Pani prezidentka a čo základná ľudská morálka? – Milan Országh

Slováci si svojich prezidentov vážili vždy a za každých okolností, či bol sviatok alebo piatok, pred či po voľbách, vojnové časy alebo mier. Funkcia prezidenta akosi sama osebe predurčovala, že na tomto poste je ten najlepší z najlepších. Čo, prirodzene, nebola vždy pravda (ako sa hneď po voľbách alebo neskôr ukázalo).

 

V novodobej histórii Slovenska sa zdá, akoby sme pri výbere na slovenské kreslo najvyššie akosi nemali šťastnú ruku. Najmä v ostatnej dobe. Hádam ani tak nejde o verbálne dôstojný prejav či prebytok úsmevov (najmä pred začiatkom funkčného obdobia a v čase, keď sa chýli k jeho koncu). Zdá sa, že aj tu si ľud vyberá v ostatnom čase podobne ako pri parlamentných voľbách, teda volíme menšie zlo. Veď o majetkových pomeroch či rodine a o „politickom zázemí“ kandidáta (teda ktoré finančné i záujmové skupiny „vyvoleného“  tlačia dopredu silou svojich miliónov a kontaktov)  prakticky nevieme nič. Akosi sme zľahostajneli. Nezaujíma nás už ani ľudská  tvár budúceho otca vlasti, teda spôsob jeho zmýšľania a vzťahu k veciam verejným, jeho osobná filozofia, jeho prístup k problémom drobných ľudí, ktorí síce tvoria prevahu voličov, ale s malou, nepodstatnou váhou na možnosť ovplyvniť ďalší chod vecí verejných. Nezaujíma nás ani to, či bude ochotný a schopný aspoň trochu vyhladiť sociálne a zdravotné problémy naskrze chorého národa, ktorý akože vedie k úspešnej budúcnosti duševne ešte nemocnejšia parta majiteľov štátnej politiky, štátnych peňazí, štátnej spravodlivosti a štátnej moci. Mnohí z nich sa tam zjavili z čista – jasna, akoby zázrakom. A nikto nevie, dokedy bude táto partička samozvaných odborníkov na všetko vládnuť. Dokedy budú vo „svojich“ novinách a televíziách ohlupovať všetkých okolo, klamať až sa práši až do chvíle, kedy im je klamstvo dokázané a potom sa s úsmevom vyhovoriť na nepochopenie...

 

Podobne sa z ničoho nič objavila na politickej scéne aj naša terajšia prezidentka. Opäť o nej vieme veľmi málo, vlastne, nevieme kto to je a odkiaľ je. Dokonca ani to, aké to má vlastne politické skúsenosti?  Nakoniec, nestálo by vôbec za to spomenúť takúto maličkosť, keby práve politické skúsenosti a politický rozhľad novej vodkyni národa akosi očividne nechýbali. Keby sa prejavovala ako osobnosť s vlastnou životnou filozofiou, ktorej zásadami sa riadi a potvrdzuje ich svojimi činmi. Osobnosť, ktorá svoju stoličku využíva na tvorbu dobra pre vlastný národ, ktorý jej dôveroval (alebo nie?).

 

Veľmi, veľmi zlé je v takejto funkcii dať verejne a príliš hlasite najavo, že jej odborné vzdelanie nestojí na pevných, skutočne odborných nohách.  Veď pomýliť si právne vzťahy so vzťahmi  obvyklými v kruhoch  zástancov neoliberálneho zotročovania, to je veru, pani prezidentka, príliš vážna vec. Ale, možno sa stalo to najlepšie, čo sa stať malo, maska padla dole a odhalila sa pravá podstata hry.

Prečo táto téma? Nuž, práve pani prezidentka sa na margo všetkých orgánov  spravodlivosti  nedávno vyjadrila v tom zmysle, že problém je v tom, „že istí ľudia si spravodlivosť dokázali kúpiť...“ .  V čom pravdaže podstata terajšieho stavu slovenskej spravodlivosti netkvie. Skutočná spravodlivosť totiž nie je tovarom, ktorý si možno objednať, predať a zaplatiť. Spravodlivosť je zásadne vec cti, morálky, sebaúcty, ale aj úcty k ostatným. Úroveň a čistota spravodlivosti totiž reprezentuje úroveň etickej vyspelosti spoločnosti. Takže, pani prezidentka by sa mala zamyslieť nad tým, ktorý človek je horší. Ten, ktorý spravodlivosť predá alebo ten, ktorý si ju od pažravého  lotra v talári či v uniforme jednoducho kúpi za vopred dohodnutú cenu?  Možno ako bazárový tovar. Jednoducho preto, lebo predávajúci „ochranca spravodlivosti“ je ochotný tento artikel cti predať!

 

Ale v prípadoch, keď sa tak stane, pani prezidentka, by sme tej božej spravodlivosti mali pomôcť aj my, ľudia. A neospravedlňovať hriech neprávosti chuťou (alebo možnosťou) niečo si kúpiť. Novú frizúru alebo „správny“ rozsudok. Nemútiť vodu iba preto, aby nedošlo na vinníkov! Zakrývať absolútny nedostatok morálky u ľudí, ktorí by mali byť najčestnejší z tých najčestnejších a „hodiť to“ na zaužívané nekalé obchodné vzťahy je nielen nedôstojné funkcie prezidenta, ale aj hlboko ľudsky nemorálne. Alebo to sa iba pomýlili prezidentskí poradcovia?