Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Nezabúdajme na svojich hrdinov – Dagmar Bollová

Čas plynie, menia sa ľudia i spoločenstvá, poznanie histórie ovplyvňuje modifikujúca sa kultúra a systém hodnôt. Historici podriaďujú svoje analýzy a závery vetrom z rôznych svetových strán, a tak sa nie iba z učebníc, ale i vedomia vytrácajú osobnosti – symboly, často zamieňané nedôstojnými postavičkami dobovo aktuálneho panoptika. Aby sme nedovolili zapadnúť prachom významnú postavu slovenských i slovanských dejín – učiteľa – vlastenca, oduševneného osvetového činiteľa a hrdinského slovenského vojaka kpt. Jána Nálepku, pripomíname si jeho storočnicu narodenia.

Z nášho hľadiska je pohnútka opodstatnená: v mladom veku ho zaujala slovanská myšlienka. V júli 1930 bol delegátom všeslovanského zjazdu stredoškolského študentstva v Belehrade. Už vtedy sníval o spojení Slovanov a o vytvorení veľkého slovanského celku, ktorý by čelil agresívnym zámerom západu. Často si kládol otázku, prečo sa nemôžu zjednotiť všetci Slovania tak, ako sa zjednotili Nemci. S bratom zasadili za stodolou symbol Slovanstva – lipu, ktorú polievali, aby rástla a mohutnela ako slovanský svet. A na fronte pri prechode k sovietskym partizánom si do denníka zapísal: “Ideme bojovať za oslobodenie Slovanov.” Viaceré fragmety z jeho života sú málo známe alebo pomaly zabudnuté. Nie mnohí poznajú biografický román Miloša Krnu Vrátim sa živý z roku 1961, predstavujúci Jána Nálepku ako hrdinu, zachraňujúceho životy mnohých ľudí na okupovaných územiach priamo pred očami Nemcov a zároveň ako citlivého človeka, búriaceho sa proti krivde.. Málokto vie, že Jozef Nálepka napísal faktografiu Ján Nálepka – Spomienky iných, venoval mu časť knihy Druhá maturita a najnovšiu - Ján Nálepka – Repkin.

Tradične si ho pripomínajú rodáci, schádzajúci sa pri skromnom náhrobku na miestnom cintoríne v Smižanoch, kde sa 20.septembra 1912 narodil – syn húževnatého, pracovitého otca a trpezlivej matky, ktorá ho ako jedno z ôsmich detí v neľahkej dobe vychovala. Stretávajú sa i protifašistickí bojovníci s občanmi v Spišskej Novej Vsi, kde bol J.Nálepkovi v roku 1954 za prítomnosti jeho rodičov i gen.mjr.Saburova odhalený pamätník. Zaiste všetci vedia v Nálepkove, po kom je pomenovaná ich partizánska obec. Pána učiteľa Nálepku spomínajú v jeho prvom pôsobisku v Maríkovej, kde pod jeho vedením vznikol spevácky krúžok, udivujúci kvalitou spevu poslucháčov i v okolitých dedinách. Denník Pravda 11.9.1992 uverejnil článok „Pokus o profil“, v ktorom zhodnotil ich spev bývalý učiteľ, neskôr emigrant v Chicagu, takto: „ Maríkovské deti spievali lepšie, ako sme mohli čakať. Každým číslom aj ich učiteľ v našich očiach rástol. Niekoľko rokov som sa pokúšal naučiť deti vo svojej triede spievať ako tie maríkovské, ale nikdy sa mi to nepodarilo.“ Počas krátkeho učiteľovania si v dedine získal deti i rodičov. Kolega o ňom svojho času napísal: „ Jano Nálepka prísne dbal na dochádzku žiakov, na ich správanie sa i na plnenie školských povinností. Z vlastných peňazí im kupoval učebnice, písanky, ceruzky, či pravítka. Už nemuseli traja žiaci čítať z jednej čítanky.“

Za úsilie skvalitniť vyučovanie s dôrazom na vlastenectvo a za pomoc dedinčanom v sporoch s vrchnosťou bol preložený do zapadnutej dediny Roztoky-Biele Vody. Aj tu zvyšoval kultúrnu a vzdelanostnú úroveň celej dediny. Nepochybne budú o ňom hovoriť učitelia, žiaci i ostatní obyvatelia Stupavy, kde škola nesie jeho meno. Bola mu pôsobiskom v rokoch 1934 až 1938, pokým mu do nej gardisti nezakázali vstup. Ani osobné veci si nemohol odniesť. Obvinenie vládneho komisára mesta sa končí slovami : “...Taktiež sa veľmi exponoval za sociálnodemokratickú stranu a bol horlivým protivníkom HSĽS, takže za zmenených pomerov je jeho účinkovanie v Stupave nemožné.”

O vzťahu, aký mali k nemu deti, výstižne hovorí záver listu žiačky na konci prázdnin v roku 1934: „ Pán učiteľ, kedy už prídete do Stupavy? Veľmi nám chýbate. Príďte ihneď!“ S delegáciou tridsiatich Slovákov sa zúčastnil na konferencii mladých sliezkych učiteľov. Po jeho vystúpení sa zúčastnený profesor Tkáč zo Zlína vyjadril: “Ukázalo sa, že je to učiteľ premýšľajúci, znepokojený súčasnými rozpormi v spoločnosti, spojený s ľudom, voči zlu nezmieriteľný, pohotový rečník a až sugestívny diskutér.” Tak sa prejavil i v slávnostnom príhovore na oslavách vzniku republiky v roku 1937. Predstavitelia soc.demokratickej strany ho požiadali o vystúpenie a on bez prípravy začal: „Máme síce rozdielne názory pokiaľ ide o vedenie štátu, ale máme neochvejnú vôľu tento štát Musíme ukázať, že vedenie štátu nekritizujeme preto, aby sme dali nepriateľom nádej, že ho svojou kritikou chceme sami rozbiť, ale preto, aby sme ho ľahšie, bezpečnejšie a lepšie viedli. My sme aj dnes zostali verní politike slovanských sŕdc.” V súvislosti s oslavami bratovi Jozefovi neskôr povedal: ”Vieš, ako sa vo svete oslavuje štátny sviatok? Francúzi spievajú, tancujú a radujú sa na uliciach. Nemci v taký deň pochodujú vojenské marše. A niektorí Slováci vezú na pole hnoj...” Tvrdé slová, hodné zamyslenia i dnes... Ďalšie pôsobisko – Nemecká Poruba /dnes Poruba pod Vihorlatom/ nieslo Jánove stopy hneď po príchode. Spoločnú aktivitu dedinčanov pri úprave vzhľadu obce nazval výsledkom prvej “kolektívnej práce”. Odtiaľ cestoval do Michaloviec, aby sa stal členom prísne konšpiratívnej ilegálnej organizácie Zväzu antifašistov a neskôr ďalšej s názvom Obrana národa. Tiež mal styky s protinacistickou skupinou vo vnútri Deutsche Partei.V Porube dostal povolávací lístok, 16.3.1939 nastúpil ku 4.rote pešieho pluku v Michalovciach.

Najvýraznejšiu stopu zanechal Ján Nálepka v histórii slovenského vojenstva. Za krátky čas – od jari 1939 do jesene 1943, si vyslúžil mimoriadny rešpekt, úctu a uznanie vojakov i partizánov, obyvateľov obcí a miest, kde so svojím oddielom operoval, organizoval diverzné akcie a zúčastnil sa priamych bojov s nepriateľom. Z jeho spolubojovníkov pravdepodobne už nik nežije. Spomienky sa ale zachovali. Pplk. Kamenický spomínal: ”Poručík Nálepka bol dva dni po vyhlásení Slovenského štátu vyslaný s dvoma rotami do boja proti maďarským iredentistom. Slovenské jednotky sa dostali do kartáčovej paľby maďarského delostrelectva. Znovu sa vyznamenal Nálepka, keď s niekoľkými vojakmi udržal bojovú čiaru, pričom on sám obsluhoval jeden z opustených ťažkých guľometov.” Z maďarského frontu sa vrátil s vyznamenaním. V poľskom pohraničí, kam bol s peším plukom vyslaný hneď na začiatku vojny, prenikli vojaci slovenskej armády hlboko do poľského územia. Privítali ich chlebom a soľou. Nálepka spolu s niekoľkými svojimi vojakmi nadviazal kamarátstvo s “nepriateľmi” Poliakmi. Po dohode Poliaci odovzdali výstroj a výzbroj, rozišli sa do svojich domovov, aby sa vyhli zajateckým táborom. A ich zbrane Slováci predstavili na prehliadke v Michalovciach, ako ukoristené trofeje poľskej armády.

Po návrate z poľského frontu brat Jozef zapísal Jánove slová: ”Len jednému som rád. Nemcov sme zaskočili a Poliakom sme pomohli. Veľmi nám ďakovali. A pán minister obrany nás ešte aj vyznamenal.” Keď 22.júna 1941 nacistické vojská napadli Sovietsky zväz, Ján Nálepka sa dobrovoľne prihlásil na front s plánom prebehnúť. Pred Vianocami na krátkej dovolenke doma na otázku kde má vyznamenania, bratovi odpovedal: ”Pozri sa, Jožo. Na východný front som nešiel preto, aby som bojoval proti Rusom. Za to nedostanem žiadne vyznamenanie. To si dobre pamätaj! Išiel som na front a viem, kde je moje miesto.” Bol jedným z prvých, komu sa stali aktuálne verše Janka Kráľa z poloviny 19.storočia:

“...Slobody hlas mocný budí zasa všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?

Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody...”

Generál JUDr. Anton Rašla spomína:” Naša divízia sídlila v Dragobyči. Jano tam rečnil ku skupine Poliakov, podnecoval ich na odpor a vyzýval do boja za novú Európu. Upozornil som ho na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí, on sa len usmial. Pomáhal tam hladujúcim potravinami a liekmi. Bol to obdivuhodný človek. Obdivoval som ho pre jeho odvahu a tvrdohlavosť a aj preto, že miloval slovanský svet.” V marci 1942 sa so 101. plukom dostal kpt. Nálepka do Ovruče. Správa, objavená v roku 1975 potvrdzuje, že sa zúčastňoval ilegálnych porád, pomáhal partizánom zbraňami, strelivom i živou silou svojho oddielu, že v ktoromkoľvek okamihu bol pripravený vstúpiť do boja proti Nemcom.

V auguste 1942 bol pluk prevelený do mestečka Kopcieviči v Bielorusku. Tam začal Nálepka intenzívnu spoluprácu a s bieloruskými partizánmi. Generál Mačulskij, veliteľ Minského zväzku partizánov, spomína: “Pri prvom stretnutí sme hovorili hlavne o tom, ako sa vyhnúť boju. Ján vtedy veľmi naliehal, aby sme nestrieľali do slovenských vojakov. Sľúbil, že nám za to dajú všetko, čo budeme chcieť. Dohodli sme sa. Jána to veľmi uspokojilo. Obľúbil som si ho. Mal v sebe akúsi iskru. Veľmi som si ho vážil pre jeho čestnosť.” V tom čase bola v pluku vytvorená ilegálna skupina, jej členovia si volili krycie mená. Vtedy Nálepka – Slovák ako repa – zvolil meno Repkin. V obci Karteniči v Žitomirskej oblasti sa stretol s gen.Saburovom a ilegálna skupina 101. pluku prešla na ruskú stranu, vstúpila do jeho zväzku ako partizánsky oddiel pod velením kpt. Nálepku. Po vojne generál spomínal, ako Nálepka získal a odovzdal pre sovietsku armádu mimoriadne dôležité informácie o nemeckej príprave na letnú ofenzívu a o plánoch útoku pri Kursku. Hoci bol cudzí štátny príslušník, bol na žiadosť Moskvy za tento čin navrhnutý na vysoké štátne vyznamenanie.

Za odvahu pri plnení bojových úloh a za mimoriadne zásluhy o rozvoj partizánskeho hnutia na Ukrajine udelilo Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR kpt.Nálepkovi ako jedinému Slovákovi titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Vyznamenania sa však nedožil. Proti veľkej presile Nemcov pri obsadzovaní železničnej stanice v meste Ovruč 16. novembra 1943 padol. Prvé číslo ovručských novín Zora uverejnilo tento nekrológ: “ Nehynúcou slávou sa pokryl verný syn čs.ľudu, ktorý zomrel ako hrdina v bojoch o mesto Ovruč, veliteľ čs.partizánskeho oddielu kpt.Ján Nálepka – Repkin. Jeho meno, ako i meno veliteľa čaty Sevasťanova, ktorý tiež padol hrdinskou smrťou, bude večne žiť v srdciach pokrokového ľudstva.” V Ovruči pred školou, ktorá nesie jeho meno, je busta Jána Nálepku. Na mieste, kde zahynul, na križovatke ulíc Repkina a Saburova, je pamätník z ružovej žuly. V mestskom parku pri dvadsiatom výročí smrti bol na mieste pôvodného hrobu odhalený náhrobný kameň. Telesné pozostatky boli prevezené domov, na Slovensko, ako zadosťučinenie jeho vyznaniu spisovateľovi A.Šijanovi: ”Človek by si nikdy nepomyslel, že by svoju vlasť mohol mať tak rád. Zbadá to až vtedy, keď je od nej vzdialený. U nás máme tiež krásne rieky. A ten kraj! A aký dobrý ľud! Kedyže to všetko zase uvidím? Zdá sa, že si ani neviem predstaviť väčšie šťastie, ako uvidieť svoju krajinu slobodnú.”

Žiaľ, už ju neuvidel.
Za hrdinstvo v boji proti fašizmu a za slobodu slovanských národov bol kpt. Ján Nálepka ocenený viacerými vyznamenaniami in memoriam.
Hrdina Sovietskeho zväzu
Hrdina SNP
Rad Bieleho leva 1.stupňa
Rad Ľudovíta Štúra 2. stupňa
Prezidentom SR bol v roku 2004 povýšený do hodnosti brigádneho generála

Ján Nálepka bol i zostáva trvalým symbolom odvahy a hrdinstva v boji so zlom na ceste za slobodou. Nikto a nič nemôže spochybniť jeho čestné miesto v histórii i v pamäti národa. Plným právom mu patrí naša úcta.