Nekonečný slovenský príbeh o hlúpom Janovi – Milan Országh

Rozprávka o hlúpom Janovi je spolu s Popoluškou na území našej vlasti asi najznámejšou a najrozšírenejšou. Mnoho Slovákov každého veku má hlúpeho Jana za svoj vzor, pretože aj napriek svojej hlúposti nakoniec dosiahol piedestál prvého muža krajiny a nesmierne bohatstvo. Nechodil ani do školy, ani doma nepracoval, iba  na peci sa váľal. Život All inclusive! Či však vo svojom životnom štýle pokračoval aj ako hlava korunovaná, to rozprávka nerozoberá. Možno  áno, možno nie. Keď to však vezmeme z blízka, veľmi dobre vedel iba jediné, ako sa dobre oženiť!

 

Na svoju životnú cestu za vzdelaním som sa vydal ako žiačik základnej (vtedy ľudovej) školy v nepožehnanom roku 1948. Práve v tomto roku sa čosi v našej krajine zlomilo k nedobrému. Nemyslím to v politickej dimenzii. Zlepšovať a upevňovať sociálne istoty národa, to je predsa základná úloha moderného štátu. Sprievodným znakom budovania nového režimu však bola vláda hlupákov a bezohľadných, často i krutých nenažrancov. Tí vládli nielen v štáte, ale aj v poslednej, bohom zabudnutej dedinke. A vydržalo to až do dneška, napriek množstvu politických prevratov.

 

 Tajomstvo spoznávania abecedy je pre maličké detváky nesmierne zaujímavé, najmä, keď im v tom pomáha okrem školy aj niektorý z rodičov. Dbajúc na to, aby skôr, ako ich dieťatko hodí doma školskú tašku do kúta a sadne si k počítaču či play station alebo televízoru (v ideálnom prípade vybehne na detské ihrisko alebo dvor či záhradu), predebatovali si s ním to, čo sa adeptík vzdelania v škole naučil. Po našom, zopakovali s ním učivo, aby sa nové informácie v detskej hlavičke poriadne usadili.

 

V prvom ročníku môjho získavania vedomostí to ešte išlo ako po masle, šlabikár, písanku a tužku mával každý žiačik s výnimkou, keď čosi z tejto výbavy kdesi zapotrošil. Ale všetko sa dalo jednoducho vyriešiť. A to boli ešte iba tri roky po hroznej druhej svetovej vojne, kedy ani tých školských písaniek nebolo akosi navyše a po dedinkách sa ešte písalo griflíkom na tabuľky. Od druhého ročníka sa to však s našim vzdelávaním začalo akosi zadrhávať. Dôvod? Neboli učebnice! V jednom ročníku na také a také predmety, vo vyššom na onaké, v ešte vyššom predovšetkým na tie najdôležitejšie. A tak chudáci učitelia celé hodiny diktovali žiakom učivo (podľa čoho triedili informácie pre žiakov jednotlivých ročníkov, je pre mňa záhada) a my žiaci sme písali a písali ako českí žandári (tak sa vtedy vravievalo príliš horlivým písačkám). Niekedy na všetkých hodinách vyučovania. O tvorivom rozlete umu, intergeneračnom dialógu medzi pedagógom a žiakom nemohlo byť ani reči.

 

Príčinami tohto stavu sa nezaoberali ani rodičia, ani ich deti. Či sa tým zaoberali učitelia, to sme nevedeli, tí najradšej mlčali a potom diktovali. A my, žiaci, sme milovali telesnú a výtvarnú výchovu, pretože počas nich sme nemuseli písať. Rovnaké ťažkosti na nás doľahli aj počas stredoškolského štúdia, kedy to už prestávalo byť nielen vydržateľné, ale aj únosné, predovšetkým u špeciálne odborných predmetov. A najmä pred maturitou sa písalo o stošesť. Na výške v období intenzívneho budovania socialistickej a komunistickej budúcnosti síce nejakých skrípt už bol dostatok, najmä dejín medzinárodného robotníckeho hnutia či dejín komunistických strán, ale keď už nie „pravá“ aspoň súvisiaca literatúra sa dala pri troche šťastia zohnať vo vysokoškolských alebo vedeckých knižniciach či kúpiť od ruky alebo zdediť po starších spolužiakoch. Tu sa uplatnili predovšetkým získané skúsenosti z odborov „šikovnosti“, predvídavosti a práce s budovaním vlastného šťastia.

 

Objektívne hodnotené, tie povojnové časy boli ťažké a zložité, nikto sa takej „maličkosti“, ako je absencia školských učebníc nečudoval, problémami číslo jeden bolo zohnať aspoň trochu jedla na prežitie a strechu nad hlavou. Neskôr sa politická situácia menila tak dynamicky (a rovnako dynamicky sa zatváralo do basy ale aj vešalo), že ministerstvo školstva a jeho odborné zložky jednoducho ani nemali čas na zmenu situácie reagovať, takže vyučovaciu látku niektorých predmetov bolo jednoduchšie upravovať spôsobom vynechávania statí či odsekov alebo ešte jednoduchším zamlčiavaním. Veď mnohí máte tie časy ešte v živej pamäti. Napriek tomu však zo školských lavíc vyšlo množstvo vzdelaných ľudí, odborníkov, pracovníkov rôznych odborov, ktorí našu spoločnosť pomaly posúvali dopredu. Rýchlejšie sa nedalo, pretože stále vládli hlupáci. Pokrok však bol predsa len badateľný. A dnes?

 

Čo ma na dnešnom vzdelávaní nesmierne baví, to je vlastne opakovanie histórie. Najmä však to, že opäť mu vládnu hlupáci a neschopní, veľkohubí babráci a hochštapleri. Naše kedysi dobré školstvo (aj napriek únavnému písaniu vyučovacej látky) akosi veľmi nezaostávalo za „moderným“ západným, skôr bolo z tej západnej strany v niektorých smeroch uznávané. Aj napriek obrovskému finančnému a materiálnemu handicapu. Aj napriek desiatkam či stovkám reforiem, z ktorých žiadna nepriniesla do školstva nič nového a pozitívneho. Dokonca ani dostatok učebníc. Dnes si berieme za vzory vzdelávacie systémy Fínska, Nórska, Anglicka, Ameriky či Nemecka, o päť rokov nám možno bude vzorom školstvo Konžskej demokratickej republiky, pretože tam akosi nevidieť ani učebnice, ani internet, ani počítače. Jednoducho, vedia prežiť aj bez nich Čo keby sme to skúsili aj my?   

 

Nie je predsa možné, aby sme v rúcaní nášho školstva pokračovali takýmto tempom,  ako sa to deje po „nežnom prevrate“. Aby v roku 2019 bol ešte stále problémom nášho školstva nedostatok učebníc! V čase, keď každá napísaná myšlienka sa okamžite dá tlačiť a samotná tlač trvá rádovo v sekundách. Položme si teda otázku, prečo tento stav pokračuje, ba dokonca sa zhoršuje?

 

Politikou to nemôže byť, pretože surový slovenský kapitalizmus trvá bez zmeny už 30 rokov. Bez ohľadu na to, kto vládne. Technickými problémami to nemôže tiež byť, tie sme si rozobrali pred chvíľou. Organizácia práce? Kdeže, veď na všetkých slovenských ministerstvách pracujú na slovo vzatí odborníci, ktorí svojej práci rozumejú a okrem toho sú nesmierne pracovití, ba až húževnatí a keďže sú si vedomí toho, že práca je ich jedinou živiteľkou, snažia sa makať do roztrhania tela. A pri tom by takto drieť ani nemuseli, veď na internete sa dnes človek (i školský človiečik) dozvie všetko, aj to, čo by vedieť nemusel. Ale  internet ešte stále nie je na každej dedine, ešte stále nie sme krajina plne elektronizovaná, aj keď elektronizácia štátnych inštitúcií nás už stála desiatky, ba stovky miliárd. Tadiaľto zatiaľ cesta k všeobecne dostupným kanálom k vzdelaniu cesta nevedie, učebnice zatiaľ musia byť. Ale, kde je problém ich nedostatku zakopaný ako pes?

 

Asi je zakopaný v systéme. V systéme, ktorý je nastavený tak, aby zo slovenských škôl vyšlo čo najviac hlúpych Janov. Pretože hlúpe, nevzdelané masy, sú ľahko ovládateľné a nepýtajú sa na vážne a dôležité veci. Ba ani ich nenapadne riešiť ich. Naopak, dajú sa ľahko opiť rohlíkom (ani nemusí byť voňavý). Alebo, ďalšími, modernými rozprávkami. Napríklad o tom, ako rýchlo náš štát technicky a ekonomicky napreduje. Ale o tom, že náš chudobný a maličký štátik musel bohatým kapitalistom, za každú nimi založenú fabriku na našom území vopred zaplatiť nehorázne sumy, o tom sa v súvislosti s ekonomickým rastom nehovorí. Ani o tom, že každá z nich vyváža svoj zisk, ktorý vytvorili naši moderní otroci, za hranice Slovenska. A my máme okrem akej -  takej výplaty figu borovú. Ale ani hlúpemu Janovi sa pri vylihovaní na peci vlastne žiadnych lahôdok nedostávalo. A figu ho zaujímali problémy kráľovstva a spolupoddaných. Tu bude zrejme zakopaná pravda. Pravda vševedúcich manipulátorov tretieho sektora, ktorí presadzujú tvrdú celosvetovú líniu:

 

S hlúpym Janom na večné časy a nikdy inak!

 

P. S.:A teraz sa už len tešme a obdivujme prácu ministerských úradníkov v súvislosti s úpravou povinnej predškolskej dochádzky a školského stravovania. To budú vývrtky múdrosti!

 

S obdivom k vševedúcim ministerským úradníkom pripravil M. Országh