Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Nedomyslenosť a ľahostajnosť môžu zabíjať či mrzačiť – Milan KENDA

Keď sa človek dozvie z médií o nejakej vražde zo zištných alebo z prestížnych pohnútok, pôsobí to naň deprimujúco. No nemusí to byť spojené s pocitom akejsi absurdnej bezmocnosti. Niektoré zločiny majú svoju – s prepáčením – logiku, hoci je to logika zvrátená. Majú totiž svoj vývoj. Medzi vrahom a obeťou sa rodil a narastal konflikt, až vyústil do zločinu. Možno obeť zanedbala základné zásady obozretnosti, možno priveľmi provokovala a bola tak do istej miery „spolupáchateľom“.

 

Hoci to vyznie necitlivo, obeť v takýchto prípadoch má predsa len aspoň minimálnu mieru zodpovednosti za svoj osud, ak nie dokonca zodpovednosť výraznú. Inak je to v prípade zločinov spáchaných sadistickými psychopatmi, ktoré sa nám javia ako podstatne strašnejšie, znepokojivejšie. Voľba obetí psychopatov je príšerne náhodná. Obeť nemusí nijako svojho vraha provokovať, nemusí zanedbať základné zásady opatrnosti. Umiera, lebo sa vrahovi naskytla vhodná príležitosť. Umiera, lebo vo vrahovi sa vystupňovalo vražedné nutkanie. Je to stretnutie deformovaného indivídua s obeťou v preň vhodnom čase a priestore, za preň priaznivých okolností. Ale aj v takýchto prípadoch je tu akási aspoň náznaková stopa „logického“ vývoja: deformovaný mozog a nevyvinutý cit koná podľa svojho scestného spôsobu myslenia a patologického cítenia. Aspoň teoreticky, včasným zásahom rodičov, pedagógov, vychovávateľov a psychológov, je možné týchto potenciálnych vrahov registrovať, diagnostifikovať, liečiť v nejakom ústave – teda aj chrániť pred nimi ľudskú spoločnosť. S istou dávkou sarkazmu by sme mohli stanoviť aj vhodné „logické“ protiopatrenia v podobe receptov: netúlajte sa sami, tobôž nie v okolí istých liečebných ústavov /najmä nie po havlovských amnestiách/, učte sa rôzne umenia sebaobrany, noste so sebou silnú rozhodcovskú píšťalku, alebo aspoň nôž na otváranie obálok, prípadne silný skrutkovač či dáždnik s kovovým bodcom, teda predmety, ktoré ani ten najmazanejší obhajca sadistického páchateľa nemôže vyhlásiť za vaše programové, cielené útočné pomôcky!

 

No azda najotrasnejším dojmom na nás pôsobia tragédie z nedomyslenosti, ľahostajnosti, nedbanlivosti, niekedy rovno z frajeriny. Smrť z cudzej ľahostajnosti, bezcitnosti, povýšenosti! Ide o zabitie z nedbanlivosti, ale keby sme boli eticky veľmi dôslední, nazývali by sme ich – aspoň mimo právnického terénu – rovno vraždami! Takéto tragédie nemajú nijakú „logiku“. Pri nich obeť nemusí byť terčom chladnokrvnej úvahy, ani osudným chodcom na osamelom mieste. Takéto tragédie môžu kadekoho postihnúť vo chvíľach úplnej pohody a pokoja, v prostredí, kde sa človek cíti celkom bezpečne. Práve takéto prípady bývajú spojené s tiesnivým pocitom absurdnej bezmocnosti. A sú produktom ľudskej neuváženosti a nezodpovednosti.

 

Údesný je dávnejší prípad strojvodcu istého balkánskeho železničného expresu. Prípad, ktorému mohol zabrániť iba zdravý rozum a logická úvaha, prípad, v ktorom však obeť naozaj nič nemohla predvídať, ani obozretne konať. Na dvojkoľajnej trati sa stretali dva protiidúce expresy. Pri stretaní z posledného vagóna jedného z expresov vyhodil ktosi z obloka prázdnu sklenenú fľašu. Fľaša pri obrovskej rýchlosti nabiehajúceho protiidúceho vlaku narazila do čelného skla riadiacej kabíny rýchlosťou projektilu. Vážne zranila a oslepila strojvodcu. Neuvážené, mechanické, azda postpubertálne odhodenie prázdneho obalu malo veľmi smutné dôsledky pre zdravie jedného človeka i pre bezpečnosť jemu zverených cestujúcich.

 

Možno mal ten, kto vyhodil z obloka fľašu, maturitu. Možno sa učil poučky a vzorce na hodine fyziky, pri preberaní kapitol o pohybe a rýchlosti telies. Ale nevedel z toho vyťažiť praktické poznatky. Úprimne povedané – na rozpoznanie nebezpečnosti takéhoto činu by mal postačiť tzv. zdravý sedliacky rozum.

 

Škola by však mala – vo všeobecnosti – klásť väčší dôraz na logické myslenie a odvodzovanie praktických rezultátov zo zákonitostí a poučiek. Pravidelne predostierať žiakom otázku: „Čo z toho či onoho vyplýva pre praktický život?“ Mala by žiakov lepšie naučiť narábať a kalkulovať so základnými princípmi, pripraviť mladých ľudí na efektívne a logické rozmýšľanie. Vštepiť im do hláv kauzalitu, pripraviť ich na sústavné celoživotné spájanie príčin s následkami, aké nemožno zanedbávať ani pri odhadzovaní prázdneho obalu, ktorý bezrizikovo naozaj patrí ak nie do kontajnera pre separovaný zber, tak aspoň do odpadového koša. Teda posilňovať v žiakoch vedomie súvislostí. Napokon žijeme v ére mechanizácie, automatizácie, elektronizácie, žijeme obklopení strojmi, prístrojmi a zariadeniami, ktoré sa môžu bleskurýchle premeniť v havarijnej situácii z bývalých verných pomocníkov na deštrukčné elementy /pozrite si filmy o niektorých leteckých katastrofách/. Ako málo vieme čeliť takýmto situáciám! V systéme našej školskej výuky i mediálnej osvety chýba predmet, ktorý by sme mohli voľne a nezáväzne nazvať „Základy bezpečného života“.

 

Nedomyslenosť, neuvážené konanie a ľahostajnosť môžu zabíjať, môžu mrzačiť. A napáchajú veľa hospodárskych škôd – ako nežiaduci „príspevok“ do súčasného koronavírusového ekonomického deficitu. Nedostatok predstavivosti, reálnej predvídavosti a dialektického myslenia i domýšľania následkov nás stojí milióny, ba aj životy a zdravie spoluobčanov. Azda by viac než nekonečné precvičovanie formuly „a plus b krát a mínus b“ prospeli myšlienkové cvičenia v reálnych príkladoch s dosadenými konkrétnymi prvkami, školské turnaje v logickom uvažovaní. Koeficienty, vzorce, dáta a iné údaje sú v učebniciach, monografiách, lexikónoch a na internete. Myslieť však musí človek sám. A týmto zdanlivo banálnym postrehom by sme vari mohli uzavrieť túto našu, pre niektorých pedagógov kacírsku besednicu.