Oslavy 30. výročia Novembra ´89 budú stáť Slovensko 1 808 000 eur. Vyplýva to z dokumentu, ktorý vláde predložilo na schválenie ministerstvo kultúry. Veľa či málo? Záleží od uhla pohľadu... Najmä pri úprimnej odpovedi na otázky, či a kto, má čo oslavovať? Práve po troch desaťročiach je viac ako doteraz rozdiel medzi pojmami „spomienka“ na výročie a „oslavou“ udalosti či historického medzníka.

Vytýčenie hranice (aj výstražne zdvihnutý prst) som si uvedomil naliehavo počas letných prázdnin, keď som sa dopočul o tichom, utajenom odchode nášho priateľa Jaroslava Hlinického. Piaty ústredný riaditeľ Československej televízie Bratislava bol nespochybniteľne jedným z najvýznamnejších mediálnych a filmových manažérov XX. storočia. Pre väčšinu televízakov „najlepším riaditeľom“ televízie na Slovensku, niekoľkí mu - samozrejme –neuznajú ani len meno. To tí večne bdelí, nezmieriteľní neoboľševickí ponovembroví kádrováci... Také je už Slovensko.

Celý život bol Jaro „veselou kopou“, chlapíkom čo sa vedel smiať, zabávať, no i v práci tvrdo potiahnuť. Bol najväčším a najvýznamnejším mediálnym šéfom slovenskej televíznej, no i filmovej tvorby. Svojmu mottu: „Ostať vždy sám sebou“ bol verný až do konca. Tohtoročného výročia „Nežnej“ sa už žiaľ nedožil, hoci práve posledné tri dekády jeho 88-ročnej pozemskej púte mu najviac zamiešali karty. Obstál ľudsky a profesionálne aj v najzložitejších situáciách. Ako pravý chlap,ukazujúci príklad, udávajúci tón aj smer. Bol posledným ústredným riaditeľom Československej televízie na Slovensku v ére socializmu a prvým ponovembrovým až do 15.januára 1990. Ostatných už vtedy dávno odvial revolučný prievan nepokojnej doby nastupujúceho trhacieho kapitalizmu cifrovaného spoločenským chaosom. A hoci mu novo nastupujúci riaditeľ Roman Kaliský, ako symbol „osemašestdesiatnikov“, ponúkal spoluprácu, Hlinický ju s nadhľadom a s citom pre realitu neprijal. Zdvorilo sa poďakoval. Lebo dobre vedel, že by televíziu jeho komunistická minulosť v nových časoch ťahala dolu, ako oceľová guľa na nohe galejníka. Že každý nezdar nového manažmentu by pripisovali práve a iba jemu. Televíziu už ale vtedy ovládla nenásytná moci bažná skupinka „džihádistov“ a Hlinickému sa s babrákmi a prevracačmi kabátov nechcelo pracovať. O pár mesiacov sa ukázalo, že ani Kaliskému. No práve družina nežných revolucionárov okolo Arafata z Mlynskej doliny (Pavol Rusko) mu nikdy neodpustila, že ich posledný prednovembrový riaditeľ predbehol a ukázal ich bezvýznamnosť v plnej nahote. Hlinický bol vždy dva kroky pred nimi. Najskôr, keď 22.novembra 1989 odobral preventívne šéfovi Útvaru zvláštnych úloh v televízii a veliteľovi ľudových milícií odetému už v plnej zboji kľúče od výzbrojného skladu, aby sa pochod revolučne naladených študentov k najvyššej budove v ČSSR (medzi ZOO a cintorínom v Slávičom údolí) neskončil zbytočnou tragédiou. O dva dni na to : 24.novembra 1989, keď protagonistom VPN Milanovi Kňažkovi, Jánovi Budajovi, Vladimírovi Ondrušovi, Petrovi Tatárovi, Eugenovi Gindlovi  „otvoril“ vysielací priestor a umožnil (skôr ako ústredie ČST v Prahe) odvysielať nielen priamy prenos z novembrového verejného zhromaždenia VPN na Námestí SNP, no aj naživo vysielať prvé Štúdio dialóg s konfrontačnou debatou zástupcov KSČ s novou politickou silou, zrodenou počas štátneho prevratu. Nepripustil zámienku na vyvolanie nezvratných krokov či fatálnych rozhodnutí, ktoré by sa vymkli spod kontroly. Jaroslav Hlinický bol čestný chlap, pevný komunista, ktorý zložité situácie nikdy nevyhrocoval do konfliktu. Bol kreatívcom kompromisu a hľadania najlepšej – zlatej strednej  cesty. Vždy a vo všetkom. Čelným straníckym funkcionárom v hrdej budove ÚV KSS na Hlbokej ulici ukázal, že on sa skrývať ako potkan nebude! Že si svoju zodpovednosť a česť obháji zoči-voči. Aj preto mohol byť politický prevrat  v socialistickom Československu  Američanmi eufemisticky označený za „Nežnú revolúciu“. Jaro bol osobnosť a svojou mohutnou postavou, no najmä vľúdnosťou, ústretovosťou a záujmom o každodenné starosti i problémy podriadených si dokázal vybudovať autoritu. Tak u podriadených v televízií, u kolegov v ostatných médiách, u vplyvných členoch straníckej a štátnej „verchušky“, no tiež v umeleckej obci. A to vtedy nebolo len tak... Koniec koncov to nie je ani dnes. O tom sa vtedy a ešte ani dlho potom nesmelo ani hovoriť, nieto ešte písať. Porevolučná sloboda mala rovnako pevne vytýčené mantinely...

Nikdy ma v súvislosti s riaditeľom Hlinickým nevzrušovali spomienky na Trať mládeže, na jeho politické problémy po študentskej Pyžamovej párty alebo na osobné starosti s druhou manželkou Martou Rapaičovou, ktorá pôsobila v Slovenskej televízii ako hlásateľka.

Ja som si ho pamätal ako muža činu, ktorý televíziu viedol hore. Technicky, personálne, programovo. Osobne mi najviac z tých revolučných čias  utkvelo v pamäti stretnutie s ním hneď ráno 16. januára 1990. Pri príchode do práce nás na obrovských dverách spravodajstva Televíznych novín na Nám. SNP v Bratislave vítal Zoznam nežiaducich, pod ktorým svietil jeho podpis. Najväčšie sklamanie života! Nemohli sme to pochopiť ako nás 32 najväčších televíznych profesionálov mohol „náš“ riaditeľ hodiť cez palubu... Osobne sa nám všetkým prišiel ešte predpoludním do redakcie spravodajstva ospravedlniť. On, veľký a neohrozený, vtedy všemocný riaditeľ. V noci predtým ho pod nátlakom a pri obmedzení osobnej slobody s ohrozením života „nežnými teroristami“ prinútili zoznam podpísať. Aby ho odviezli so srdcovým kolapsom k lekárovi... Mohol hrať kadejaké hry alebo mávnuť rukou a zlomiť nad nami palicu – veď tak to robili vtedy mnohí konjunkturalisti. On bol však ukutý z pevnejšieho železničiarskeho kovu. On si nevymýšľal, nevyhováral sa. Prišiel ľudsky a kamarátsky požiadať o odpustenie.  

Zväzácki funkcionári z televízneho Celozávodného výboru SZM v Mlynskej doline s predsedom Pavlom Ruskom, Ľubošom Sirotom, Václavom Mikom, Antonom Mrázekom, Jurajom Takáčom, Františkom Palonderom, Milanom Fričom, Monikou Kozelovou  a niekoľkými ďalšími, sa potrebovali vyviniť, jasne deklarovať konformné postoje k budúcim mocipánom. A preto hlavu Slovenskej televízie museli očierniť a v očiach verejnosti diskvalifikovať. Pavol Rusko podal trestné oznámenie, ktoré Jaroslavovi Hlinickému prinieslo až 7 stratených mesiacov vo vyšetrovacej väzbe. Za niekoľko zapožičaných služobných televízorov. Trvalo dlho-predlho, kým súd očistil meno ústredného riaditeľa televízie Hlinického, ktorý - napriek všetkému a všetkým - dokázal v rokoch reálneho socializmu navrátiť na obrazovku zakázaných umelcov. Napríklad slovenských hercov Lasicu so Satinským, českých scenáristov Vladimíra Železného s Jiřím Grygarom, či neskoršiu režisérsku legendu Juraja Jakubiska. A dokázal nielen oživiť pôvodnú slovenskú tvorbu, no rozbehol koprodukčnú filmovú tvorbu so zahraničnými agentúrami a štúdiami. V tej dobe devízových obmedzení a neželanej otvorenej spolupráce so Západom balansoval na úzkom lane svojej profesionálnej kariéry. Všetko to prestal ako prvý námestník pre program popri Markovi, aj ako generálny riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby Koliba i vo funkcii ústredného riaditeľa najvplyvnejšieho elektronického masovokomunikačného prostriedku. S menom a pôsobením riaditeľa Hlinického ostáva v Zlatom archívnom fonde slovenskej televíznej a filmovej tvorby množstvo klenotov. Bez jeho iniciatívy, zástoja, šťastnej ruky na oddaných a verných profesionálov by nebolo „Včielky Maji“, „Vojny volov“, „Tisícročnej včely“, seriálov „Vivat Beňovský“, „Straty a nálezy“ a množstva ďalších úspešných aj ocenených projektov. Zmietla ho však jedovatá a nenávistná slina 12-tich televíznych trpaslíkov vo zväzáckych košeliach, ktorých zamestnával a živil. Tak píšu revolucionári históriu...

Jaroslav Hlinický sa ale i tak do Mlynskej doliny vrátil. V rokoch 2008 – 2011 pôsobil v pozícii poradcu generálneho riaditeľa STV.

Karma nepustí a kruh sa vtedy uzavrel. Bývalý ústredný riaditeľ Československej televízie na Slovensku sa nikdy nedočkal oficiálneho spoločenského uznania od ponovembrovej garnitúry. Veď prečo aj?! Napriek tomu si do dnešných dní v televíznom prostredí uchoval povesť najlepšieho riaditeľa.Prvej verejnej satisfakcie sa Jaroslav Hlinický dočkal, keď to o ňom v priamom televíznom prenose z osláv 60-teho výročia začiatku televízneho vysielania na Slovensku povedal z pódia SND herec a riaditeľ divadla Aréna Juraj Kukura. Obľúbený slovenský herec, búrlivák prelomu 70-tych a 80-tych rokov, ktorý sa emigrácii dostal do nemilosti čs. orgánov.A Hlinický mu napriek tomu riskantne a nezištne previezol cez hranice z jeho domu obrazy a iné umelecké cennosti. A ďalšiu satisfakciu mu ponúkla ruka osudu, ktorá priviedla - po troch desaťročiach – za mreže a pred súdnu stolicu osudového mokrka Pavla Ruska. A veruže za onakvejšie podozrenia ako za požičanie televízorov...

Jaro Hlinický však z toho nežil a nenabíjal si tým svoju suverenitu či životný elán. Stretávali sme sa s ním a debatovali v kruhu významných televízakov z Bratislavy aj z Prahy ročne vždy niekoľkokrát. A mali sme si toho vždy čo povedať. Nielen o televízii a súčasných médiách, nielen o minulosti, no predovšetkým o priateľstve, princípoch, zásadách, záľubách i o budúcnosti. Veď o vnukoch!

Do výročia Novembra ´89 ešte ostáva čas. Budem so záujmom sledovať, kto si ho bude pripomínať a ktože ho to bude chcieť oslavovať... Ako, s kým a prečo?

V Pandorinej skrinke spomienok i historickej pravdy sa ukrýva ešte viacero prekvapivých faktov aj súvislostí.