O učiteľoch tesne pred voľbami – Rudolf Slezák

Iba malé percento škôl sa zapojilo do štrajku učiteľov, no média tomu venujú väčšiu pozornosť, ako keby išlo o celoslovenský generálny štrajk. Dokonca si myslím, že ak by ho spolu s opozičnými stranami, neudržiavali pri živote, verejnosť by si ani nevšimla aktivity tzv. Iniciatívy. Dávno by už táto bublina spľasla. Nikto však neverí tomu, že všetko sa deje iba z ušľachtilých dôvodov, naopak, každému je jasné, že to je jeden z posledných pokusov, ako okresať preferencie Smeru a zastaviť nástup Roberta Fica, do novej vlády. O niečo podobného sa tesne pred voľbami pokúsili aj zdravotné sestry a poslanci NR, zvolávajúci na poslednú chvíľu, mimoriadnu schôdzu. Ide o jedno jediné - vykrútiť krk Robertovi Ficovi. Ktovie, možno by pani Kavecká a pán učiteľ Crmoman, alebo ktokoľvek iný z ich štrajkových výborov, neodmietol ponuku, ak by im za zásluhy, navrhli v novej vláde post ministra školstva a zdravotníctva. To by však celkom iste narazilo na odpor tých, čo sa snažia zubami nechtami udržať vo vysokej politike. Z ich radov sa však vynorilo, neuveriteľné množstvo gavalierov, ktorí dnes sľubujú štrajkujúcim lukratívne platy a milióny zo štátneho rozpočtu do týchto dvoch rezortov. Ani slovíčko o zvyšovaní minimálnej mzdy, valorizovaní mizerných dôchodkov a pod. Je im to fuk, oni chcú svoje a to okamžite. Už z toho sa dá usúdiť, kde sa budú v budúcnosti hľadať zdroje pre uspokojovanie požiadaviek rebelov. Pre tieto svoje ciele však potrebujú podporu verejnosti, teda voličov. Dobre vedia, že volič je tvor prelietavý, tak sa ho snažia získať na svoju stranu. Ako je to teda s tou podporou rodičov za vyššie platy učiteľov? Nemám s tým dobrú skúsenosť.

 

Pred dôchodkom som pracoval vo výrobe a už vtedy som zistil, ako sa niektorí rodičia snažia pomáhať škole, v ktorej študujú ich deti. O našich financiách rozhodovala ekonómka, ktorá dokázala každého uspokojiť, že je to v poriadku, ak odvedie do poisťovne iba časť peňazí a ostatné vyplatí zamestnancovi kešom. Ste v pásme v ktorom je jedno, čí odvediem 10 alebo 15 tisíc korún, argumentovala. Určite tak nerobila iba z vlastnej vôle, ale so súhlasom majiteľa, ktorému to náramne vyhovovalo. Z vlastnej vôle a z vlastnej iniciatívy však zorganizovala finančnú výpomoc pre gymnázium, na ktorom študovala jej dcéra. Zozbierala a zdokumentovala zoznam zamestnancov, ktorých nezaujímalo, komu pripadnú dve percenta, o ktorých mohli rozhodovať. Vyplnila tlačiva, dala ich na podpis a spomínaná škola z toho mala osoh. No a jej dcére sa ľahšie študovalo a vďaka tomu aj maturovalo. Aj takéto podoby má podpora učiteľov a školstva, zo strany rodičov. Vždy keď počúvam o tom, ako podporujú štrajkujúcich učiteľov a ako sponzorujú školu, do ktorej chodia ich deti, spomeniem si na tento príbeh. Nie je za každou podporou, iba nezištnosť.

 

Prežil som celé obdobie socializmu a všímam si, že vlastne takmer všetky školy boli vybudované pod "kosákom a kladivom". Dnes už iba s úškrnom sa spomína na toto obdobie, no ja si pamätám zo socializmu aj na brigády, keď sa stavala škola, škôlka, kultúrny dom... Všetky tieto budovy nám ešte stále slúžia. Spomínam si na žiakov, ktorý povyhrávali všelijaké matematické súťaže aj v zahraničí, na učiteľov, ktorí nás občas aj zmlátili, no nespomínam na nich vo zlom. Dokázali v nás vyvolávať aj záujem o vzdelanie, literatúru, prírodu, vedeli sa s nami porozprávať aj o obyčajných prirodzených vlastnostiach človeka, ako je napr. skromnosť a pod. Ako by dnes dopadol rozhovor žiaka s učiteľom na túto tému, ak obaja vedia, že ich dedovi, pridali k mizernému dôchodku v tomto roku iba 1,9 eura? Každý žiak o tom vie a vie aj to, že jeho učiteľ, napriek tomu žiada, aby mu bolo pridaných 140 a na ďalší rok zasa 90 eur. To by musel prísť do školy ten dedo, aby poučil žiakov i učiteľov o skromnosti.

Ešte jedna vec mi v súvislosti s učiteľmi vŕta v hlave, keď počúvam a čítam o nezamestnanosti.

 

Otvorene sa už spomína, že najviac nezamestnaných je z radov tých, čo nemajú ani základne vzdelanie. Na vine sú vraj predovšetkým rodičia a samozrejme štát. Zabúda sa však pritom spomenúť, aj zlyhanie učiteľov. Aj oni majú na tomto stave časť viny, tiež si odflákali svoju prácu. Za celých osem rokov na základnej škole, nedokázali vo všetkých žiakoch prebudiť alebo vyvolať chuť po vzdelaní a pripraviť ich, ak nie na maturitu, tak aspoň k získaniu výučného listu. O koľko ľahšie by tak mladý človek našiel uplatnenie na pracovnom trhu. K tomu nepotrebuje škola najmodernejšiu techniku a vybavenie, ale pedagóga, ktorému záleží aj na ďalšom osude žiaka. Ak pridáme učiteľovi tých 140 eur na plate, nie som si istý, že sa na tejto štatistike niečo zmení. Aj to by im mali naše média častejšie pripomínať.