Niekedy sa musí človek radikalizovať – Dušan D. Kerný

Po vyše desiatich rokoch mi odišiel počítač. Teda neodišiel, neodkráčal – prestal byť funkčný. Podarilo sa mi zachrániť jeho pamäť, teda úložisko, hovorí sa tomu hard disk. A z neho som si stiahol na kľúčik, ktorý sa vola USB, všetky dáta z obrazovky i dokumentov. Takže, čo som mal vo veľkej mašine, teraz mám na takom malom prívesku. A môžem ho čítať a pozerať kdekoľvek. Keďže mám internetové pripojenie, ale nemám PC, vybral som sa do spoločnosti, aby som zrušil pripojenie, ktoré už vyše desať rokov platím. Za zrušenie však treba zaplatiť osemdesiat eur za predčasné zrušenie služby, ktorú mi poskytujú. To, že ja mám len drôt, ale nie služby, to neplatí. Požiadal som o preverenie, prečo mám platiť až do roku 2018. Preverovali to v decembri. Išiel som sa spýtať na výsledok v januári, znovu som trpezlivo vysvetlil, o čo ide, chápal som, že argumentácia o tom, že som desať rokov bol platiacim zákazníkom nie je argument. Keď sa nič nedialo, išiel som tam opäť vo februári.

 

Zistilo sa, že to naozaj preverili a aj ma o tom informovali. Elektronickou poštou. Teda mailom. Ale veď ja som to prišiel zrušiť, lebo nemám počítač. Vysvitlo ešte k tomu, že to neposlali ani na môj mail, teda na moje meno, ale na meno úplne inej osoby a iného pohlavia, čiže evidentne nie mne, keďže pohlavie, aj keď som túžobne očakával odpoveď spoločnosti, sa mi zatiaľ nezmenilo. A, samozrejme, poslali to elektronicky. Vraj mi poslali zmluvu kuriérom, a to, že som ju nepodpísal, nehrá úlohu, mal som do štrnástich dní vrátiť, a keď som tak neurobil, je to platné na základe podmienok, ktoré sme si vraj dohodli.

 

Keď som sa vo februári spytoval, v akom stave je moja žiadosť neplatiť pokutu, lebo službu nevyužívam, tak mi odpovedali, že musím zaplatiť ďalšiu faktúru okrem tých, čo som už platil. Ale nijaká mi nedošla, hovorím. No ale my sme vám ju poslali. Ako? Elektronicky. Ako to mám vedieť, keď doteraz všetky , ale všetky faktúry chodili vždy na moju adresu a vždy v papierovej forme?  Veď sme vás o tom informovali SMS správou na váš mobil. Na aký mobil, ľaľa, tu je a takú SMS nemám. Poslali na číslo mobilu, ktorý už nepoužívam a je z inej spoločnosti, ale nie na ten, ktorý mám a platím u tej istej spoločnosti, u ktorej som, ako sa ukázalo, dlžník! Mám dlh, o ktorom neviem, za služby, ktoré skontrolovateľne nepoužívam, a musím to platiť ešte vyše roka alebo zaplatiť pokutu za predčasné zrušenie tých služieb. Jediné východisko je platiť alebo ešte platiť a kúpiť si rýchlo počítač, aby to nebolo nadarmo. Vyprevadili ma von vetou, že ani keď si kúpim auto BMW, nemôžem po desiatich rokoch žiadať, aby mi dali nové, lebo už je opotrebované.

 

Nepochopil som súvislosti medzi autom BMW a mojou prípojkou na internet, ale čo už, v mojom okolí za tie tri mesiace, počas ktorých sledovali moje osobné dochádzanie, som už tak či tak vyhlásený pako. Všetko znášam pokojne a ak čitateľ trpezlivo došiel až sem, tak sa priznám, že som sa radikalizoval, prejavilo sa to v podobe prudkej rodinnej hádky. To vtedy, keď došla revízna správa o tom, že si musíme v dome rekonštruovať elektrické vedenie. Ešte vlani v apríli som hrdo mával rozšíreným denníkom, kde na dvoch stranách vrcholný úradník cez ceny na Slovensku tvrdil, že „dolu pôjdu aj koncové ceny plynu a elektriny a to od januára 2017!“. Len to sa vtedy vlani v apríli podľa toho vysokého úradníka cez ceny na Slovensku nevedelo, „aké vysoké bude zlacnenie“. Zapamätal som si ten výraz, veď je to novoslovenčina:  „nevieme, ako vysoko budú ceny klesať!“.

 

Trpezlivého čitateľa ubezpečujem, že moja radikalizácia nesúvisí s náhlym záchvatom nacionalizmu a ani nechodím do Banskej Bystrice. Je mi fuk, ako je či nie je obľúbená Merkelová, nesúvisí to s predvolebnou kampaňou Le Penovej vo Francúzsku ani s prvým historickým stretnutím európskej pravice v Koblenzi alebo nebodaj s utajeným a roky skrývaným obdivom k maďarskému Orbánovi, alebo, och, hrôza pomyslieť, k ruskému Putinovi, či, Bože, nedopusť, dokonca k obom naraz.