Nemeckí poslanci nemôžu do Turecka – Dušan D. Kerný

Politika záujmov víťazí nad európskymi hodnotami. Popri všetkých drámach, ktoré sa v Európe odohrávajú, sme aj svedkami neuveriteľného politického divadla, v ktorom turecká politika prefackáva nemecký bundestag. A nielen to. Ukazuje, ako sa politika záujmov – realpolitik, presadzuje proti morálnym a etickým zásadám, proti doteraz platným európskym hodnotám, civilizačným zvyklostiam s dobrými susedskými a spojeneckými vzťahmi. Ešte nikdy sa nestalo, aby sa predstaviteľ cudzieho štátu vyhrážal zákonodarcom nemeckého spolkového snemu a Berlín by si s tým nevedel rady. Dnes sa tak deje v takej miere, že predseda spolkového snemu, jedného z najväčších, najpočetnejších na svete, musel zakročiť: útok na ktoréhokoľvek jedného poslanca nášho snemu je útokom proti celému nášmu parlamentu ako inštitúcii.

 

ČO  NIKDY NEBOLO

V nemeckom parlamente je jedenásť poslancov tureckého pôvodu, viacerí z nich sú dlhé desaťročia významnými predstaviteľmi stabilných parlamentných strán. Neraz sú volení nielen na kandidátke strany, ale aj ako samostatné osobnosti. Vyhlásenia prezidenta spojeneckého štátu NATO, ktorý má byť prijatý do EÚ a v dohľadnom čase sa majú zrušiť pre Turecko vízové povinnosti, nazvala nemecká tlač „nenávistnými tirádami, ktorých cieľom je mobilizovať z troch miliónov tureckej menšiny v Nemecku piatu kolónu, to sa však nedarí. Isteže, príbuzenské zväzky miliónov ľudí k vlasti ich predkov v Turecku budú ešte veľmi dlho silné, ale na zlosť Ankary sa z nich nedá regrutovať piata kolóna, prezidentove tirády sú tým silnejšie, čím väčšmi sa potomkovia prisťahovalcov ocitajú prirodzene v strede nemeckej spoločnosti a so samozrejmosťou sú volení do nemeckého parlamentu“.

 

VÄZENIE ZA URÁŽKU

Napriek kategorickému vyhláseniu predsedu bundestagu reakciou nemeckých úradov bol iba list jedenástim poslancom s upozornením, že za urážku tureckého prezidenta, ak by sa jej dopustili, im v prípade cesty do Turecka hrozí až trojročné väzenie. Ak toto tvrdia Nemcom, živo si možno predstaviť, v akej situácii sa nachádzajú desiatky opozičných poslancov v samotnom tureckom parlamente, kde v máji zrušili poslaneckú imunitu!

Prečo to všetko je zaujímavé pre nás na Slovensku? Predovšetkým to ukazuje, že aj veľký európsky štát, pokiaľ ide o jeho záujmy, dáva prednosť tomu, čomu sa hovorí realpolitik. Sme svedkami zrážky záujmov nemeckej vlády a zásad, na ktorých je postavený nemecký parlament, dôležitá súčasť európskeho parlamentného systému, Európskeho parlamentu a Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Posledne menovaný orgán  je slovenskej verejnosti dobre známy ako zhromaždenie najstaršej ľudsko-právnej organizácie na svete. Zásady Rady Európy v Štrasburgu sa sledujú oveľa dôslednejšie, pretože na rozdiel od Bruselu tam nejde o miliardy a moc, nejde o peniaze, ale o zásady.

 

 LÁMANIE CHLEBA...

A o to ide pri terajšom lámaní chleba. Celá obrovská slovná búrka vznikla preto, že nemecký parlament odsúhlasil rezolúciu uznávajúcu vyvražďovanie arménskeho obyvateľstva vojskami Osmanskej ríše za genocídu. Paradoxne,  generálnemu štábu osmanskej armády vtedy velili nemeckí dôstojníci...

Nemci hlasovaním potvrdili genocídu pred dvomi týždňami – vyše štrnásť rokov po slovenskom parlamente! Slováci medzi prvými na svete uznali vyvražďovanie arménskeho obyvateľstva za genocídu podľa zásad, ktorými genocídu definuje medzinárodné právo, ako ju definujú dokumenty Organizácie Spojených národov. Okrem toho dodatočne prijal slovenský parlament rezolúciu, ktorá označuje popieranie genocídy, podobne ako iná rezolúcia holokaust, za trestný čin.

 

POZÍCIA POLMESIACA

Prečo nemecká parlamentná demokracia tak zaostala za slovenskou? Prečo sme my už v roku 2004 vedeli, že išlo o genocídu, a Nemecko na to prišlo až teraz v roku 2015?

Nemecko sa príkladne vyrovnáva so svojou minulosťou. A do tej pred niekoľkými rokmi patrilo uznanie koloniálnych bezprávností voči obyvateľstvu Namíbie a jeho odškodnenie. Teraz ide o zrážku v nemeckom verejnom živote. Poslanci sa nemôžu bezvýhradne stotožniť s politikou vlády, a menovite s politikou Angely Merkelovej pokiaľ ide o vzťah z Tureckom. To je jedna stránka veci. Druhá je vytváranie autoritatívneho režimu v Turecku. Po roku nádejí na historické uzmierenie Kurdov a Turkov v samotnom tureckom štáte sme svedkami presne opačného vývoja. Neposilnili sa možnosti demokracie, parlamentarizmu, kultúrneho rozvoja niekoľkomiliónovej menšiny, vrátane povolenia kurdského jazyka, ale presne naopak. Odstránil sa dokonca predseda vlády, ktorý nebol ochotný presadzovať konfrontačný kurz. To všetko sa deje na pozadí dlhodobej agresívnej politiky Západu na Blízkom východe. Turecko, silný štát so silnou armádou a s ekonomikou, má v NATO obrovský význam. A vidno, čo si môže dovoliť.

 

CENA ZA MIGRANTOV

Nemecký parlament uznaním genocídy Arménov bojuje aj proti rozdeľovaniu vlastného tureckého obyvateľstva v Nemecku na tých, ktorí sú za politiku tureckého prezidenta Erdogana a počúvajú jeho výzvy, a na tých, čo sú lojálni k Nemecku.

„Tirády tureckého prezidenta“ majú za cieľ rozdeliť aj tureckú menšinu v Nemecku. Tu nejde o búrky v pohári vody medzi Tureckom a Nemeckom. Ide o zrážku s neeurópskym autoritatívnym štýlom. Zrážku s režimom, potláčajúcim s podporou NATO  menšiny a demokratickú verejnosť, s režimom so snahou zmeniť demokratické pomery v štáte najväčšej európskej parlamentnej demokracie – vo federálnom Nemecku. To je cena za dohodu, ktorú Turecko dodržuje a už nepúšťa migrantov do Európy.