Odišiel, keď mu zastrelili priateľa – Dušan D. Kerný

V deväťdesiatych rokoch bol dosť obvyklé kupovať si na vidieku polovicu prasaťa na „domáce“ zabíjačky Bratislavčanov. Dostal som tip na adresu družstva v dedine na Záhorí, neďaleko rodiska Martina Benku, v obci, kde sa narodil maliar Dominik Skutecký. Že vraj je tam výhodná cena. Tak som tam zatelefonoval, povedali mi: samozrejme, príďte si pre mäso na Gráfovu ulici do Gajár a na aké meno máme urobiť rezerváciu? Na meno Gráf, v Gajaroch sa narodil môj otec, povedal som sa smiechu na oboch stranách linky. Tak som sa vlastne dozvedel, že jestvuje Gráfova ulica v Gajaroch. Teraz som už prekročil sedemdesiatku, môj otec zomrel v roku 1989 a som rád, že noviny sa o jeho príbeh zaujímajú. Je v ňom kus príbehu príslušníka slovenskej inteligencie, rodiacej sa medzivojnovej strednej triedy, ale predovšetkým súčasť života a dramatického osudu matičiara tých rokov.

Vo všetkých knihách ide o Gajary a Záhorie
Záujem je potešujúcim hoci podrobnosťami žiaľ nemôžem poslúžiť. Môj otec si nepísal denník a pokiaľ viem, ani to nemal v pláne. Ale prakticky vo viacerých jeho dielach ide o Gajary a Záhorie. Snažil sa zachytiť tamojší život a všetky zmeny, ktoré pre túto oblasť priniesli jednotlivé historické udalosti. Otec nám zanechal ručne písaný rodokmeň v ktorom uvádza, že starý otec Štefan bol hreberár a starý mať Antónia, rodená Slobodová bola mlynárova dcéra z Trnavy. Otcovi rodičia sa narodili na Myjave - otec Anton v roku 1870/ zomrel v roku 1957 v B. Bystrici/ ale otcova matka Rozália rodená Strelecká sa narodila v roku 1879 v Gajaroch. Rodičia otcovej matky totiž pochádzali z Gajar - Martin Strelecký bol kožušník a stavebný robotník, narodil sa v roku 1850, matka Magdaléna rodená Skalová bola o desať rokov mladšia - narodila sa v roku 1860. Toto viem z rodokmeňa, ktorý vlastnoručne napísal otec a starostlivo si ho opatrujeme. Prvá svetová v Bosne Hercegovine Teda ako vidno z "rodokmeňa" otcov otec, teda môj starý otec sa priženil do Gajar, bojoval v prvej svetovej vojne ako poľný žandár v Bosne a Hercegovine. Po vojne bol žandárom a potom mal malý obchod so zmiešaným tovarom, ktorý vydržal až do zmeny na Jednotu. Niekedy v päťdesiatych rokoch sa odsťahovali do B. Bystrice, kde žili obe otcove sestry Ružena a Johanna. Otec mal ešte brata Antona, ktorý žil v Bratislave.

V škole ich bili za slovenčinu
Na čo si spomínam v súvislosti s jeho dochádzkou do ľudovej školy v Gajaroch tak viackrát hovoril, že ich bili, ak cez prestávku medzi sebou hovorili po slovensky. Zrejme natoľko presadzovali maďarčinu, že do konca života násobilku používal iba po maďarsky – tak mu utkvelo jej memorovanie v pamäti. Spomínal na dedinské zábavy, ktoré sa väčšinou končili bitkami a mnohokrát sa veruže ťahali nože. Nepísal si síce denník, ale jeho mladosť je čiastočne literárne zobrazená aj v knihe Nábrežie Františka Jozefa. Otec sa učil v obchode v Malackách, či tam chodil na gymnázium neviem. V Trenčíne bol na prezenčnej vojenskej službe a tam chodil na Obchodnú akadémiu. Po skončení si našiel miesto na Daňovom úrade v Bratislave a začali aj jeho prvé literárne pokusy, najprv poézia, potom už iba próza. Publikoval v literárnych časopisoch Elán, Slovenské smery, Slovenské pohľady a Živena, a aj v dennej tlači.

Práca pre Maticu slovenskú
V roku 1938 dostal krajinskú literárnu cenu a aj ponuku pracovať v Matici Slovenskej. Martin, resp. Matica slovenská bola vtedy kultúrnym centrom, žil tam celý rad osobností a na tieto roky otec spomínal ako na najlepšie v celom jeho živote. Vychádzali mu knihy, narodili sa mu dve jeho deti a aj materiálne si žil celkom dobre.

Dva roky v cudzine
Odchod do emigrácie, ako mi spomínal, bol motivovaný predovšetkým strachom z frontu a udalostí, ktoré sa vtedy, v roku 1944/1945 odohrávali v Martine. Jeho priateľa, mladého výtvarníka Janka Nováka, ktorý robil knižnú obálku na jeho román Jur Janošiak, zastrelili v Sklabini pri Martine. Správcu Matice slovenskej Jozefa Cígera Hronského na pár dni uväznili v dajakej pivnici, atď. Okrem toho najprv vedenie MS rozhodlo, že sa Matica presunie do Bratislavy, ale potom to išlo ďalej. Otec žiadne pamäti nenapísal. Pokiaľ viem, ani o tom nerozmýšľal, zapísal však „Putovanie našej rodiny po západnej Európe. Zo zápisu vyplýva, že z Bratislavy sme odišli v posledný februárový deň cez Viedeň do Horného Rakúska a potom do Bavorska, kde dva mesiace pracoval ako pomocník pri murároch, ja som mal vtedy tri roky, spomína syn Vladimír. Potom sa rodina dostala do zberného tábora UNRRA. A v nákladnom vlaku ich prepravili do Talianska, do Verony, Bolone, Modeny a koncom novembra 1946 sa otec prihlásil na československom veľvyslanectve na repatriáciu, návrat na Slovensko - a tak ich prepravili v nákladnom vozni do Ríma, do zberného tábora, ktorý bol vo filmových ateliéroch Cinecittá - boli tam príslušníci 23 národov. Cez Benátky, Florenciu, kde pribrali repatriantov z Indie, cez Janov, kde pribrali repatriantov z Brazílie vlak trasou okolo Milána, Gardského jazera, priesmyku Brenner cez Rakúsko prešiel do Čiech v oblasti Domažlíc a potom do Prahy, kde bola rodina dva dni a odtiaľ cestovala do Bratislavy, kam prišla 14. mája 1947 - ako presne zapísal otec, o pol tretej popoludní. Celú pozostalosť, teda literárnu a osobnú sme dali do matičného Literárneho archívu, povedal pre SNN syn Vladimír. Zo stručného zápisu, ktorý zanechal o putovaní spisovateľ Štefan Gráf si môžeme predstaviť, aká atmosféra vtedy panovala v Matici a v Martine - povstalecká tlač počas SNP na jeseň 1944 totiž uverejnila 36 menný zoznam osôb pre ktoré sa po skončení vojny bude požadovať najvyšší trest - trest smrti alebo doživotného väzenia. Najväčšiu časť zoznamu tvorili práve mená známych matičných pracovníkov.

Roky po návrate
Od roku 1948 do roku 1968, keď odišiel do dôchodku, pracoval Štefan Gráf ako vedúci nakladateľstva Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Literárny životopis gajarského rodáka Štefana Gráfa je nasledovný: Prvé básne a krátke prózy uverejňoval od polovice 30. rokov v literárnych časopisoch (Slovenské smery, Slovenské pohľady, Elán), z ktorých zostavil dve zbierky V horúcom príboji (1937) a Žeravý bod (1940). Kritika ho zaradila medzi autorov lyrizovanej prózy. Je autorom románov Zmätok (1938), jeho voľného pokračovania Oceľové vlny (1941),Zápas (1939), Cesta za snom (1942), dvojdielneho románu Jur Janošiak(1944). Po dlhšej tvorivej odmlke, zavinenej aj totalitnými pomermi, vydal výber zo staršej i novšej novelistickej tvorby V horúcom príboji (1968) a napokon poviedkový triptych Nábrežie Františka Jozefa (1975). Okrem toho bol autorom knihy pre deti Úbožiak čarodejník (1947), rozhlasových hier Doma (1937), Vzbura umelcov (1939) a venoval sa aj prekladateľskej činnosti z češtiny (A. Jirásek, J. Š. Baar, T. Nováková), nemčiny (T. Storm, W. Raabe), ale aj taliančiny, maďarčiny a francúzštiny.