Niet záruk pokoja, mieru a predvídateľnosti – Dušan D. Kerný

Prudko valiace sa udalosti zmenili Ukrajinu a medzinárodné vzťahy. A dotýkajú nás všetkých. Zmena sa týka aj podmienok v ktorých pôsobí terajšia a budúca slovenská politika a ekonomika a podmienky pre pôsobenie Slovenska v spojeneckých záväzkoch NATO, EÚ a eurozóny. Ani na Slovensku ani v Európskej únie jedného jednotiaceho názoru. Rastie teda zodpovednosť nielen politiky, ale najmä žurnalistiky. Médiá by nemali byť iba výlučným sprievodným propagandistickým orchestrom politických, ekonomických a vojenských rozhodnutí  európskych a transatlantických zoskupení.

 

Po prvý raz odkedy je Slovensko členom aliancie a únie cítiť rozpor medzi globálnymi záujmami NATO a USA a potrebami riešiť európske problémy v priestore medzi Ruskom a Európskou úniou. Nie je jasné ako to urobiť bezbolestne. Je zrejmé, že zosilnené sankcie voči Ruskej federácii by viac poškodili Európu než USA a to nielen hospodársky, ale aj geostrategicky.. Pre média je podstatné, aby ukrajinskú krízu využili na zmenu, ktorá je pri takomto prerastaní domácej, zahraničnej, vojenskej, bezpečnostnej politiky nevyhnutná a využili vysoký záujem verejnosti o pravdivé zobrazenie skutočnosti a o takú slovenčinu, ktorá udalosti pomenúva. Málo čo priťahuje záujem práve ako rozporuplný či tendenčný prístup k vývoju na Ukrajine.

 

Keď sa kríza ukrajinská začala nemali sme nijaké prepočty aké ekonomické, hospodárske dôsledky to bude mať pre Slovensko, pretože analýzy konkrétneho ekonomického dopadu na Slovensko sa nerobili v rámci prístupových rokovaní EÚ s Ukrajinou, začali sa robiť až keď USA a v závese EÚ bezvýhradne a všestranne začali podporovať dočasnú ukrajinskú vládu. Stav ekonomiky Ukrajiny hovorí, že to Európska únia bezbolestne neutiahne. Racionálny postup by bol urobiť to spoločne s Medzinárodným menovým fondom, USA, EÚ a Ruskou federáciou. Východiskom by bolo mať všeobecne prijateľnú vládu v Kyjeve.  Vojenskobezpečnostné riešenie NATO a bezpečnostnoekonomický postup EÚ vychádzajúci z rovnakého prístupu a postupu spojencov voči Ukrajine a Rusku sa teraz rodí uprostred ukrajinskej krízy a sa má stať základom pre vzťahy s nimi najbližšie desaťročie či desaťročia.

 

Politika nemôže cúvnuť ani z našich spojeneckých záväzkov v aliancii, ale ani z únijných potrieb – a pre malé štáty je to veľký problém, ale aj umenie preklenúť. Únia tvrdila, že spoločná zahraničná politika, rokovania s Ukrajinou a politika voči Rusku, nie je „nijakou geopolitickou hrou o zóny vplyvu“. Nepresvedčili sme o tom ani Putinovu Moskvu ale  ani Obamov Washington. Ukrajinu požíva už za dočasnej vlády bezprecedentnú, každodennú podporu vedenia USA a v závese EÚ od 21. februára, keď sa dostala pri porušení ukrajinskej ústavy k moci. Dnes nekontroluje celé územie, lebo podľa dočasného prezidenta problém je v tom, že odporcov kyjevskej vlády „ podporujú občania regiónov“. Nech bude vývoj akýkoľvek budeme mať do činenia s ekonomickými problémami ukrajinského štátu takých rozmerov, že ťažko očakávať podmienky  pre politickú stabilitu.

 

Celé roky sme nepochopili čo sa vlastne deje na Ukrajine, neodhadli sme čo sa deje v Ruskej federácii ale najmä a predovšetkým sme sa ani nezaoberali, čo sa deje v USA. Vojna v Iraku nás nepoučila rozlišovať medzi politikou Bieleho domu či ministerstva zahraničných vecí, medzi záujmami Pentagónu a vojenskopriemyselného komplexu, hoci máme na to bezbariérové možnosti. Dnes beží už štvrté volebné obdobie, teda už druhé desaťročie čo je v Bielom dome prezident USA riešiaci krízové a vojnové situácie v ktorých kľúčovú úlohu majú a zohrávajú práve USA. Slovenská politika za predchádzajúcich vlád urobila všetko, aby bola medzi spojencami USA, keď išlo o inváziu do Iraku bez ohľadu na pochybnosti argumentov. Ako sa napokon ukázalo vymyslených. Už vtedy nemecký kancelár povedal, že by mala platiť sila práva o nie právo silných. Paradoxne táto veta, ktorou o. i. Nemecko odmietlo účasť na invázii zostala v slovníku nemeckej politiky, použila ju kancelárka v čase keď vypukla afére zo Snowdenom, teda celosvetovým odpočúvaním o. i. paradoxne aj samotného mobilu nemeckej kancelárky a to americkými, spojeneckými spravodajskými službami.

 

Dnes stojíme pred rovnakou dilemou v čase ukrajinskej krízy, keď je viac ako zjavné, aké priepastné rozdiely sú medzi jednotlivými časťami štátu. Už pred pol rokom o tom veľmi jasne hovoril na seminári ÚSN dlhoročný znalec pomerov Vladimír Mezencev, ktorý už vtedy predpovedal, že riešiť sa kríza nebude dať bez značnej decentralizácie, bez výraznej autonómie či autonómnych práv. Dnes po napätých, ale nekrvavých udalostiach na Kryme, po desnom krviprelievaní v Odese a v Mariopole a inde vidíme jasná manipulatívnu politiku vlády, ktorá má bezvýhradnú podporu Západu, ale nekontroluje štát a pod pláštikom „protiteroristickej operácie“ chce legitimizovať zásah armády a osobitných domácich a zahraničných jednotiek proti vlastnému civilnému obyvateľstvu. Pred dilemou na naša politika, jej argumenty, pred dilemou je naša ekonomika a jej východiská a pred dilemou je aj naša mediálna sféra. Napokon pred dilemou je aj slovník slovenčiny – už dlhé týždne možno vidieť priepastný rozdiel medzi verejnoprávnymi médiami a printovými. Toto si treba rozobrať podrobne a uznať, že celá kríza vyvolala síce tlak v špičke dostáť všetkým spojeneckým záväzkom a návrhom, ale nenašla podporu v širokej verejnosti.

 

Stojíme zrejme pred takou dilemou vo verejnej mienke, ako v prípade bombardovanie Juhoslávie či vojny proti Sadamovi Husajnovi. Lenže tentoraz už ako osvedčení spojenci – a práve to ukáže aký je náš skutočný prínos a skutočná váha ako spojenca, ako vieme presadzovať silu práva a nie právo silného. Nejde len o veľkú politiku, ide najmä o to čo vieme o svete a aký máme rešpekt k faktom.