Bezvýznamný autor, ktorý bol dlhoročným významným politikom a ministrom kultúry, po náhlom osvietení precitol zo straníckeho sna o korunnom princovi, opustil svojich najbližších kolegov a neomylne odchádza do zabudnutia, čo už hádam pochopili všetci okrem neho. O to trápnejšie vyznieva jeho úsilie zostať v pozornosti médií ako čerstvo prevtelená hviezda súčasnej opozície.

Nechcem robiť neprimerané porovnania, ale viedol som oddelenie kultúry súkromného denníka Koridor, ktorého majiteľmi boli herec a neskôr politik MILAN KŇAŽKO; syn ministra kultúry Dušana Slobodníka a neskôr diplomat IGOR SLOBODNÍK; akademický maliar JURAJ MIHALÍK; občiansky aktivista, neskôr šéf Slovenskej informačnej služby a Národného bezpečnostného úradu JOZEF MAGALA; dnes už zosnulý novinár a autor literatúry faktu JERGUŠ FERKO. Po skončení vydávania uvedeného periodika som dostal ponuku z názorovo opačnej redakcie SME, aby som pre nich písal úvodníky. Aj pri mojom zmysle pre humor som to pokladal za nemiestny žart, hoci  som mal v pôvodnej zostave ďalejslúžiaceho personálu niekdajšej Smeny niekoľkých osobných priateľov, ktorým som dokonca poradil, ako sa odpútať od starého názvu cez prechodné riešenie Sme na pondelok (utorok a ostatné dni), čo sa aj uskutočnilo.

Dosť som váhal, či mám vôbec venovať pozornosť sviežemu exministrovi, ale keďže som zažil niekoľko rokov v jeho pôsobnosti i v jeho osobnej nepriazni a márne som verejne upozorňoval, že tradične podporoval opozične zameranú časť umeleckej sféry, ktorá sa mu odvďačovala paktom o mediálnom neútočení, pokladám si predsa len za povinnosť slušne sa s ním rozlúčiť. Vari to bude užitočné pre jeho doterajšieho straníckeho bossa, aby sa lepšie zorientoval v oblasti kultúry a spoznal jej autentických predstaviteľov. Azda je to len dobrá rada pre politické kruhy, s ktorými začína niekdajší korunný princ Smeru splývať s vidinou návratu do vlády v progresívnom straníckom tričku. Ak mu noví druhovia naozaj uveria a spoľahnú sa na jeho osobnú integritu, tak je každá rada zbytočná.