Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Padla posledná bašta ľudskosti!

Do akého morálneho a duchovného úpadku sa dostala naša spoločnosť, to najlepšie dokumentuje prípad z ostatných dní. Dopravný podnik mesta Prešov, zabezpečujúci autobusovú a trolejbusovú prepravu cestujúcich na území mesta a do okolitých prímestských obcí, zrušil bezplatné cestovanie mestskými linkami pre držiteľov diamantových a zlatých plakiet pre bezplatných darcov krvi. Teda pre ľudí, ktorí dobrovoľne a bez akejkoľvek finančnej náhrady alebo iného prospechu dlhé roky darovali nám všetkým to najvzácnejšie pre nich i pre nás. Aby zachraňovali stovky, ba tisíce životov a ešte väčšiemu množstvu blížnych pomohli uzdraviť sa po úrazoch a rôznych chorobách.

O psychickom dôsledku tohto kroku zrejme neuvažoval a neuvažuje nikto. O tom, ako sa tie tisícky slovenských obetavých darcov cítia ponížené, spoločensky zdeptané a neuznané. Každý človek, ktorý sa v duchu začne zaoberať touto smutnou realitou, musí sa, či chce alebo nechce, poriadne začervenať, pretože prirodzene patrí tiež k spoločenstvu ľudí, z času na čas využívajúcich (alebo najbližší z jeho okolia) tento doslova životonosný duchovný dar. Riaditeľ dopravného podniku sa vyjadril, že tento krok ho síce mrzí, ale museli k nemu pristúpiť z ekonomických dôvodov, keďže táto účelová mestská spoločnosť je pod vplyvom prudkého rastu cien pohonných hmôt a ďalších energií na pokraji finančného kolapsu (a okrem toho sú jeho pracovníci v štrajkovej pohotovosti – pozn. red.). A okrem toho, túto výhodu pre bezplatných darcov krvi poskytovala na Slovensku vraj už iba ako jediná, posledná! Prešovský mestský dopravný podnik sa iba prispôsobuje celoslovenskému trendu, pretože túto výhodu pre bezplatných darcov poskytoval už iba ako posledný, jediný. Nuž, táto skutočnosť musí doraziť každého slušného človeka. Slovensko, ktoré je vraj hrdé na svoje kresťanské tradície, na svoju bohabojnosť a mierumilovnosť – sa zrazu chová ako veľká svorka hyen. Slovensko, ktoré má bezpočet cirkevných sviatkov, ktoré chodí prinajmenšom každú nedeľu do stánkov Božích sa zrazu Boha nebojí? Alebo má opäť staronového boha, Mamon, ktorý už zaslepil zrak a dušu bezmála každému, aj samotným cirkevným hodnostárom? Práve od nich nečakajme, že budú v súvislostiach človečej lásky k blížnemu a prirodzenej potreby odmeňovania dobra biť na poplach a snažiť sa o duchovné povznesenie spoločnosti. Majú svoje starosti s majetkami, s Vatikánskou zmluvou, cirkevnými školami, s Bezákom, s vymýšľaním novej taktiky umývania hláv a rúk. Akosi symbolicky, tiež od krvi! Presne tak, ako to urobili pred bezmála 1980 rokmi ich predchodcovia pod Golgotou. Na tieto témy, ani o potrebe odplaty láskou za láskavý čin, zo slovenských kazateľníc, žiaľ, nezapočujete ani jedno slovo. Už ste, drahí veriaci, počuli niekedy poďakovanie z kazateľnice na adresu nových darcov krvi alebo ich diamantových či zlatých vzorov?

Aký obrovský rozmer a tradíciu má na Slovensku bezplatné darcovstvo krvi, o tom príklad iba jeden za všetky: Na malej slávnosti pri príležitosti Svetového dňa Červeného kríža a Červeného polmesiaca, ktorú pre bezplatných darcov krvi pripravil Územný spolok SČK Prešov-Sabinov, bolo diamantovou plaketou J. Kňazovického (za 100 bezplatných odberov) a zlatou J. Janského (za 80 odberov) uctených po 5 darcov, striebornou 44 a bronzovou až 99 darcov. To je iba zlomok obrovskej sily šľachetnosti, fungujúcej na celom Slovensku v mene dobra, svetla a lásky. Ale krvi je stále málo, nehôd a tragédií pribúda... Drastickú slovenskú realitu v ľudskej dimenzii si nevšímajú ani inak bystré a pohotové „mimovládky“. Akosi im uniká, že život je vzácny a krv je jej nositeľkou. Uniká im, že okrem duševne plytkých až ohavných „celebrít“ oslavovaných rovnako duševne a duchovne plytkou spoločnosťou, žijú medzi nami vzácni ľudia, ktorí si zaslúžia našu všestrannú úctu, pozornosť a keď treba, aj pomoc. Ale aj odmenu. Veď koľkí z nich, dávajúci zo srdca a s presvedčením to najcennejšie čo majú, sú vlastne na svojom dare škodujúci?! Do transfúznych staníc cestujú, berú si voľno z práce, obetujú osobný voľný čas, ktorého je s pribúdajúcim vekom akosi čoraz menej odkladajú často súrnu prácu. Nie je tu teda práve pre organizácie tretieho sektora dostatočný priestor na realizáciu svojich cieľov v súvislosti s ľudskými právami a naprávaním chýb spoločnosti v inej, ako bahnitej politickej oblasti?

Alebo to pre tretí sektor nie je dostatočne vhodná téma na svoje zviditeľňovanie a vytváranie zdania potreby a opodstatnenosti? Dobrí, láskaví ľudia nestoja za ich pozornosť? Asi je pre všetkých jednoduchšie, keď im za všetko ich dobro namiesto poďakovania – napľujeme do tváre! Hnusné časy, hnusní ľudia! V Prešove padla posledná bašta slovenskej ľudskosti. Čo bude s tebou ďalej, Slovensko?
Milan Országh