Ohlasy ... aby sme dokázali triediť hodnoty! – Jozef Mazár

Pred každým športovým podujatím si športový novinár zvykne premietať v hlave film športových situácií, ktoré by mohli príslušnú športovú udalosť sprevádzať. Tak zvykne robievať i moja maličkosť už vyše štyridsať rokov. Jedno sa z mozgu nevytráca. Krása slova a slovníka, ktorým dokážu majstri pera, poézie športu a života krásne športové podujatia zdobiť, šperkovať aj z toho dôvodu, aby zostali pamiatky na tých, ktorí sa s nami rozlúčili. Tento rok je bohatý znova na športové fiesty s prívlastkami európske, svetové či dokonca olympijské. Ak v mojej blízkosti niekto vysloví Olymp, neviem prečo sa mi mysľou začína šinúť niť veršov. Napríklad tých od Jána Smreka:

 

Ani nebude dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.

Prečo má tiecť len krv ?
Nech tečú nápoje !
Nech miesto hromobitia kanónov
je počuť krotký cengot fliaš.

 

Alebo ak chceš, vážený a ctený čitateľ, práve teraz, po Smrekových veršoch, v čase spomínaných veľkých športových súbojov mi prichádza silnejšie predniesť, pre seba a teraz možno aj Teba Novomeského verše z básne Poézia, ktorú najviac venoval práve Jánovi Smrekovi.  Tuhľa je kúsok z nej:

Oj, život zvláštny, do sveta vplieta mnohé veci, na ktoré človek nezlorečí. Básnik z tých vecí veniec vije a tvorí novú krásu poézie.

Dajú sa o našich hokejistoch, ktorí neprišli Slovač zdobiť, bo chcú peniazmi v NHL slávu dobiť, všetkým iným sú pre nich hokejové kanóny, len nie pre vlastnú rodnú hrudu tie najjagavejšie tóny, pod ktorými sa abecede hokeja učili a jeho vence radosti a krásy nie rodákom, lež svetu peňazí vili... písať také oslavné ódy?

 

Posúďte sami.

A tak znova v čase tých veľkých športových sviatkov, hokejových majstrovstiev sveta, sadám za písací stôl, aby som z kalamára bral atrament na pierko a do pamätníka športu opäť, a už po koľký raz za tých vyše 40 rokov s rozochveným srdcom vpisoval: Mali sme futbalových svetových velikánov, Viliama Schroifa, Jána Popluhára, Andreja Kvašňáka, Laca Pavloviča, máme medzi sebou Jožka Adamca, Antona Ondruša, Karola Dobiáša či dokonca svetového Jozefa Vengloša, ktorí šírili a šíria dobré meno nášmu prekrásnemu Slovensku aj preto, aby prišli noví, mladí Martin Škrteľ, Marek Hamšík, Róbert Mak, Juraj Kucka a ďalší, aby nám mohli na ceste z podujatí domov za radosti srdca, alebo plaču z prehry , vracať sa, trebárs, k Sládkovičovým veršom:

Padajú hviezdy, aj my padneme, vädnú tie kvety, aj my zvädneme. A klenoty hruda kryje. Ale tie hviezdy predsa svietili. A pekný život tie kvety žili. A diamant v hrudi nezhnije.

 

 Píšem  s radosťou k slovenskému reprezentačnému hokeju a reprezentácii Československa i Slovenskej republiky mená a priezviská  Vladimíra Dzurillu, Jozefa Golonku, Igora Libu, Vincenta Lukáča, Dáriusa Rusnáka, Petra Bondru, Miroslava Šatana  a mal by som aj ďalších. Atlétov Jožka Plachého, Jožka Pribilinca, vodákov Elenu Kaliskú, Miška Martikána, tenistu Miloša Mečířa, či znovu tých, ktorí už tu nie sú medzi nami, volejbalistu Bohuša Goliána, hádzanárov Vladimíra Serugu a Vila Lafka, ktorí tiež prešli a úspešne zložili životné skúšky slovenskej i športovej  slávy.

 

Diamantom zdobené slovo : národná hrdosť od ich mien nikto nevymaže. Zrazu dopíšem, položím pero, otvorím knihu Spoza opony, od jej autora zaslúžilého umelca , režiséra vysokoškolského profesora a recitátora – Juraja Sarvaša, aby som prečítal nahlas sebe a pre oživenie ostatným:

 „ Hovorí sa, že človek rokmi múdrie. Mne sa vidí, že možno ani nemúdrie, lebo hlúposti predsa robíme v každom veku, ale pravda je taká, že kým sme tu,, prežijeme toľko udalostí, toľko radosti, toľko bolesti, toľko nerestí, toľko zla i dobra, že keď si to roztriedime a uložíme v pamäti, môžeme z toho čerpať i pre ďalšie roky. Aj stretávania s ľuďmi prispievajú k tomu, aby sme dokázali triediť hodnoty, rozoznať nepodstatné veci od podstatných, odlíšiť dobro od zla. Toto poznanie nám pomáha prekonávať nástrahy, vyhnúť sa nesprávnym ľuďom i nepriaznivému prostrediu. Skúsenosť nám pomáha rozoznať dobrého priateľa od priateľa  falošného, lásku od chvíľkového vzplanutia, pravdu od pretvárky, ozajstné zdravie od domnelého, či dokonca choroby“

Hádam sa na mňa pán docent Juraj Sarvaš za verejné použitie ním napísaného nenahnevá. Nuž čo, športový redaktor prechádza, podobne ako športovec, tvrdými skúškami. Podľahnúť v nich fikcii či v živote novinára pri športe neovereným pravdám, znamená novinársku zlobu. Radšej chcem šíriť optimizmus. Budem však naveky fandiť trénerom  Zdenovi Cígerovi a Jánovi Kozákovi.

  Čo si myslíte, robím dobre? Som presvedčený, že áno...

 

Jozef Mazár