám nehrozí, tak sa mýli, všetko k tomu smeruje do budúcnosti už bez Smeru ale s marionetkami typu Matovič, Hlina, Lipšic či Procházka. Po májových sviatkoch to začneme pociťovať ďaleko nástojčivejšie. A ak sa dnes nepostavíme k veciam hrdo a tvárou v tvár, čaká nás to isté čo v l9.storočí, pekne sa plaziť kolenačky a klaňať sa kadekomu a keď dostaneme zaucho, tak ešte aj poďakujeme.