Od profesionálnej športovej ctižiadosti je niekedy blízko k infarktu – Vladimír Mezencev

Všestranný prof. Tomáš Stejskal má už 85 rokov. Mnohí na východnom Slovensku, predovšetkým v Košiciach a Prešove ani po rokoch, napriek tomu, že ho poznajú celé desaťročia, ho nevedia zaradiť do „jedného šíku“. Niektorí ho považujú „iba“ za akademického pedagóga, pre ďalších je zdatný plavec, vedec alebo moreplavec, kanoista, alpinista, úspešný tréner, renomovaný športový psychológ, autor rôznych príručiek pre učiteľov a cvičiteľov, atď., atď. Nuž, ako sa hovorí – z každého rožka troška. Jedno je však isté: jubilant Tomáš Stejskal, ktorý sa práve dožíva 85 rokov, má stále svoj aktívny rytmus života, ktorý mu môžeme úprimne závidieť.

 

Časť dňa pravidelne, deň čo deň trávi v plaveckom bazéne a v sedle bicykla. Ráno prepláva 600 metrov, potom sa na bicykli premiestni do jednej z kaviarní v centre Košíc a po prečítaní niekoľkých denníkov nasleduje menší cyklistický výlet, alebo pešia túra na Bankov. Tento denný program dodržiava už celé roky v dôchodku, výnimkou bolo iba obdobie po ťažkom úraze, ktorý mu spôsobil nezodpovedný šofér na Štedrý deň 2014. Silný otras mozgu, niekoľko zlomenín končatín. Pritom nie vlastnou vinou poškodený napriek mnohým odporúčaniam odmietol podať žalobu na pôvodcu týchto zranení! „Čo už, stručne komentuje každý rozhovor na túto tému, „vysúdené peniaze by moje telo nevrátili do pôvodného stavu, tak načo by mi boli?“ Tí, ktorí Tomiho Stejskala navštívili potom v nemocnici neverili, že sa z tých zranení dostane, skôr ho už videli na invalidnom vozíku. Našťastie, mýlili sa. Veď od vyliečenia všetkých týchto zlomenín má náš jubilant na svojom konte ďalšie desiatky odplávaných kilometrov a stovky prejazdených na bicykli, či prešľapaných na turistických túrach.

 

AKO NA HOJDAĆKE

Ako maturant to nemal ľahké. V ťažkých 50-tych rokoch minulého storočia za čias tzv. diktatúry proletariátu sa chcel stať lesníckym inžinierom, ale veľmi rýchlo pochopil, že so svojim pôvodom, ktorý mal k tomu robotníckemu veľmi ďaleko, zo štúdia nebude nič. Na odporúčanie rodinných priateľov odišiel pracovať na Trať mládeže, čo znamenalo tvrdo a ťažko drieť lopatou a krompáčom. Mládencovi Stejskalovi to vôbec nevadilo, veď síl mal dosť aj na rozdávanie. Dokonca za svoj svedomitý prístup k práci ho vyznamenali úderníckym odznakom. Tí mladší si teraz zaslúžia vysvetlenie: úderníkom sa mohol stať iba ten, kto sústavne prekračoval stanovené normy, v tých časoch títo ľudia požívali spoločenskú úctu, ako napríklad držitelia štátnych vyznamenaní. Okrem toho – bolo to zároveň v období lístkového systému, teda pri množstve nedostatkového tovaru v obchodoch, vrátane potravín, úderníci mali možnosť kupovať si viac, než ich „obyčajní“ susedia a spolupracovníci.

 

Tomášovi Stejskalovi láska k prírode síce zostala až do dnešných čias, ale medzitým zmenil svoje rozhodnutie študovať lesníctvo – chcel sa už stať učiteľom telesnej výchovy. „Keď som prišiel do Bratislavy na prijímačky a kompetentní sa dozvedeli, že som držiteľom úderníckeho preukazu, tak ma na štúdia prijali už vo vestibule školy“, hovorí aj po desaťročiach so svojim špecifickým humorom. Napriek tomu zo štúdia pri Dunaji nakoniec nebolo nič. Podobné štúdium sa otváralo v Košiciach a tak bol medzi prvými poslucháčmi telesnej výchovy v našom regióne. Po roku však štúdium tohto odboru preložili do Prešova a z tohto mesta viedla jeho cesta ako oficiálneho čs. štátneho štipendistu do Budapešti, kde v tých rokoch mali jednu z najprestížnejších fakúlt telesnej výchovy v Európe. Aj tu však v súvislosti s T.Stejskalom došlo k nečakanej zmene. „Pôvodne sa rátalo s tým, že mojou špecializáciou bude atletika, konkrétne bežecké disciplíny. Boli to však roky slávy vytrvalca Emila Zátopka, jeho meno skloňovali na všetkých kontinentoch a v tejto súvislosti v Budapešti rozhodli o mojom ďalšom osude. Veľmi rýchlo ma presvedčili, že bežeckých odborníkov máme v Československu až-až a preto ja by som sa mal venovať inému odboru a to plávaniu a vodnému pólu. Maďarsko stále patrilo medzi plavecké veľmoci...“ Veď aj prvým olympijským víťazom vôbec bol v Aténach v roku 1896 plavec A.Hajós z Maďarska. Nuž, našťastie počúvol. Preto sa v roku 1955 mohol vrátiť na svoju alma mater k Toryse síce takmer bez praxe, ale ako naslovovzatý odborník, vychovaný mnohými osobnosťami európskej i svetovej úrovne. Už v Budapešti sa stal jedným z priekopníkov plávania motýlika tzv. delfinovým spôsobom, ktorý spôsobil doslova revolúciu v tejto disciplíne.

 

OBĽÚBENÝ PEDAGÓG

Celý svoj aktívny pracovný život, teda celé polstoročie prežil T.Stejskal na rodnej katedre UPJŠ v Prešove, neskôr už na samostatnej Prešovskej univerzite. Od asistenta až po vysokoškolského profesora. Stále však veľmi obľúbený medzi študentami i kolegami. Prečo? Pre svoj svojrázny humor, športovú všestrannosť, prístup k povinnostiam, ale predovšetkým pre svoj všeobecný rozhľad a odbornosť. Stal sa z neho nielen veľmi kvalitný vysokoškolský pedagóg, ale aj tréner a najmä športový psychológ európskeho významu. Potvrdzuje to aj záujem o jeho odborné prednášky v Kodani, Ríme, Paríži a v ďalších mestách, ako aj možnosť vedecky pracovať v rámci čs. výpravy na Olympijských hrách 1960 v Ríme, kde niektorí tréneri využívali jeho poznatky a odporúčania pri pri tréningoch svojich zverencov.

 

O neobyčajnej všestrannosti T.Stejskala svedčia aj ďalšie jeho aktivity, spojené predovšetkým s vodou. Darmo, bola mu asi súdená už od kolísky. V roku 1987 absolvoval na malej plachetnici plavbu po Baltickom mori, ktorú vtedy Slovenská jachtárska asociácia vyhodnotila ako najvýznamnejšiu plavbu roka. Priťahoval ho nielen námorný jachting, ale aj splav známych i menej známych riek. Nie je veľa tých, ktorí splavili Dunaj prakticky od jeho prameňa v nemeckom Schwarzwalde až po Čierne more. Teda približne 2 500 kilometrov! Plavil sa aj ppo ďalších riekach a jazerách či priehradných nádržiach. Miluje Tisu, Bodrog, Hornád, Dunajec... Práve tu sa prejavil ako vynikajúci organizátor, vedúci, inštruktor, pedagóg i kolega. Pre študentov i podriadených /dvadsať rokov bol vedúcim katedry/ boli tieto splavy neobyčajnými zážitkami, plné humoru, poznávania slovenských riek a ich okolia, svojej odolnosti na zvýšenú fyzickú námahu... Ako dodnes spomínajú ich účastníci – splavy obohatili ich telá, ale boli zároveň aj akýmsi balzamom i pre duše.

Tomáš Stejskal mal možnosť učiť mnohých už vtedy vynikajúcich športovcov, z ktorých niektorí úspešne posúvali ďalej to, čo sa pri ňom naučili. Stačí spomenúť Rudolfa Horvátha, hádzanárskeho majstra sveta z roku 1967, teraz už tiež vysokoškolského profesora na tejto katedre, alebo ďalšieho hádzanára – držiteľa striebornej medaily z OH 1972 v Mníchove Vincenta Lafka, žiaľ už nebohého. Medzi Stejskalových študentov patrilo aj trio v minulosti vynikajúcich prešovských futbalistov – reprezentantov ČSSR v zložení Igor Novák, Jozef Bubenko a Mikuláš Komanický, po skončení aktívnej činnosti aj úspešných trénerov.

 

Športová lekárka Mirianna Brtková, jedna z najlepších čs. plavkýň v 60-tych rokoch minulého storočia bola najskôr jeho zverenkyňou, neskôr kolegyňou na univerzite v Prešove. „Tomi Stejskal ma začal trénovať v časoch, kedy som končila štúdium medicíny a možno i preto moja výkonnosť stagnovala a ja som sa už pripravovala na rozlúčku s reprezentačnou kariérou. Vďaka jeho tréningom i vhodného psychického prístupu som sa výrazne zlepšila a priblížila k mojim vrcholným výkonom. Tak som si zároveň predĺžila aj reprezentačnú miestenku. V roku 1966 sa zo mňa už stala lekárka, ale i tak moje výkony stačili na to, aby mi naďalej patrilo miesto v štátnej reprezentácii. Podarilo sa mi udržať pozíciu druhej najlepšej československej znakárky. Našťastie, ani potom naša spolupráca neskončila. Ako telovýchovná lekárka som mala príležitosť dlhé roky pracovať pod jeho vedením na katedre telesnej výchovy UPJŠ. Bol to vynikajúci odborník,kolega, priateľ i šéf. Bola radosť s ním pracovať a učiť sa od neho“, spomína vynikajúca plavkyňa, trojnásobná majsterka Československa v plávaní na 100 a 200 m znak v rokoch 1961-62, bronzová zo Svetovej univerziády 1965 v Budapešti v polohovej štafete... V roku 2014 uvedená do Siene slávy prešovského športu.

 

NIČ NETREBA PREHÁŇAŤ

Akosi stále častejšie sa stáva, že dobre trénovaný športovec, profesionál, nečakane počas zápolenia, alebo tréningu, zrazu stratí vedomie, zastaví sa mu srdečná činnosť a v tom lepšom prípade to končí iba odvozom v sanitke, v tom horšom dokonca smrťou. Okamžite sa zrodí otázka: Ako sa to mohlo stať? Veď predsa išlo o mladého, dobre trénovaného športovca, ktorého organizmus je zvyknutý aj na oveľa väčšiu záťaž. Profesor Stejskal má na takéto prípady svojrázne vysvetlenie, ktoré je však výsledkom dlhoročných výskumov, či už v oblasti problematiky športového tréningu, psychickej odolnosti organizmu vzhľadom k zaťaženiu, vzťahmi medzi športovou činnosťou a kvalitou života... Čo teda hovorí jeho teória? V stručnosti to, že i keď je športovec ambiciózny, čo je úplne samozrejme, musí mať k tomu zároveň určité psycho-fyziologické predpoklady a tie často zohrávajú rozhodujúcu úlohu. Samozrejme je i to, že každý chce vyhrávať, ale už len samotná príprava i priebeh zápolenia, ktorého cieľom je dosiahnuť víťazstvo, prináša určitú stresovú záťaž. Sú športovci, ktorí majú stresu „na rozdávanie“ a pritom nemajú dobré psycho – fyziologické predpoklady a zároveň nejaké, i keď takmer nezistiteľné zdravotné problémy /napríklad dedičné/, tak podstatne skôr dostanú infarkt než tí menej ambiciózni. Existujú teda talentovaní športovci, ktorí ale vzhľadom na ich spomenuté psycho- fyziologické predpoklady by sa nikdy nemali venovať vrcholovému športu, lebo z hľadiska zdravia by to pre nich bola veľmi riziková záležitosť. Nezdá sa to, ale táto ambicióznosť ide v takýchto prípadoch na úkor zdravia, prináša nielen stresové situácie, ale aj zranenia a dokonca niekedy aj smrť...

 

V každom prípade aj jubilant prof.Tomáš Stejskal je tak trochu odlišný od väčšiny z nás. Niekedy plával každý deň svojich 600 metrov za 12 minút, potom za 18, teraz už i za dvadsať. Svoje výkony si každý deň zapisuje i oboduje. V jeho povestnom diári si zaznamenáva kompletnú činnosť v priebehu dňa, teda koľko hodín strávil v bazéne, koľko na bicykli, lyžiach či pri behu, alebo na turistickej túre. Čo jedol, s kým sa stretol, ako mu vyšla predpoveď počasia – a ešte mnoho iných vecí. Nuž, niektorí nad tým krútia nechápavo hlavou, iní naopak – sú presvedčení, že aj tento zápisník, ktorému deň čo deň venuje toľko času, prispieva k jeho životnému optimizmu, stále dobrej nálade, pohode a dokonca aj k v jeho veku závideniahodnej fyzickej i psychickej kondícii. Zároveň to znamená, že infarkt myokardu mu rozhodne nehrozí...

Vladimír MEZENCEV

Foto: Gabriela Krestián Kuchárová