Nie je pochod ako pochod – Arpád Popély

Je veľmi príjemné aj v slovenských médiách stretnúť názory, ktoré nekorešpondujú so scenárom, ktorý „niekto“ určil a stanovil ohľadne toho ako treba reagovať na teroristické útoky radikálnych islamistov vo Francúzsku a Belgicku. Ide hlavne o reakcie na pochod v Paríži po atentáte v redakcii satirického týždenníka. To, že spolu pochodoval izraelský premiér s palestínskym čelným predstaviteľom bola len slabá káva k tomu, že v izraelských novinách, ktoré informovali o udalosti, „vystrihli“ z fotografie pochodu jednu z najvplyvnejších osobností v Európe, kancelárku Merkelovú. Celá akcia mala aj iný podtón – výkriky o slobode slova. Ale veď časopis nezverejňoval články, ale kresby. Atentátnici nezavraždili žurnalistov, ale karikaturistov, ktorých už 8 rokov žiadali, upozorňovali a prosili, aby neškandalizovali jedného zo symbolov islamu (a nielen islamu). Pozornému čitateľovi určite neušlo, že časopis karikatúrami znevažoval aj symboly kresťanstva a samotného všemohúceho, ale aj Ježiša Krista. A za to aj veľká časť Francúzov ho nemala a ani teraz nemá v obľube.

 

Škoda (alebo šťastie), že o tom sa až tak nikto nezmieňoval. A prečo? Snáď aj v západných demokraciách sú ľudia, ktorí o takýchto otázkach kresťanstva nemajú záujem písať. Avšak samotné diskusie o dôsledkoch krvavej udalosti v Paríži sa rozvetvili do niekoľkých prúdov. Je protirečivé, že terčom boli karikaturisti a nie píšuci redaktori. Takže sa automaticky vynára otázka: Sloboda slova, za ktorú sa pochodovalo, sa rovná slobode kresby?

  

Je na škodu veci, že slovenská verejnosť, až na malé výnimky, až tak nie je oboznámená s kresbami uvádzaného satirického týždenníka. Pretože pri pochopení rozpornosti celej uvádzanej témy, hneď by sa vynorili nedostatky v našom vzdelávacom systéme. Estetická výchova je súčasťou vyučovania už na základných školách. Ako alternatíva k náboženstvu. Pričom mi nejeden pedagóg potvrdil, že vyučovanie estetickej výchovy aj na stredných školách je zdegradovaná na nudné mentorovanie svetového umenia a na vyučovanie o „vkuse“. Dnešným študentom ani náboženská výchova vo forme v akej sa presadzuje na školách, nepomáha ani len základnou informáciou o svetových náboženstvách. Hlavne na vidieku sa takáto výuka mení na akési misionárstvo (v závislosti od vyznania miestneho kaplána), alebo v lepšom prípade na výklad sveta s jedinou pravdou.

Pričom však religiozita nemá iba jedno meno: januárové udalosti ukázali, že islam sa nás týka rovnako ako judaizmus. A ako aj kresťanstvo. Hlavne ich poznanie. Treba veriť, že kompetentní na Slovensku čím skôr to pochopia a revíziou učebných osnov zaistia, aby aj slovenskí žiaci a študenti mali jasnú a pravdivú predstavu o religiozite a o jej histórii. Pretože len vtedy nevyrastú zakomplexovaní občania, a ktorí pochopia, že nie je pochod ako pochod...

 

A záverom: každý vie odhadnúť, aký by bol pochod súčasnej mladej generácie, ak by „niekto“ ozaj dodal modernejšie zbrane Ukrajine.