K osemdesiatinám dostáva jubilant množstvo gratulácií. Tobôž taký významný verejný a športový činiteľ, novinár a prešovský patriot, akým je PhDr. Jozef Kuchár. Čitateľ nech však autorovi týchto riadkov prepáči, že namiesto toho, aby vymenoval, čo všetko oslávenec dosiahol a urobil, o čo sa zaslúžil a v čom vynikol, zaspomínal na vzácne vzájomné priateľstvo.

Náhodou, možno trochu i vlastným pričinením, pôsobil som vo viacerých mestách. Hlavne dve z nich zostali kotvami, ku ktorým sa vždy rád vraciam, spomínam v dobrom na ľudí a udalosti, čerpám zo získaných skúseností. K týmto mestám patrí Prešov a predovšetkým jeho obyvatelia.

Neviem ako teraz, ale pred desiatkami rokov bol východ republiky pre nejedného občana na západnom a strednom Slovensku tak trochu „poľom neoraným“. Poľom vzdialeným, málo známym, niekedy podceňovaným.

Málo som o Prešove vedel, keď som do mesta dorazil za prácou začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Nemyslím pritom na údaje, ktoré zistíte zo štatistík a encyklopédií, na geografickú polohu, na čísla o počte obyvateľov, priemysle, či bytovej výstavbe. Mám na mysli skutočný život, tvár mesta, každodenné problémy ľudí, ich radosti i starosti, špecifiku regiónu.

Cesta vlakom z Bratislavy do Prešova, predĺžená prestupovaním a čakaním na povestnej stanici v Kysaku. Potom neveľká prešovská hlavná stanica. To že má byť tretie či štvrté najväčšie mesto na Slovensku? Ale pozor, majú tu trolejbusy! A z jedného z nich prvý pohľad na prekrásne historické centrum, budovu radnice alebo  Rákocziho palác, či na Neptúnovu fontánu.  

Kam má nováčik zložiť hlavu, s kým sa poradiť, keď v meste nikoho nepozná? Hoci rodom nie Bratislavčan, hovorí, že prichádza z hlavného mesta, čo bola pravda. Vzápätí si však uvedomuje, že urobil chybu, pretože miestni na to: „Vy, Bratislavčania, nás podceňujete, myslíte si o sebe, že ste najmúdrejší na svete.“ A ako mu to hovoria: jazykom, ktorému nie vždy dobre rozumie. Tu sa totiž používa šariština, a keď ju neovládaš, každý hneď vie, že nie si miestny.

Prvá akcia a prvá zrážka s realitou. „Tak ty nie si náš,“ okamžite reaguje riaditeľ významného podniku. „Aby si vedel, ako to u nás chodí, tu sú štyri kalíšky vodky. Až keď každý z nich pred mnou vypiješ, budem sa s tebou rozprávať.“

Greenhorn poslúchne a z veľkej pracovne sa vzápätí vypotáca do horúceho slnečného dňa.  Ťažko nadobudnutá skúsenosť, ktorú nezískaš v žiadnej učebnici. Ideš po hlavnej ulici, sám, stretávaš len neznáme tváre. Kde nájsť oázu, kto ťa prichýli?  Neveľká tabuľka s nápisom Prešovské noviny. A zrazu srdečné privítanie, priateľské slová, cenné rady. Len tak, nezištne, človek človeku. Už vtedy významný Prešovčan Jozef Kuchár podáva viac ako priateľskú ruku neznámemu mladíkovi. Veru, v núdzi poznáš priateľa. Z núdze sa rozvinulo priateľstvo, ktoré vydržalo v čase a overilo sa v praxi. V dennom živote, v dobrom i v zlom.

Do všetkých miest, v ktorých som žil, smerovali ku mne od PhDr. Kuchára informácie o Prešove, o tom, čím mesto žije, čo sa zmenilo, ako to vyzerá s miestnym futbalom či hokejom. Vďaka nemu som sa vracal do svojej mladosti, do začiatkov, do krásnych i poučných rokov. Bola to škola života, v rámci ktorej som sa oboznámil nielen s dedinami Prešovského okresu, ale aj s legendárnou Duklou, Pieninami, krásami Bardejovských kúpeľov, problémami v Bukóze Vranov. Čo ľudských osudov človek poznal, nie vzorových, ale skutočných, často tvrdých a nie vždy spravodlivých.

Z týchto miest som sa vracal do Prešova, ktorý sa stal mojou kotvou. Obľúbil som si mesto a výraz jedného z mojich kolegov Atény nad Torysou som už vôbec nepovažoval za prehnaný.  

Tešil som sa v Prešove na stretnutia s takými ľuďmi ako PhDr. Jozef Kuchár. Hoci jubilant dosiahol aj významné celoslovenské posty a ocenenia, nedá mi, aby som nenapísal, že keby sa presťahoval v mladosti do Bratislavy, a nie až v roku 1995, určite by prišli ešte vyššie méty. Je však za čím banovať? Niet nad to, ak je človek doma tam, kde sa cíti doma, kde keď vyjde na ulicu, ľudia ho poznajú a úctivo zdravia, pretože vedia, že to je občan, ktorý pre nich, pre mesto niečo vykonal. Pre mesto, ktoré považuješ za najkrajšie, za stred svojho sveta, aj keď tvoj obzor je prirodzene podstatne širší.

Vďaka, Jozef, za všetko. Vďaka za dlhoročné priateľstvo, za podporu, za povzbudzujúce slová a činy, za to, že si.  My, „starší dorastenci“, si k narodeninám zvykneme priať predovšetkým zdravie. Ja ti prajem viac: mnoho ďalších rokov činorodosti a aktivít, ktoré charakterizujú celý tvoj dospelý život.