Odišiel Ladislav Čavojský – spoluautor dejín slovenského divadla – Dušan D. Kerný

Národné, slovenské divadlo mu bolo nadovšetko
Cesta Ladislava Čavojského, CSc. (*17. 1. 1932 Trnava – † 9. 1. 2014 Bratislava) viedla z rodnej Trnavy po maturite na Divadelnú fakultu VŠMU, kde absolvoval (1955) štúdium divadelnej vedy. Mal po celý život jedného zamestnávateľa, pôsobil v Slovenskej akadémii vied. Spočiatku v Oddelení divadla a filmu, ktoré začínalo ako súčasť Ústavu slovenskej literatúry. Potom sa roku 1969 osamostatnilo ako Ústav divadla a filmu SAV a Ladislav Čavojský sa stal jeho prvým riaditeľom. V 70. rokoch, v čase normalizácie však toto pracovisko začlenili do Umenovedného ústavu SAV. Až 90. roky umožnili opäť vznik samostatného Kabinetu divadla a filmu SAV, neskôr premenovaného na Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, kde Čavojský prežil vrcholné roky svojej vedeckej práce. Je nositeľom zlatej medaily SAV. Konštatoval to o. i. Prof. PhDr. Miloš Mistrík, DrSc.

Dejiny slovenskej drámy a divadla
Výskumne sa sústredil hlavne na štúdium dejín slovenskej drámy a divadla. Je autorom vyše 160 štúdií publikovaných v časopise SAV Slovenské divadlo (v rokoch 1956-1965 bol aj jeho redaktorom) a ďalších stoviek štúdií, článkov a recenzií v dennej tlači, odborných časopisoch, knižných zborníkoch. Rozsah jeho záberu je mimoriadne veľký. Zameral sa hlavne na objasnenie dovtedy nezmapovaných a divadelno-historicky nepreskúmaných súvislostí. Venoval sa tvorbe našich spisovateľov a dramatikov, Jánovi Palárikovi, Jánovi Chalupkovi, Martinovi Kukučínovi, Jakubovi Grajchmanovi, Vladimírovi Hurbanovi-Vladimírovovi a ďalším. Rovnako závažné sú jeho analýzy diela slovenských divadelných tvorcov, napríklad štúdie o režiséroch Jankovi Borodáčovi, Petrovi Scherhauferovi, Ľubomírovi Vajdičkovi či Jozefovi Bednárikovi. Autorsky výrazne participoval na vzniku dvoch najvýznamnejších kolektívnych prác slovenskej teatrológie: Kapitoly z dejín slovenského divadla (1967), kde spracoval vývoj slovenského divadla v druhej polovici 19. storočia a Slovenské divadlo v 20. storočí (1999), kde písal o období od 20. do 40. rokov 20. storočia. Ani známa monumentálna dvojzväzková Encyklopédia dramatických umení Slovenska (1989, 1990) nemohla zostať bez jeho prispenia, rovnako sa stal spoluautorom najväčšieho slovenského encyklopedického diela – Encyklopédia Beliana. Okrem toho je autorom ďalších knižných monografií Divadlo v Trnave (1982), Divadlo v Brezne (1988), súboru portrétov zakladateľských osobností slovenského profesionálneho divadla Prví a prvoradí /herci SND/ (1993) a s Vladimírom Štefkom vydal monografiu Slovenské ochotnícke divadlo 1830-1980 (1983), naposledy ešte monografie o dramatikovi Ferkovi Urbánkovi (2011) a scénografovi Ottovi Šujanovi (2013).

Najvýznamnejšia a najvernejšia osobnosť
Do tlače pripravoval monografie o dvoch operných skladateľoch – Giuseppe Verdi a Richard Wagner. Zvláštny význam v jeho bibliografii má súpis inscenácií nášho ochotníctva od počiatku až po rok 1919, ktorý vydal dvojzväzkovo pod názvom Slovenské divadlo do roku 1919 (1997, 1998). Historiografický výskum slovenského divadla má v ňom jednu zo svojich najvýznamnejších a najvernejších osobností, národné divadlo s malým aj veľkým „N“ mu bolo vždy nadovšetko ostatné. V tomto duchu zažil všetky spoločenské systémy svojho života, ani pred jedným sa nesklonil a od svojej cesty sa neodklonil. Bol jedným z účastníkov veľkej medzigeneračnej polemiky, ktorá sa viedla v polovici 60. rokov 20. storočia o modernizáciu divadla a proti totalite, a ktorej predmetom bolo dielo režiséra a herca Jána Jamnického.

Celoživotné pôsobenie v akadémii
Základný vedecký výskum dejín našej drámy a divadla bol len jedným z pilierov Čavojského celoživotného teatrologického pôsobenia, hoci najdominantnejším. Avšak dôležitá bola aj jeho aktivita kritická, rozložená na celú oblasť divadelných aktivít, činohru, operu, dokonca aj balet. Jeho divadelné kritiky predstavujú svojbytný štýl, s obľubou pracoval s metaforou, nechýbal mu humor, bonmoty, irónia ani satira. Nikdy nezľahčoval tvorivý zápas – iba sa nebránil pomenovať pravdivo všetky výsledky hercov a režisérov, aj tie menej úspešné, a robil to s rovnakým elánom, ako keď vydával správy o úspechoch. Preto sa jeho kritiky a recenzie s potešením čítajú – a preto občas vyvolávajú aj nepokoj. Čavojský, ako nadšený divadelný divák, sa podrobne zoznámil aj s divadelným zákulisím. Asi niet u nás herca, divadelníka, s ktorým by sa nepoznal, ktorý by ho nepoznal. Bol niečo ako živá kronika nášho divadla, a to od päťdesiatych rokov 20. storočia až podnes. Čavojského divadelno-historický výskum reprezentuje najlepšie tradície slovenského vedeckého bádania, seriózneho štúdia podkladov a prameňov, vedeckú presnosť, dôslednosť a poctivosť v skúmaní objektu. Jeho slová majú trvalú váhu, názor a hodnotu. Prezident SR mu roku 2010 udelil Rad Ľudovíta Štúra 2. triedy. Česť jeho pamiatke!