Nekonečný príbeh zvaný Ukrajina – Dušan Konček

Už som prestal zbierať humor z Ukrajiny, ale ten posledný vtip stojí za to. Prezident Porošenko vyhlásil, že ukrajinská armáda je piata najsilnejšia na kontinente, nie je to prvý apríl, lebo to povedal 23. marca, teda predčasne. Lapidárne treba dodať, že je to armáda, ktorá padá od jedného „kotla“ do druhého a keď je zle, tak sa utieka k Minsku. Posledný Minsk 2 je už iba zdrap papiera, podpísaný dôchodcom Kučmom z ukrajinskej strany, pretože ukrajinský parlament „statusom o Donbase“ jednoducho urobil z Minska 2 naozaj nič nehovoriacu dohodu. Nehovoriac už o tom, že sa bojuje ďalej, ale už sa bojuje aj vo vnútri ukrajinskej strany, oligarcha Kolomijskij proti oligarchovi Porošenkovi, Jaceňjuk proti Porošenkovi a tak ďalej. Je jasné, že keby sa nebojovalo tak tento režim rýchlo skončí, preto štrngá zbraňami a pýta peniaze od USA od EÚ, kde len môže. Samozrejme všetci dávajú, ale Ukrajina okrem vojny nič nevracia a ani nemá šancu vrátiť. Táto krajina je už tak zadlžená, či už je to od MMF, od USA, od EÚ, že keby tam prišla normálna vláda nemá šancu byť nezávislou, vždy bude závisieť na týchto šnúrkach od gatí, ktoré sú tak krásne zaviazané a prepletené. Smutné je, že obilnica bývalého Sovietskeho zväzu je dnes už len karikatúrou minulosti, pretože sa orie na tankoch a niekde sa ani nedá, lebo sú všade míny. To však oligarchov až tak nezaujíma, ani čokoládového a ani naftového. Večne horiaca Ukrajina vyhovuje viac ako mierumilovná. Kým sa neskúpi pôda, ktorú kupujú na Ukrajine také spoločnosti ako Monsanto (patrí skupine Rotschildovcov) so svojimi geneticky modifikovaný kultúrami. A aj keby sa objavili nejaké pozitívne reformy, končia obyčajne rýchlejšie ako začali. A tak Ukrajina naďalej dranká zbrane, akože na obranu pred agresorom, to ako Ruskom, hoci niet ani jedného svedectva o tom, že je to tak. O tom, ako sa v jednej dedinke starenky prekrižovali, keď videli za volantom vojenského auta černocha sa už nehovorí. To, čo je pravdivé je však ruská propaganda, proti ktorej už aj EÚ ide bojovať rozširovaním televízneho pokrytia ruskojazyčného obyvateľstva svojimi informáciami. To, že z Ukrajiny vypoklonkovali všetkých ruských novinárov je tiež ruská propaganda a nie porušovanie demokratických slobôd. Všetko to je skôr do plaču ako k smiechu. Veď napríklad Kučma napísal knihu Ukrajina – nie je Rusko, ako sa sám statočne priznal, napísal ju po rusky. Rusofóbia však už dnes na Ukrajine dosahuje obludné rozmery a žiaľ aj v niektorých politických kruhoch EÚ a žiaľ aj na Slovensku. Slovensko-ruská spoločnosť na svojej webovej stránke vo svojom výskume pasovala z politických činovníkov SR ako najväčšieho rusofóba – slovenského prezidenta A. Kisku a nájdete tu aj pánov Dulebu, Hríba či Šebeja.

 

Pomaly ale isto sa snažíme asi napodobniť Ukrajinu, veď slovenský prezident po svojej nečakanej návšteve východného Slovenska povedal, že „budem bojovať o východné Slovensko“. Nevedno ako a čím, troška ďalej na východ sa bojuje už rok a znejú heslá „Bandera príde, poriadok urobí“. Táto westernizácia východu, lepšie osternizácia nemá konca. Keď nedávno ktosi poškodil sochu V. Biľaka v Krajnom Bystrom, bolo mi do smiechu. Veď títo rusofóbi by mu mali byť vďační, lebo to bol V. Biľak, ktorý začal na východe republiky s ukrajinizáciou Rusínov, keď sa v Prešove premenovali všetky rusínske inštitúcie na ukrajinské. Rusíni na Podkarpatsku sa tiež znova ozvali a požadujú autonómiu, lebo hoci existuje rezolúcia OSN z roku 1996 o uznaní národa Rusínov, Kyjev ju jednoducho nerešpektoval a ani dnes nerešpektuje. Okrem toho na Podkarpatskej Rusi má už 100 tisíc tam žijúcich Maďarov maďarské občianstvo /zo 150-170 tisíc/.

 

Ukrajina je a bude ešte dlho nekonečným príbehom, ak by sa aj podarilo nejakým spôsobom ukončiť občiansku vojnu, problémy ekonomické, teritoriálne, či politické nebudú mať konca kraja. Ten, kto podpálil Ukrajinu mal by niesť za to aj zodpovednosť, treba iba dodať, že Putin či iní ruskí predstavitelia neprilievali do ohňa benzín na Majdane, boli to politici americkí a EÚ a Krym nemá s tým nič spoločné. Vplyvné noviny na Západe dnes píšu o šťastných obyvateľoch Krymu, ktorí sa netaja tým, že sa vyhli tomuto nešťastnému vývoju na Ukrajine, aj keď určite majú problémy ,ale nemajú vojnu.