Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Od „stodoly“ po modernú super arénu – Vladimír Mezencev

Nebolo to žiadne tajomstvo. Všetci do jedného súperi hokejistov Dukly a potom VSŽ veľmi neradi cestovali do Košíc a aj to patrične dávali najavo. Prečo? Kvôli dvom veciam: na východ republiky bolo pre všetkých ďaleko, aj pre Bratislavčanov a okrem toho ich doslova odpudzoval provizórny neútulný zimný štadión, ktorý dostal nelichotivé meno „stodola“. Jeho autor zostal anonymný a i keď si ho nepatentoval, chýr  o ňom sa veľmi rýchlo  rozšíril na všetky svetové strany.

 

V Košiciach sa oficiálne hokejové stretnutia dlhé roky hrávali v Mestskom parku, kde sa v zime časť tenisových kurtov premenila na ľadovú plochu s mantinelmi a časť na verejné klzisko. Samozrejme, všetko záviselo od počasia a i keď pred takými šesťdesiatimi rokmi zimy bývali naozaj mrazivé, stávalo sa, že prichádzali teplejšie vlny a pravidelné súťaže sa ani nemohli dokončiť.

 

Obrat k lepšiemu nastal začiatkom roku 1959 kedy dali do prevádzky prvú ľadovú plochu v meste. Len pre zaujímavosť – taká Žilina ju mala o dve desaťročia skôr. Ale bola! Síce provizórna, otvorená, v každom prípade priniesla medzi mladými zvýšený záujem o hokej. Tento zimný štadión, i keď názov znie trochu nadnesene, sa podarilo vybudovať v tzv. Akcii Z. Tento spôsob výstavby dnes už nič nehovorí ani strednému pokoleniu. Jeho zmysel v podstate spočíval v tom, že sa niečo budovalo predovšetkým bezplatnou brigádnickou činnosťou. Štadión sa teda podarilo postaviť, mal kapacitu 3000 divákov, ale už v jeho plienkovom veku sa ukázalo, že má aj množstvo nedostatkov. Našťastie, od konca roku 1962 ho prevzala TJ Lokomotíva. Dovtedy patril všetkým a nikomu. O rok došlo k zlúčeniu s TJ VSŽ a v budúcnosti prešiel plne do rúk železiarov.

 

PREDSA ZAKRYTÝ!

Po prvýkrát sa informácia o nutnosti zakryť ZŠ objavila vo vtedajších Východoslovenských novinách dňa 30.januára 1964. Zainteresovaní už začali uvažovať nad tým, že Dukla môže postúpiť do najvyššej súťaže a v takomto prípade bolo všetko jasné. Pokiaľ nebude zimný štadión zakrytý, dovtedy sa I.liga v Košiciach hrať nebude! Oficiálne sa o jeho zastrešení rozhodlo až 4.septembra 1964 a odvtedy sa niekoľkokrát potvrdilo, že Košičania dokážu aj nemožné. V priebehu dvoch týždňov mostári VSŽ zhotovili celú konštrukciu a 20.septembra už bola na štadióne postavená a zmontovaná! Aj keď podobná súťaž neexistovala, určite išlo o ojedinelý svetový rekord. Vtedy, žiaľ, u nás nebolo zvykom uchádzať sa o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Stalo sa tak zásluhou nadšencov z radov hutníkov, stavbárov, strojárov, vojakov i samotných športovcov. Množstvo brigádnikov pomohlo tak, že toho 20.septembra 1964 bol už zimný štadión zakrytý! Použil sa pri tom čs. patent ľahkej oceľovej konštrukcie nesenej lanom bez jedinej opory s rozpätím 60 metrov.

 

V tejto súvislosti nemožno nespomenúť vedúceho projektanta arch.Ing.Jána Schwarza, ktorý sa neskôr stal známy aj tým, že v Čermeli sa podľa jeho plánov postavila prvá v Československu špecializovaná hala pre boxerov a zápasníkov. Ten už v júni 1964 mal presnú predstavu ako má zimný štadión vyzerať a rátal s tým, že o rok bude objekt komplexne dostavaný. Žiaľ, z jeho plánov sa realizovala iba prvá etapa, ktorá umožnila vytvoriť 5000 miest na sedenie a do 1000 na státie. Po prvýkrát sa hala vypredala pri domácej prvoligovej premiére s Gottwaldovom /od r.1990 opäť Zlín/, kedy v hľadisku bolo vraj až 7000 divákov. Takáto situácia sa opakovala viackrát, projektovaná kapacita bola do 6000 miest a plocha celého zakrytého štadióna 72 x 60 m. Len si pripomeňme, že úvodné kolo Košičanov s Popradom ešte na začiatku ročníka 1963/64 v II.lige sledovalo vyše 5000 priaznivcov hokeja.

 

V ďalších dvoch etapách rekonštrukcie sa hľadisko malo rozšíriť tak, aby sa doň zmestilo až 10 000 návštevníkov, z toho 6000 na státie. Okrem toho sa mali plne zmodernizovať sociálne a zdravotné zariadenia tak, aby plne vyhovovali aj podujatiam na medzinárodnej úrovni. Plánovanú kapacitu na 10 000 divákov sa aj tak nepodarilo uskutočniť. Ani vtedy, ani neskôr.

 

Tretia etapa rekonštrukcie zimného štadióna, ktorý už niesol vtedy meno Ladislava Trojáka, sa realizovala až začiatkom 70-tych rokov. Pribudol Club hotel VSŽ, z ktorého sa dalo priamo dostať na ľadovú plochu. Okrem toho na patričnej úrovní už boli aj šatne, zdravotné stredisko a posilňovňa. Tú však po čase zrušili a urobili z nej miestnosť pre stále sa rozrastajúci počet  trénerov, predovšetkým mládežníckych. Zázemie štadióna už naozaj pôsobilo solídne, ale tam, kde sa priamo hrali stretnutia s miestami pre divákov stále pripomínali provizórne priestory a to i napriek rôznym kozmetickým úpravám. Jednoducho stodola...

 

PREDSA LEN ŠŤASTNÝ KONIEC 

Noví majitelia VSŽ na čele s Alexandrom Rezešom sa v roku 1996 s veľkým nadšením pustili do výstavby nového zimného štadióna, ktorej predchádzalo aj búranie pôvodného. Celý život hokejového oddielu sa teda musel premiestniť a svoj nový domov našiel na síce útulnejšom, ale skromne vybavenom „zimáku“ v severnej časti mesta, ktorý pôvodne patril TJ Lokomotíva. Do príchodu profesionálneho tímu slúžil najmä mládežníckym celkom železiarov a krasokorčuľovaniu. Samozrejme, aj tento štadión aby spĺňal potrebné kritériá pre zápolenia najvyššej domácej súťaže musel prejsť určitými úpravami.

 

Medzitým sa budoval nový ZŠ ma mieste toho, ktorý už dovtedy bol dejiskom toľkých významných kapitol dejín košického hokeja. Výstavba však pokračovala stále viac a viac slimačím tempom, až sa nakoniec zastavila. Hľadali sa rôzne príčiny tohto zmrazenia, výhovorky boli trápne až smiešne, ale zdá sa, že za všetkým bolo treba hľadať peniaze. Lepšie povedané ich nedostatok. Ten bol v podstate jediným dôvodom toho, že aj obyvateľov mesta už znervózňoval rozostavaný objekt na ktorom sa celé mesiace nič nerobilo.

 

Obrat k optimizmu nastal až po odkúpení VSŽ americkým U.S.Steelom. Noví majitelia železiarní síce tiež neohúrovali štedrosťou, ale pre nich veľmi výhodné tzv. daňové prázdniny ich predsa len zaväzovali niečo urobiť aj pre košický šport. V každom prípade s ich prispením sa objekt dostaval. Američania svoj vklad hneď zúročili a preniesli aj do nového názvu objektu, stala sa z neho STEEL ARÉNA – KOŠICKÝ ŠTADIÓN LADISLAVA TROJÁKA. Žiaľ, tento dlhý názov sa používa skutočne iba vo výnimočných prípadoch, mnohí z neho poznajú iba prvé dve slová. Nečudo, veď ani agentúry či médiá neuvádzajú oficiálny názov štadióna a tak meno L.Trojáka v názve nezaregistrujeme ani na množstve plagátov či ďalších upútavkách, súvisiacich s podujatiami pod jeho strechou.

 

Pritom na slávnostnom otvorení pre Košice tak vysnívaného športového objektu sa objavila aj vzácna osoba – dcéra Ladislava Trojáka Jana, ktorá po roku 1968 emigrovala do USA, žije v štáte Arizona, vydala sa za Američana a prijala aj jeho priezvisko Alexander. Slávnostné okamihy si vtedy – 24.februára 2006 – prišli vychutnať aj vedúci pracovníci spoločnosti U.S.Steel z jej materského sídla v americkom Pittsburgu. Do Košíc priletelo špeciálne lietadlo iba na tento akt, po ktorom sa manažéri príjemne zabavili sledovaním pestrého programu otvorenia, potom na honosnej recepcii a po dvoch dňoch strávených v Košiciach sa vrátili domov.

 

Steel aréna, košický štadión L.Trojáka bola už odvtedy dejiskom mnohých významných športových, spoločenských, kultúrnych i komerčných podujatí, aj pre jej divácku kapacitu 8350 miest. Samozrejme, ani tá nestačila zatiaľ najvýznamnejšiemu, ktoré sa pod jej strechou uskutočnilo – jednej z dvoch skupín majstrovstiev sveta v hokeji 2011 a to i napriek tomu, že reprezentácia SR hrala v Bratislave. Mužstvá Kanady, Nórska, Švédska a USA, ako aj samotní organizátori šampionátu sa postarali o jeho vynikajúcu úroveň.