Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pellegrini na koberec! – Štefan Nižňanský

Československých povojnových prezidentov predvolávali do Kremľa, tých súčasných do Bieleho domu

Žijúci pamätníci vedia, súčasní historici často spomínajú, ako kedysi československí povojnoví prezidenti chodievali do Moskvy na Červené námestie. Predtým však vždy aj na červený koberec do Kremľa. Prvý komunista na pražskom hrade Klement Gottwald k Stalinovi, robotnícky prezident Antonín Zápotocký k Chruščovovi. Jeho nasledovníci Antonín Novotný, Ludvík Svoboda i Gustáv Husák naklusali na koberček vždy, keď zavelil všemocný Leonid Brežnev.

 

V oválnej pracovni

Prvý, kto skrútil smerové kormidlo prezidentského špeciálu za oceán, bol posledný prezident socialistického Československa – disident a kapitalista Václav Havel. Ten už vo februári 1990 v preslávených skrátených nohaviciach nacupital na béžový koberec do oválnej pracovne Georgea H. W. Busha st. v Bielom dome. Falšovatelia dejín si však už akosi nevedia, či nechcú spomenúť na to, že predtým – ešte v decembri 1989 – sa Havel stretol v Kremli s Michailom Gorbačovom... Rôzne nasmerovanie zahraničnej politiky, odlišné lobistické záujmy, iné chápanie demokracie a národných hodnôt potom čoskoro rozdelili spoločný štát Čechov a Slovákov. No už v apríli 1993, teda krátko po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, letel do Washingtonu aj prvý slovenský prezident Michal Kováč. Zavelil mu (pardon, pozval ho) 42. prezident USA Bill Clinton. Šéf Bieleho domu na stretnutí s Kováčom zdôraznil, že „pokrok v transformácii k demokracii a slobodnému trhu je základom na podporu vlády USA a kľúčom k vstupu Slovenska do transatlantického spoločenstva“.

 

V Clintonovej „orálnej“ pracovni so zafírovo modrým kobercom si museli povedať kadečo, lebo slovenská hlava štátu sa vyhýbala Rusku ako čert krížu. Na východ však predsa len cestoval. Dvadsiateho deviateho júna 1993 prišiel Michal Kováč do Kyjeva, kde podpísal medzištátnu zmluvu o dobrom susedstve, priateľstve a spolupráci s Ukrajinou. S prezidentom Ruskej federácie Borisom Jeľcinom sa stretol tiež. No až koncom augusta 1993 na Bratislavskom hrade.

V oblasti zahraničnej politiky sa prezident Jeľcin usiloval o udržanie Ruska v polohe niekdajšej superveľmoci. Vyzýval na „multipolárny svet“ ako spôsob vyrovnania rovnováhy voči narastajúcemu vplyvu Spojených štátov.

 

Kováč, Schuster aj Dzurinda

Moskvu navštívil prezident Kováč spolu s premiérom Mečiarom o dva roky neskôr – v máji 1995. Iba kvôli oslavám 50. výročia skončenia 2. svetovej vojny. Rudolf Schuster (ako hlava štátu, zvolená v prvých priamych prezidentských voľbách) navštívil Rusko a stretol sa s prezidentom Putinom dvakrát tesne po sebe: v novembri 2001 a v marci 2002. Teda až v treťom a štvrtom roku mandátu. A do Bieleho domu za Bushom mladším sa „unúval“ až následne v júni 2002. Rudolf Schuster ubezpečil amerického prezidenta, že „slovenská vláda bude podporovať demokratické reformy, ktoré pomôžu jeho krajine pri vstupe do NATO“. Počas 30-minútového stretnutia v Bielom dome zdôraznil, že „urobí všetko, čo je v jeho ústavných právomociach i morálnej autorite, aby si Slovensko aj naďalej zachovalo smerovanie k demokracii“.

 

Ivan Gašparovič sa najskôr v septembri 2004 zúčastnil na 59. valnom zhromaždení OSN, kde obhajoval kandidatúru SR na post nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN na roky 2006 a 2007. Večer absolvoval slávnostnú recepciu usporiadanú americkým prezidentom Georgeom Bushom. Šéf americkej exekutívy pozval  prezidenta Gašparoviča aj na oficiálnu návštevu do Washingtonu D.C., s ktorým v pracovni amerických prezidentov rokoval 9. októbra 2008 celú hodinu. Slovenská hlava štátu sa poďakovala Bushovi za spoluprácu v rámci jeho pôsobenia v kresle prezidenta, hovorili tiež o ďalšom rozvoji vzájomných vzťahov a medzinárodnej politike. Témou diskusie oboch štátnikov bolo zrušenie vízovej povinnosti pre Slovákov cestujúcich do USA. S Georgeom W. Bushom sa počas ďalšej návštevy Ivana Gašparoviča v USA stretol aj bývalý slovenský premiér a minister zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda. Na koberci s pečaťou americkej hlavy štátu s orlom bielohlavým s krídlami za letu si vtedy tí dvaja pohovorili už po tretí raz. Návšteva necelé tri mesiace pred voľbami bola vraj „dôkazom dobrých vzťahov medzi Bushom a Dzurindom i odmenou za podporu americkej zahraničnej politiky“.

 

Unikátna snímka

Z tohto pohľadu sa politickým aj protokolárnym zvyklostiam v USA vymkla prekvapivá pracovná návšteva slovenského ministerského predsedu Roberta Fica. Dvadsiateho prvého novembra 2013 sa stretol so šéfom Bieleho domu Barackom Obamom a viceprezidentom Joeom Bidenom. Že v nijakom prípade nešlo o predvolanie „na koberček“, dokumentuje unikátna snímka šéfa vlády maličkej krajiny v srdci Európy, ľavicového politika pred najvplyvnejším mužom sveta, prvým s čiernou pleťou Obamom s ľavou rukou vo vrecku... Vtedy dvojnásobný slovenský premiér Robert Fico pripísal tento diplomatický „zázrak“ dôveryhodnosti Slovenska. „Prejavuje sa tým, že sme schopní stretnúť sa nielen so západnými partnermi, ale aj s predstaviteľmi Ruska či Číny. Lebo to sú tiež krajiny, ktoré SR nemôže v žiadnom prípade zanedbávať,“ uviedol po rokovaní Fico. Potvrdil to vo svojom úrade prezident Ivan Gašparovič, ktorý počas svojho desaťročného funkčného obdobia rokoval s ruským prezidentom Vladimirom Putinom niekoľkokrát. V novembri 2006 počas návštevy Kremľa v Moskve zopakoval slovenský prezident želanie, aby sa Rusko stalo členom Európskej únie. „Viem, nebude to zajtra ani o rok, ale dnes si to už uvedomujú aj predstavitelia Európskej únie.“ Po kyjevskom Majdane a následnej tzv. anexii Krymu v máji 2014 slovenská hlava štátu uviedla, že pre svet je to veľmi jasná a jednoznačná výzva na opatrnosť, pričom za nepochopiteľné považuje to, že sa takéhoto kroku dopustil člen Bezpečnostnej rady OSN. Na druhej strane je presvedčený o tom, že tak ako Európa potrebuje dobrú spoluprácu s Ruskom, tak aj Rusko potrebuje dobrú spoluprácu s Európou.

 

Podivuhodnosti diplomacie

Veru, veru, vo svetovej politike a v zahraničnej diplomacii sa dejú kadejaké podivuhodnosti i zvraty. „Môžem zodpovedne potvrdiť, že je veľmi zložité získať pozvanie do Bieleho domu, či už pre predsedu vlády, alebo pre hlavu štátu. Zvlášť to platí, ak ide o lídra malej krajiny,“ konštatuje bývalý veľvyslanec SR vo Washingtone Rastislav Káčer. Vôbec to však nevysvetľuje, prečo sa pozvania od najvyššieho predstaviteľa  americkej administratívy Donalda Trumpa nedočkal dosluhujúci prezident SR Andrej Kiska. Napriek tomu, že zo všetkých slovenských prezidentov práve on najhlasnejšie deklaroval vernosť USA a NATO. Napriek tomu, že Ľudo Slovenský šíri o ňom aktuálny vtip. „Kiska môže byť zavretý za daňový podvod, no nemôže byť odsúdený za vlastizradu! Veď USA nikdy nezradil...“

 

Mení sa svet, geopolitické záujmy, menia sa tiež ustálené pravidlá. Po tohtoročnej šibačke na Slovensko doletel chýr pripomínajúci volanie z hradieb v rozprávke o princeznej so zlatou hviezdou na čele: „Kuchaři, máš jít ke králi!“ Oficiálna správa v mainstreamových médiách síce oznamovala, že predseda vlády SR Peter Pellegrini dostal pozvánku do Bieleho domu osobne od amerického prezidenta. Myslím však, že s určitosťou ide o typické predvolanie na koberček z pozície sily. Stačí spomenúť, čo tomu predchádzalo. Najskôr dlhé rozhodovanie o nákupe predražených amerických stíhačiek, potom hlasné ťahanice medzi ministrom obrany Petrom Gajdošom a šéfom slovenskej diplomacie Miroslavom Lajčákom o pripravovanom návrhu Dohody o obrannej spolupráci medzi SR a USA.

 

Popoluška z pezinského smetiska

Kvapku do oleja priliala potom Popoluška z pezinského smetiska po tom, čo napriek slabučkému mandátu odhodila masku ubolenej kandidátky a už ako novozvolený prezident (prvý v sukni) vystrelila jedovatý šíp smerom k Úradu vlády Slovenskej republiky. Zuzana Čaputová ešte ani nenastúpila do funkcie a už si dovolila verejnú a hlasnú vyhrážku adresovanú premiérovi Pellegrinimu odobratím kompetencie. Takto sa budúca nájomníčka Grasalkovičovho paláca vyhranila voči údajnej dvojkoľajnosti slovenskej zahraničnej politiky. Mediálnej mafii a progresívnym poradcom Čaputovej sa vôbec nepozdáva odlišnosť v zahraničnej politike deklarovaná predsedom vlády Pellegrinim a jeho ministrom zahraničia Lajčákom, oproti  náznakom odklonu slovenskej diplomacie zo strany predsedu SNS a šéfa parlamentu Andreja Danka. Ako je známe, ten presadzuje vyváženú zahraničnú politiku aj vo vzťahu k Rusku. Propagandistická mašinéria amerických záujmov už nasadila planty do záhumienok redakčných maloroľníkov pod Tatrami, ktorí pochopiteľne – ako cigánske kartárky – účelovo vykladajú cieľ tejto zaoceánskej cesty.

 

Držme si palce Slováci, aby sme po návrate nášho stále sa usmievajúceho predsedu vlády Petra Pellegriniho nezažili obdobné pocity ako naši otcovia i dedovia v roku 1968 po návrate Alexandra Dubčeka z červeného koberca v moskovskom Kremli. Populárny „Saša“ sa vtedy vrátil do vlasti okupovanej vojskami Varšavskej zmluvy bez úsmevu, bez ilúzií, bez politiky s ľudskou tvárou po strate štátnej suverenity.