Olympijská reforma – nová šanca aj pre Slovensko – Stanislav Kubánek

Do dnešného vydania Slovenského rozhľadu som si pripravil niekoľko tém na spracovanie, ale... Blíži sa koniec roku a čitatelia už myslia aj na niečo iné, než len politické udalosti, či už doma, alebo v zahraničí. Zostaňme však aspoň chvíľu doma: podľa dvoch výskumov verejnej mienky by našu stranu SMER-SD volilo do NR SR v týchto dňoch najmenej 38,3% až po 41,6 percenta obyvateľov. Ide o najnovšie predvolebné prieskumy a myslím, že každý komentár je tu zbytočný.  Nakoniec i tzv. mienkotvorné denníky ich nekomentovali, aspoň nie z pohľadu preferencií stále najsilnejšej politickej strany na našej politickej scéne. Neviem, ale asi sa niektorým novinárom z týchto denníkov snívalo, že popularita Smeru-SD klesla pod 20% a potom sa zobudili do tvrdej reality...

 

Ako každého človeka ktorý sleduje športové dianie, teda aj mňa, veľmi prekvapili závery zasadania Medzinárodného olympijského výboru  /MOV/ v Monacu. Táto tradične konzervatívna inštitúcia doslova prekročila svoj tieň a schválila revolučné zmeny. Tie spočívajú predovšetkým v tom, že olympijské hry  sa už nebudú musieť organizovať nielen v jednom meste, ako je to doteraz, ale dokonca ani v jednej krajine! Prečo naraz takáto zmena? Tak napríklad preto, aby sa lepšie využili už postavené a funkčné  objekty, pričom sa bude presadzovať aj výstavba rozmontovateľných, teda mobilných štadiónov, ktoré po skončení  Hier premiestnia tam, kde budú lepšie využité. Možno, že som – ako sa hovorí – povolil uzdu svojej fantázie – ale ihneď si viem predstaviť spoločnú organizáciu zimnej olympiády napr. s Rakúskom. U našich susedov by sa uskutočnili všetky súťaže v zjazdovom lyžovaní a v skokoch, u nás biatlon, bežecké disciplíny a najmä hokejové zápolenia v Bratislave a v Košiciach. Až pri písaní predchádzajúcich riadkov ma napadlo, že zápolenia v krasokorčuľovaní by sa mohli uskutočniť v Budapešti! Teda fantázii sa medze nekladú.

 

Samozrejme, takýchto variantov môže byť oveľa viac. Škoda, že takéto rozhodnutie MOV neprišlo oveľa skôr. Napríklad v časoch, kedy sa Slovenská republika uchádzala o usporiadanie ZOH 2002 a 2006. Určite by sa naši predstavitelia dohovorili s niektorým zo susedov, alebo susedmi. Napríklad by stačilo len s Českou republikou... Už niekoľko hodín po zverejnení nových zásad organizovania olympiád sa medzi odborníkmi začalo hovoriť o ZOH 2018 v kórejskom Pchjongčchangu, ktorému by mohlo „vypomôcť“ japonské Nagano – a to zorganizovaním súťaží v jazde na saniach, boboch a skeletone.

 

Veľmi dôležité sú aj prijaté zmeny v určení športových odvetví a vo výbere ich disciplín. Tak napríklad limit 20 športov už od roku 2018 nebude platiť, ale na druhej strane nesmie sa prekročiť limit 310 disciplín na letných OH a 100 na zimných olympiádach. Určil sa aj maximálny počet účastníkov – v lete 10 500 a v zime 2 900. Usporiadajúce krajiny si budú môcť vybrať športy, ktoré sú u nich tradičné a obľúbené. Očakáva sa, že Japonci pre rok 2020 zaradia do olympijského programu baseball  a softball. Hovorí sa však aj tom, že z programu môžu vypadnúť dokonca aj niektoré atletické disciplíny  /!/  ako trojskok či schôdza,  pribudnúť však môžu squasch, karate...

 

Čo všetko  táto olympijská reforma sleduje? Predovšetkým zatraktívnenie Hier, zníženie nákladov na výstavbu a celkovú organizáciu olympiád a v neposlednom rade zabezpečiť ich dejiskám lepšiu využívateľnosť, teda budúcnosť jednotlivých športovísk a arén. Darmo, aj v športe dochádza k výrazným zmenám. Tak napríklad ma veľmi prekvapilo vyjadrenie jedného športového novinára po jeho návrate zo Soči. Povedal mi, že tohtoročná zimná olympiáda v Rusku bola skutočne veľkolepá a vynikajúco zorganizovaná. Ale... záujem o klasické lyžovanie je na zimných olympiádach stále menší a menší a do popredia sa dostávajú také športy, ako snowbord, akrobatické lyžovanie...

 

Pripravovaná reforma olympiád však, podľa mňa, prinesie aj niekoľko záporov. Akosi si neviem predstaviť ako sa pripraví slávnostný ceremoniál otvárania olympiád, teda to, čo mne a miliónom ľudí na celom svete prinášalo nezabudnuteľné zážitky. Veď akou hrdosťou a radosťou nás napĺňal pochod našich športovcov za vybraným vlajkonosičom. Alebo samotný akt zapálenia olympijského ohňa ! Ako sa tento nádherný ceremoniál rozdelí medzi niekoľko miest, či dokonca krajín? Vedia si to už predstaviť aj vlastní členovia Medzinárodného olympijského výboru? Osobne mám obavy, že sa stratí jedinečný charakter olympiád. Ani olympijské dediny už nebudú tým, čím bývali. Z olympiád sa stanú akési duplicitné majstrovstvá sveta v jednotlivých odvetviach a disciplínach. Zároveň sa však ozývajú hlasy, že najväčšie športové sviatky planéty budú príťažlivejšie, atraktívnejšie, stanú sa z nich skutočné športové a hodnotné šou. Asi tento súboj prehrajú klasické športy a ustúpia dravým disciplínam. Nuž, uvidíme. Možno je môj pesimizmus v predchádzajúcich riadkoch oprávnený, možno nie. Jední sa predsa obávajú, aby sa z olympiád nestali svetové šampionáty, iní členovia MOV tvrdia, že práve olympiády sa stanú šou toho najlepšieho, ale nie zrkadlom programov jednotlivých majstrovstiev sveta. Tak ja už k tomu naozaj nemám čo dodať. Azda iba toľko, aby sme si v budúcom roku užili čo najviac radosti z úspechov našich športovcov, predovšetkým futbalových reprezentantov, ktorým chýba už iba krátky krok k postupu na záverečný turnaj ME 2016. Veď ten blížiaci sa koniec roka je naozaj dôvod, aby sme mysleli viac na tie radostnejšie a slávnostnejšie chvíle v živote. Veď tie každodenné starosti nám aj tak zostanú, žiaľ, nikam neodídu, nestratia sa. To však neznamená, že máme na ne neustále myslieť. Veď na svete sa v súčasnosti v mnohých krajinách bojuje, tečie ľudská krv, obyvatelia musia opúšťať svoje domovy a stávajú sa z nich utečenci bez strechy nad hlavou, iní prišli o ne pre prírodné katastrofy a napriek tomu mnohí z nich si aj v tých veľmi ťažkých dňoch pomyslia na svoje obľúbené futbalové mužstvá, či na budúce olympiády. V provizórnych stanových mestách. Vezmime si od  nich tú neskonalú túžbu po optimizme a šťastí aspoň v nastávajúcich sviatočných dňoch. V tomto nám môžu slúžiť príkladom. Veď každý, kto ide súťažiť na olympiádu odchádza do jej dejiska plný optimizmu a chuti do života. V opačnom prípade by v jej dejisku nemal čo robiť...

Stanislav KUBÁNEK

poslanec NR SR