Nechceme milodary, chceme prácu – Rudolf Slezák

Nechodím často do kostola, no keď som už tam, pociťujem uspokojenie nad tým, že som prekonal svoju lenivosť a aspoň chvíľu som obetoval svojim duchovným potrebám. Nechodíme však do kostola iba preto, aby sme velebili Pána Boha a cirkev svätú, ale aj preto, aby sme si na sebe otestovali, koľko tej viery v sebe ešte máme. Aby sme si osviežili v pamäti aj to, koľko príkazov z "Desatora", sme už s úplnou ľahkosťou porušili. Možno práve pre tieto hriechy, nám nevadí, keď počas omše počujeme štrngotanie "zvončeka", mešečka, tanierika alebo pokladničky, do ktorej dávame milodary. Nejeden z nás si myslí, že takýmto milodarom, si možno vykúpiť dajaké odpustky, ktoré sa nám zídu v záhrobnom živote. Milodar je finančný príspevok na kostol, alebo cirkevný zbor, používa sa na vyplatenie kostolníka, organistu, miništrantov...Najštedrejší sú ľudia pri krstení, sobášoch, pohreboch alebo výročných omšiach za zosnulých. Nikdy som neľutoval peniaz obetovaný na tieto účely, nikdy ma nezaujímalo ani to, koľko hádže do "zvončeka" môj spoluveriaci sused. Až raz so bol upozornený na jednu zbožnú paničku:
-"Pozeraj, niečo uvidíš", pošeptal mi môj sused.
Všimol som si, ako táto panička niesla do pokladničky peniaz. Držala ho vo dvoch prstoch, s natiahnutou rukou vysoko pred sebou, tak aby to každý videl.Obzerala sa čí ju ľudia pozorujú a vidia jej štedrosť.
- Vždy na seba takto upozorňuje, ukončil svoj postreh môj spoluveriaci. Kupuje si priazeň u Pána Boha, no dožaduje sa aj obdivu u ostatných farníkov.
Čosi mi to pripomenulo. Je síce už obdobie 40 dňového pôstu, ktorý trvá od fašiankov po Veľkú noc, no ešte máme v pamäti obdobie fašiankov, keď sme sa mohli dosýta vybúriť, na zábavách, jarmakoch, zabijačkách...a plesoch. Ten najväčší, najdrahší a najhonosnejší sme videli aj na obrazovkách televízorov. Híkali sme nad bohatstvom niektorých účastníkov plesu v opere ND, krásne ženy nám predvádzali nádherne róby, drahé topanky a kabelky, akými sa svojho času chvastala Nora Mojsejová. Naša smotánka sa zabávala a kašlala na to, v akých zlých časoch žijeme dnes na Slovensku.

- Mali by ste vedieť, koľko sa na tomto plese vyzbieralo pre choré deti - odkázala Zlatica Puškárová do kamery každému, komu sa táto prepychová akcia nepáčila. Odkázala celému Slovensku, aby im ľudia nezávideli ich bohatstvo a zábavu, aby si radšej všimli, koľko milodarov sa vyzbieralo na charitu. Vtedy mi pripomenula paničku, ktorá sa predvádzala v kostole, svojou zbožnosťou a štedrosťou.
Aj za prvej republiky sa robili takéto veľkolepé plesy, na ktorých vtedajšia elita predvádzala svoje bohatstvo, svoju úspešnosť a spokojnosť nad usporiadaním sveta. "Nechajte nás zabávať a bude aj na charitu", odkazovali plebsu. Aj vtedy sa písalo v novinách o štedrosti veľkopodnikateľov, továrnikov, statkárov... no zachovala sa aj odpoveď novinárky Jožky Jaburkovej: "Nechceme milodary pre naše deti, chceme prácu pre ich rodičov.