Slovensko už po druhý raz za ostatných pätnásť rokov zopakuje cestu do jadra Európskej únie. Je to prirodzený proces jednoducho preto, lebo Európska únia je dnes úplne iná než tá, do ktorej sme vstupovali a ktorú sme vtedy považovali za jadro Európy. Najbližšie roky do volieb je „veľký skok o desaťročie“ proklamovaným cieľom vlády a najvýraznejšieho slovenského politika Roberta Fica. Je to najambicióznejší politický cieľ a zároveň projekt, o ktorom zatiaľ veľa nevieme. Aj po prvý raz po skúsenosti roka 1997, keď sme sa nedostali do prvého kola vstupu do Severoatlantickej aliancie NATO na pamätnom samite v Madride, sme potom stihli až najmasovejšie rozširovanie Únie spoločne s desiatkou štátov v roku 2004. Neostali sme na ocot, keďže to bola masovka. Na rozdiel od NATO, do ktorého sa nám veľmi nechcelo,  Slováci do Únie chceli z tých istých dôvodov, ako dnes chodia v dlhých kolónach na slovenské sviatky nakupovať do Rakúska. Hlavný politický argument bol, že nenecháme iných rozhodovať o nás bez nás, chceme byť „dnu“ v Únii, aby sa neprijímali rozhodnutia bez našej prítomnosti a vedomosti. Bol to logický argument. Vo viacerých generáciách rezonovala dlho živená čs. skúsenosť s mníchovskou zradou, keď tiež rozhodli o nás bez nás a v konečnom dôsledku Slovensko prišlo o obrovské územia a obyvateľov a cudzia okupácia sa skončila až v roku 1945. Ale „účinkovala“ aj skúsenosť z roku 1968, keď tiež rozhodli bez nás.

Pri prvom vstupe do Únie, ktorá je na nerozoznanie od dnešnej, podmienky vstupu určili iní. Nemali sme na to nijaký vplyv. Tak ako v prípade NATO museli sme pri pravidelných kontrolách naplniť proces, ktorý bol plne pod kontrolou či už NATO, alebo úniového Bruselu. Teraz, logicky, chceme byť pri tom, aj keď to nebude lacné. Obzretie dozadu by nám malo napovedať, v čom si zobrať poučenie z prvej cesty do jadra Európy. Vtedy sme mali mužstvo, ktoré aby splnilo kľúčový cieľ, prijímalo politické podmienky silnejších štátov. Tak sme z politických, a nie z technologických príčin (o tom nikto nepochybuje) prišli o atómovú elektráreň, o miliardy a z večera na ráno sme sa z vývozcov energie stali jej dovozcami. Dodnes nikto podrobne neopísal, ako za tým všetkým boli rakúske a francúzske záujmy a premyslená protiruská propaganda a rakúsky kancelár, ktorý potom dostal štvrť milióna eur ako poradca nemeckej atómky.

V kľúčovej veci – poľnohospodárstve – sme zlyhali, nemáme rovnaké podmienky pre našich poľnohospodárov, a  trvá to dodnes. Nejde len o rozdiel v dotáciách či katastrofálny rozdiel v kvalite výrobkov a potravín, čo sa rieši až teraz v roku 2017! Nevyrokovali sa ani dotácie a ani dotácie na udržanie kvality krajiny, z čoho dodnes masívne profitujú roľníci v horskom Rakúsku či Bavorsku. Slovensko bolo zaradené medzi štáty s priveľkým počtom populácie v poľnohospodárstve, čo ho pri rokovaniach znevýhodňovalo, že bude „drahé“. Okrem iného sa vtedy argumentovalo, že má jedenásť percent produktívneho obyvateľstva v poľnohospodárstve, ale nikto sa neohradil, aj keď to bolo podstatne menej...

V zahraničnej politike autor koncepcie vtedy vládnej sociálnej demokracie SPD, neskorší komisár pre rozšírenie Európskej únie  Günter Verheugen definoval potenciálnu hrozbu ozbrojeného konfliktu v Európe – v Kosove a na Slovensku! To vraj pre jeho napätie s Maďarskom. A opäť sa nikto neohradil. Všetko to slúžilo vnútropolitickému zápasu. Po nástupe tandemu Dzurinda& Mikloš došlo k neuveriteľnému predaju – slovenské potrubie hlboko v zemi prešlo do rúk ruskej súkromnej spoločnosti, ktorá, ak by jej plány vyšli naplno, by dnes vlastnila ropovod od bratislavského Slovnaftu po čínske hranice a dokončila by začaté rokovania o predaji americkej spoločnosti. Ruská spoločnosť oficiálne bola menšinovým vlastníkom a väčšinu mala Slovenská republika, ale v realite podľa zmluvy mala plné právo manažmentu, teda roky hlavné slovo pri riadení Transpetrolu. Ten istý tandem prenajal vodnú elektráreň Gabčíkovo tak nevýhodne, že sa dostala opäť do rúk Slovenskej republiky až koncom roku 2017!

Cesta do jadra je náročná. Nielen pre zmenenú Úniu, ale aj pre kvalitu slovenského mužstva, no najmä pre verejnú kontrolu. Pri vstupe do Únie v roku 2004 sme za miliardy splynuli s jadrom Európy. Ako teraz?  Presadí sa vplyv verejnosti či dokonca referendum?