O modrých očiach a láske, zvanej Leica ... – Rudolf Ferko

Ten chalan bol odjakživa iný ako ostatní z ulice na Táborisku, na ktorej prebiehali ich detské hry a zápolenia. Už iba tie jeho oči! Modré ako ranná obloha, čisté ako jarný potôčik a zvedavé až hrôza. O zopár rokov budú aj nebezpečné pre nie jednu z mladých dievčat a neskôr pre nie jednu zo zrelých žien. Nie jedna zo spolužiačok to vycítila už v škole, ale vtedy ešte neboli dievčatá tak cieľavedomé, aby mu to dali okato najavo. Cítila tak aj slúžka od susedov, ibaže tá cieľavedomá už bola, už o tom čosi vedela,..aj preto si sedemročného chalana doberala –
„..Tibi,..Tibču,..ta ty raz porobiš veľo s timi tvojimi očami..“
Hej, hovorila to východniarskym dialektom ako pravá Šarišanka, hej, myslela a mienila to po svojom, ako mladá žena, ktorá vedela o čom hovorí. Možno aj ľutovala, že Tibčo nie je dospelý muž, že je len nedospelý chalan, no netušila, nemohla tušiť, ako trafila klinec po hlavičke. Lebo aj keď tomu chalanovi, ešte nedospelému Tibčovi, príroda zafarbila oči sťa najmodrejšej slivke v záhradách pod vysokou vodárenskou vežou na Táborisku,..Prešovčania vedia o ktorej časti ich mesta je reč,..možno ani nie príroda, možno ani nie dedičstvo po niekom z rodiny, ale skôr sudičky darovali Tibčovým očiam čosi navyše, čo venovali iba máloktorým, čo nemal hocikto,..aj keby to chcel na sto a tisíc krát. Popri tom, že boli nebezpečné, že boli zvedavé, tie oči sa vedeli aj dívať. Sudičky im venovali vzácny dar videnia,..videnia, ktoré vníma svet inak, ako ho vnímame my, bežní smrteľníci...

Ťuknime na počítačovú klávesnicu života, preskočme osem desaťročí, staňme sa svedkami Tibčových posledných chvíľ na tomto našom svete. To už nebude medzi nami, to už sa s ním budú lúčiť jeho najbližší, jeho kamaráti, jeho spolupracovníci -
„...Vážená smútiaca rodina, vážení prítomní. Zišli sme sa v tento krásny slnečný deň, aby sme sa rozlúčili s....“
Slová muža za malým stolíkom, povedľa katafalku so zosnulým, uprostred záplavy vencov a kvetov plynuli naučenou rutinou zamestnanca krematória. Voľakde zozadu ku katafalku s rakvou a k prítomným dochádzali tiché melódie podtrhujúc osudovosť a definitívu, záver cesty, smerujúcej iba jedným smerom, ako to čo nevidieť povie jeden zo smútočných rečníkov.
V prvom rade sedela najbližšia rodina, čerstvá vdova, čerstvé siroty, švagrovia, strýc a dve tety, za nimi mĺkvy zástup v čiernom. Mnohí sa dívali na oblohu za sklom krematória ohraničenú čerstvou zeleňou stromov, iní na veľkú zväčšeninu portrétu zosnulého, s usmievavými očami, sediaceho za veľkou filmovou kamerou. V čase, kedy ju jej autor cvakol čoby pracovný záber, ani muž pred fotoaparátom a ani muž za fotoaparátom, obaja netušili, aká bude jej posledná úloha,..že bude vystavená na katafalku.
Nikto zo smútočného zhromaždenia nevnímal farbu tých oči,..a ani nemohol, fotografia bola čiernobiela,..no na ich farbu a prívetivosť zabudnúť nemohol. Tie oči, to ich videnie, ten dar sudičiek, bez ktorého nemôže existovať žiaden výtvarník, maliar, sochár, umelecký fotograf, či filmový kameraman, bol aj výrobným nástrojom nebohého. Rovnako ako kamera, ako negatív, ktorý do nej zakladali jeho asistenti, ako filmy, ktoré tak štedro ponúkal na filmových plátnach a televíznych obrazovkách divákom.
Vo filmovom štábe môže byť každý nahraditeľný,..iba jeden nie, nie je možné nikým a ničím ho nahradiť. On jediný šibrinkuje kamerou, on jediný a s ňou premieňa do reálu zámery scenáristu, režiséra, strihača, aj ostatných tvorivých členov filmového štábu. Kamera ale nestačí, aj keď treba s ňou, ako sme už vraveli, vedieť šibrinkovať. No treba aj vedieť dívať sa uhlom jej optiky,..treba mať filmovo kameramanské videnie,..a najmä to Tibčo mal. Nie nadarmo sa stal jedným z najlepších a najviac obsadzovaných kameramanov v Slovenskom filme.

Pred dávnymi desaťročiami toto všetko mladý Tibčo ešte netuší, netuší aký dar nebies mu sudičky dali, netuší a ani nevie, že raz bude kameramanom. Ani nevie, že vôbec voľajakí kameramani existujú. O fotografii ale vie toho viac. Má štrnásť rokov, sedí už v kvarte, čo voľakedy bývala štvrtá trieda gymnázia a vyhutuje, či sa dať od kvinty po oktávu na reálku, alebo na klasickú vetvu,..taký býval na gymnáziách voľakedy systém výučby. A vyhutuje ešte viac, kamže sa odpoludnia vydá na potulky so svojim najlepším kamarátom, malým plecháčom zvaným Box Tengor, fotoaparátom na film 4,5x6 centimetrov. Štrnásťročný chalan s fotoaparátom aj spával, nehol sa bez neho ani na krok, tak ho to chytilo. Dole v suteréne, v malej komôrke pri červenom svetle robil aj fotografie, spočiatku iba kópie, no keď otcov kamarát, optik Dráč, ktorý mal na korze obchod s ďalekohľadmi a fotoaparátmi, mu prihral malý zväčšovák s guľatou lampou,..zvládol aj prvé zväčšeniny. Sám nevedel ako a prečo, ale fotografie, ktoré robil, boli akési iné, ako robili u Dráčov. Optik Dráč mal syna, ten tiež fotografoval a že bol starší, rád Tibča poučoval, aj sa naň díval, on, syn optika, zvrchu. Na Tibčove modré oči ale nemal! Tie sa dívali a vnímali svet okolo neho, rodný Prešov, ulice, ľudí na nich a hlavne sedliakov s ich vozmi, koňmi a všetkým tým hurhajom, aký už na trhoch pri mlyne a Mlynskom jarku voľakedy býval,..už vtedy vnímali ich inak ako optikov syn, vnímali ich inak ako vnímali mnohí iní.

Tak prešli tri roky,..septimán Tibčo filmu, vývojke a ustaľovaču podľahol úplne, kade chodil tam fotografoval, v škole a medzi kamarátmi šiel o ňom chýr o ňom ako o veľmi dobrom fotografovi. Spolužiaci mu dokonca navrhovali, aby začal rozmýšľať o maturitnom table –
„...Tibču,..zrob take, čo ešci v Prešove nebulo,..kec ši dobrý, tak še ukaž!,..predvec še..!“
Aj by sa predviedol, aj by si trúfol, už behal po meste s lepším fotoaparátom ako býval jeho pôvodný plecháč, no trápili ho iné starosti, ani spávať kvôli nim nemohol. Umárala ho túžba po fotografickom Mount Evereste, najlepšom fotoaparáte, aký v tých časoch na svete býval...
Leica, jedna z legiend fotografickej techniky, naňho zaútočila z dvoch strán.
Prvý atak došiel od nemeckej armády, ktorá v čase vojny doslova zaplavila metropolu východu. Nemeckí vojaci boli takmer všade,..a medzi nimi takí, ktorí sa oháňali fotoaparátmi, najmä vyšší dôstojníci. Fotografovali všetko, najviac chrám sv. Mikuláša, jeho krásnu gotiku, Rákoczyho palác na námestí,..Carafovu tabuľu, pripomínajúcu známe stredoveké popravy, zvané Prešovské jatky, prešovské dievky, ktoré rady pózovali a ešte viac sa usmievali na driečnych oficierov. Tí v rukách držali malé, nevídané, no zrejme vysokokvalitné aparáty, aké Tibčo dovtedy nevidel. No nie nadlho,..leicu objavil aj optik Dráč.
Čo nevidieť ju ponúkal záujemcom vo svojom výklade. No iba cez deň,..na noc ju schovával, tak sa o ňu bál. Tibčovi prichodila ako zázrak, na korze a pred Dráčovým výkladom dokázal vystáť celé hodiny, díval sa na ňu a nevedel od nej odtrhnúť oči. Že ešte zďaleka nevyrástol na jej formát, na možnosti, aké predovšetkým kinofilm ponúkal, to mu prekážalo najmenej, on si vždy trúfal. Kde však vziať a pritom nekradnúť?

Bola vojna, ešteže sa vtedy na Slovensku nehladovalo. Všetkého bolo dosť, ba aj pomarančov a svätojánskeho chlebíka, doma bolo aj nadostač masti a bolo aj dosť múky na dobrý, chrumkavý chlebík. Ak voľačoho nebolo, to sedliaci na svojich povozoch pozvážali už v najbližší trh. Otec videl v synových očiach túžbu po nesplniteľnom sne, aj by mu tú leicu kúpil, bol rád, že fotografovanie synovi ide, ibaže pre Biathovcov bola pridrahá! Čoby však pre túžbu svojho syna neurobil,..obzvlášť ak mu boli šťastena a sudičky naklonené? Zrejme boli, vďaka nim vetríky klebiet odkiaľsi privanuli zvesť, čo všetko sa dalo v pohraničí s Poľskom, kde bolo vtedy zle nedobre, čo všetko sa tam dalo vymeniť za potraviny. O tie tam bola veľká bieda.
Písal sa rok 1943 a Nemci si Poľsku počínali, šafárili a rabovali ako chceli. Otec, nevedno ako, získal voľajaké kontakty a že vedel čo vedel, od akéhosi šmelinára napojeného na akéhosi Poliaka vymámil sľuby, že áno, za toľko a toľko pôltov slaniny, masti, masla a klobás, bol ten Poliak ochotný pozháňať trebárs aj fotoaparát nad všetky fotoaparáty. Od koho iného asi, ak nie od voľaktorého z bohatých Židov, na ktorých v Poľsku šla v tých časoch bieda a pohroma o akej svet nechyroval..?
Poliak leicu čo nevidieť pozháňal, taká došla do Prešova správa.
A s ňou presné mantinely –
„,..O dva tyždne v nedzeľu, vtedy še na poľi nerobi, zato turistuv budze jak maku. Nebrac so šebu žadne baľiky, ľepši je chatyžak, a nezabudnuc,. vycestovac vlakom treba rano, rovno do Bardejova, daľej peši, abo bicigľom až k Busovu, k takemu kopečku za valalom. Busov, ta to kopeček, ktori stoji za valalomVyšny Tvarožec. To nemožece nevidzec, stojí tam, na tim Busove, taki vysoki drevený križ, co tam zaštreľiľi dajakich vojakuv co ucekli z vojny, hej, z peršej švetovej, to jako pri Zborove. Daľej už isc netreba,..bo dva kilometre za tim Busovim, za jeho lesom, je hranica, mohli by tam stražic dajake vojaci. Teraz ten križ to veľka pamiatka. A za tim križom, v tim ľeše, budze na vas dachto čekac. Pridze kec zazvoňi obedňajši zvon na kosceľe dolu vo valaľe. Ta tam donešece slaninu i to ostatne. Tam dachto z Poľakoch doňeše ten focak, budze mac so sebu vahu a odvaži, či v tom chatyžaku budze teho teľo, keľo šme še dohandľovali...!“

Tibčov otec sa vrátil z jednačiek s inštrukciami, jasnými a presnými, ktoré ponúkali nadostač času na to, aby sa každá z podmienok splnila. Otázkou bolo iba to, či to otec zvládne,..mať na chrbte, v tom chatyžaku, čiže ruksaku, toľko kíl, a ešte k tomu toľko kilometrov na bicykli.?
„...Dajšemišvece, ocec..!“ - mávol rukou Tibčo – „..dze by še do takej rici trepal? A potim ešči z Bardejova daľej,..buc peši, abo na bicygľi? A od čeho som ja? Chce ten aparat on, abo ja? Vezmem šebe bicigeľ, do vlaku mi ho zeberu, no nešmim zapomenuc, že mušim lapic vlak nazad, ta do Prešova..!“

Iné bolo dôležitejšie...
Optik Dráč ho poučil, aj názorne ukázal, načo si musí pri leice dať pozor, aby nenaletel na voľajaký švindel a podvod,..až potom Tibčo, s ruksakom plným životodarných surovín, s otcovými a matkiným požehnaním, sa vybral za svojim snom. Bez problémov došiel do Bardejova, bez problémov vyšliapal necelých dvadsať kilometrov k Busovu, kríž videl zďaleka. Došiel ale priskoro, to videl už v dedine, keď na stene kostola tieň paličky hodín, slnečných hodín, bol ešte kdesi na jedenástke, na jedenástej hodine. Vytlačil bicykel aj s ťažkým ruksakom až k lesu, zaľahol do nevysokej trávy a s rukami nad hlavou sa zadíval hore, na biele ovečky, lenivo sa pasúce na modrej oblohe vysoko nad ním. Nečakal dlho...

No spoza stromov sa nevynoril očakávaný chlap, ale akási žena v sedliackom, ešte mladá, prostovlasá s dlhým vrkočom, zaodetá do tenkej bielej košieľky s krátkymi rukávcami a sukňami, prinajmenšom troma dovnútra. Cez plecia mala prehodený tenký tmavý šál a v rukách malý batôžtek. Poľka, zrejme to bola Poľka,..veď kto už iný?,..rozložila na tráve plachetku, obodratú, ale čistú, a prihovorila sa nakrátko k Tibčovi - „...Jestem dobrého dňa,..ta to vy jest ten pan, co na neho tak tu čekam? Jak widzim, pan jest dužy, mlady, ladny,..jak Panenka Marija, či Jezuľatko swiate. No, jestem zvedava, či pan donesol co mal! Ja sem tu mašinku donesla..!“ Sadla si bokom od Tibča a pohybom ruky ho vyzvala aby na plachetku vyložil čo doniesol. Nepreriekla viac ani slovo, iba zo svojho batôžteka vyňala malé kožené puzdro. Pootvorila ho a pred Tibčovým zrakom sa objavil sen, jeho leica, aj s remencom. Vytiahla ju z puzdra von, a položila povedľa slaniny a ostatných dobrôt. Ak si ale Tibčo myslel, že vytiahne váhy a začne vážiť a skúmať čo doniesol,..ak si myslel, že až skončí, on si vezme svoje,..že došiel sem výhradne kvôli leice,..to sa poriadne zmýlil. Začali sa diať veci, aké sa mu neprisnili ani v najhorúcejšom, najbujnejšom, sne.

Poľka mala zrejme iné úmysly a iné zámery ako výmenný obchod. Prebehla očami po okolí a keď zistila, že široko ďaleko niet ani nohy, poposadla k nemu bližšie, naklonila sa pomaly k nemu a vzala ho za ruku. Pomaly si ju pritiahla na hruď, vsunula ju do záhrenia až pocítil nahé ňadro, pevné a tuhé, s tvrdým pupencom na konci.
Doslova stuhol, od prekvapenia stŕpol, oťaželi mu ruky aj hlava, ani nevedel čo sa robí. Že tá Poľka mu druhú ruku ovinula okolo krku, ako ho ovanul jej horúci dych, to už nestačil vnímať,..o to viac jazyk v ústach, nie však svoj. Vonkoncom nevedel ako sa ocitli v objatí, na trávnatej pažiti a Poľka popustila uzdu aj svojim rukám, Tibčo iba čo cítil ako sa mu posúvajú po tele kamsi nadol. Leica sem, leica tam, krv nie je voda,..obzvlášť ak prúdi žilami mladoňa, dužeho, mladeho a ladneho budúceho už oktavána s jeho krásnymi, mladými, sedemnástimi rokmi. Bodaj by sa v mladom študentovi, ktorý pred necelými dvoma mesiacmi opustil septimu, nespenila krv?

Skôr ako sa nazdal, prekročil rieku Jordán, prekročil hranicu, ktorá z každého mládenca urobí muža,.. a to sa nemusel ani ponoriť do vody, nemusel sa ani pohnúť,..všetko za neho vykonala ona, tá Poľka. Vedela čo chce a prečo to robí. Či bola tak hladná – a možno s ňou celá jej rodina – alebo iba prefíkaná šmelinárka, ktorá Tibčove dobroty neskôr výhodne zašmelila - to mu v tej chvíli, na celý život nádhernej a krásnej, ani nenapadlo. Mladý a tiež hladný po zážitku, aj keď inej povahy a kvality, sa ho nadlho nevedel nasýtiť. Ani nevedel ako?,..on ju, alebo ona jeho?,..akí boli vo vzájomne horúcom, spaľujúcom, objatí,..ale bola k nemu milá a trpezlivá, pôžitku z lásky mu dopriala koľko sa mu chcelo a žiadalo. Čo už človek, obzvlášť ak je mladý a všetko má pred sebou, pre svoj sen, pre svoju lásku,..a čoby aj pre svoju záľubu vo fotografovaní, neurobil..? No keď sa Tibčo zo svojho nádherného, prvého dotyku s láskou prebral, keď pootvoril zmátožené oči a vrátil sa do života, jeho Poľky už pri ňom nebolo. Na plachetke nebola, no nebolo ani pôltov slaniny, masti, masla a klobások,..a nebolo ani plachetky,..ba nebolo ani vytúženej leicy. Vyparili sa rovnako ako ona, ani nevedel kedy a ako sa tak stalo. Nevedel ani to, ako sa volala.
Díval sa okolo seba rozšírenými očami a keď konečne plameň, ktorý v ňom doháral, zhasol, so zvesenou hlavou, s prázdnym batohom a prázdnymi rukami, o to viac obavami, sa pobral domov. Otcových výčitiek sa ale obával zbytočne, málokto mal tak chápavého otca. Mama sa zachovala, akoby ani o ničom nevedela. Pravdou ostáva,..a Tibčo sa s ňou pred dobrými priateľmi nikdy netajil,..že nikdy neoľutoval, ako o leicu, za tým krížom a na kraji lesa, vtedy prišiel. Jeho Poľka za to stála, bol za to vďačný, veď to čo od nej dostal, to sa so žiadnym, a čo aj najlepším fotoaparátom na svete, zrovnávať nedalo. Aj preto na svoju Leicu, ako si on tú Poľku nazval, on vždy po celý svoj život iba dobre. Nezabudol na ňu nikdy, rovnako ako nezabudol na svoj prvý fotoaparát, Box Tengor.

Na túto milú historku z Tibčovej mladosti, by nemal zabúdať ani Slovenský film. Ak by jej totiž nebolo, ak by sa bol domov vrátil s fotoaparátom, určite by fotografovaniu prepadol telom i dušou a zrejme Slovenský film tak dobrého kameraman by nemal,..možno by sa z neho bol druhý Karol Kállay,..kto vie?
Vďaka tej Poľke sa tomu tak nestalo...
No možno ani nie ona, možno to boli sudičky, ktoré na horizont Tibčovho života zavesili novú hviezdu betlehémsku, žiarivú a oslnivú ako plátno, na ktorom sa predvádzala. Nebolo dňa, či večera, aby Tibčo vynechal prešovské kino Lipa. Na Slovensku vychádzal časopis „Film“, s podtitulom „Tlačová služba“,..a v ňom sa objavovali kde aké novinky zo sveta strieborného plátna. Tibčo si preň pravidelne chodieval každý piatok k Piťovi báčimu, ktorý predával noviny poniže korza,..čo viac si mohol želať? Aj keď šlo o časopis nadbiehajúci v tých časoch najväčšej filmovej spoločnosti v Európe, nemeckej UFE, bolo čo čítať, bolo čo dozvedieť sa. Kto by sa už čudoval, že už o necelý rok neskôr po nevydarenom výlete do pohraničia, ho naplno zaujal iný aparát, nie tak kvalitný ako legendárny výrobok nemeckej firmy Leitz, ale aparát oslnivejší, filmová kamera! Síce iba osmička, na najužší formát aký existoval, ale kamera to bola.
Jeho prvá kamera!
Spolu s filmami v kine mu vytýčila nové ciele.
Po maturite si to namieril do Prahy, bol prvým Slovákom, ktorý na pražskej Filmovej akadémii múzických umení sa uchádzal o kameramanský titul, bol medzi prvými, ktorí v povojnových časoch získavali ostrohy v Slovenskom filme, spočiatku v populárne vedeckom, neskôr v hranom. Jeho modré oči, aj keď rokmi práce s kamerou a silnými reflektormi vyžehlené do svetlejšieho tónu, mu najviac pomohli práve tam. A nielen ony!

Kameraman šibrinkuje kamerou, zvláda taje fotochemických procesov, je doma vo výtvarnom umení, diriguje armádu spolupracovníkov, majú to s ním ťažké nielen režiséri, herci, architekti, či filmoví strihači, no v prvom rade osvetľovači so svojimi ťažkými reflektormi,..poslúchať však musia na slovo,..a to všetko nie je, nebola a ani nebude nikdy ľahká vec ! Kameraman musí spĺňať čo od neho žiada režisér, musí udržať tonalitu svetiel a nálad rôznorodých prostredí, či je tomu zavčas rána pri východe slnka, cez deň – daždivý, alebo slnečný? – či neskoro večer a či v noci,..musí perfektne zvládať veľa ďalších technických problémov, vrátane filmovej suroviny, negatívu farebného aj čiernobieleho, laboratórnych a trikových technológií, rôznorodých filtrov,..bohvie čo všetko musí dobrý a schopný kameraman ešte mať v batôžku svojej profesionality..?
Čo muž za kamerou, to iná povaha, to iný prístup, iná technika,..no takmer vždy nervozita,. nie však u Tibča! S príslovečným, neochvejným pokojom, jemným úsmevom, náznakom gesta, pohybom prstov a kto vie čím ešte, dokázal viac ako iní hromžením, nedajbože ešte horšie. Nie nadarmo sa zaradil medzi najlepších z najlepších. Kamier, takých aj onakých, aj najkvalitnejších a najdrahších, si tiež užil až až,..z kameramanov bol to on, kto na Kolibe nakrútil najviac filmov

Koliba, hlavné sídlo slovenských filmárov, to mala ťažké nielen s umením - režim a výsada jedinej moci sa s umením zákonite dostávala do rozporov – ale obzvlášť s tým, že filmov sa nenakrúcalo toľko ako bolo režisérov, koľko bolo kameramanov. A to ešte existovali filmové školy a fakulty, ktoré každým rokom púšťali do tvorivej arény nových toreadorov, popri filme hranom existoval film krátkometrážny, existovala televízia,..kde kto po hranom filme poškuľoval.
Byť na Kolibe sa stalo trvalou traumou pre tých, ktorí sa hraného filmu nedočkali, byť dlhé roky režisérom a nenakrútiť žiaden hraný film, byť dlhé roky asistentom kamery a nestať sa kameramanom, to dokázalo pokriviť nie jeden charakter.
Zachovať si v takomto prostredí a v takýchto podmienkach tvár a ľudskosť, to dokázali iba skutočne dobrí, výnimoční. Medzi kumštýrmi umeleckého života,..najmä medzi nimi,..pri rôznych besedách, obzvlášť v televíznych talk show, býva zvykom vyjadrovať sa nadnesene, pochvalne spomínať na spolupracovníkov, na báječné predstavenia, koncerty, výstavy, filmy a spoločné nakrúcanie,..je toho habadej, na čo sa dá spomínať. Patrí to k dobrému tónu, svedčí to o nadhľade, alebo samochvále tých, ktorí o tom hovoria, ktorí na to spomínajú. No príliš tomu neverme!
Kto pozná ako to v živote chodí, ten vie, že aj v najlepších rodinách hrmí, udierajú blesky, hromy,..a čo ak o rodinu nejde,..čo ak hovoríme o profesii, ktorá sa honosí prívlastkom filmová,..a k tomu všetkému ešte na Kolibe..? Nie však u Tibča..!
Fotografia zosnulého, vystavená na katafalku neklamala, bola to dobrá fotografia a ako každá dobrá fotografia, každý dobrý portrét, vystihovala nebohého dokonale. Nikomu neprekážalo, že bola čierno biela,..farba a iskra Tibčových očí na nej boli plné farieb. Mnohí sa v ten smutný deň rozlúčky do tých oči dívali, mnohí sa s ich videním každodenne a po dlhé roky stretávali, ani jeden z nich na ne, na svojho kamaráta a spolupracovníka nezabudne.

Aj keď medzi filmármi na Kolibe bolo Tiborov viac, Tibčo bol na Kolibe iba jeden...