Nebuďme pasívnymi pozorovateľmi Erdoganových krokov –Stanislav Kubánek

 

 

Tak teda už nie Ukrajina, ani Sýria a ani utečenci, ale Turecko. Krajina, ktorá sa rozkladá na dvoch kontinentoch zapĺňa dnes celé strany denníkov a jej meno neustále skloňujú elektronické médiá. Nie v súvislosti s atentátmi Kurdov, ale kvôli pokusu o vojenský prevrat, pripravený a neúspešne vykonaný časťou tureckej armády. Dobre vyzbrojenej a organizovanej zložky, ktorá celé desaťročia mala rozhodujúce slovo v republike. Pritom aj patričnú autoritu. Teraz je jej osud úplne v rukách prezidenta Erdogana a ten so svojimi spojencami sa s ňou maznať nebude. Napriek tomu, že na Blízkom východe je stále najsilnejšia zo všetkých.

 

Prezidenta a jeho ľudí však počas puču neochránili ani tak lojálne časti ozbrojených síl ako jeho stúpenci z radov jednoduchých ľudí, ktorí vyšli do ulíc. Svet rozmýšľa aké má zaujať stanovisko k neúspešnému pokusu o prevrat ale najmä k nasledujúcim reakciám hlavy štátu, ktorá by asi svojich nepriateľov /nielen/ v uniformách najradšej videla visieť na stĺpoch. Európska únia a teda aj Slovensko oficiálne podporujú legálne zvoleného prezidenta a jeho najbližších, ale zároveň varovne zdvíhajú prst. To isté robia USA, tie dokonca žiadajú potrestať pučistov, ale zároveň Turecko varujú, že pri nedodržaní zákonností môže prísť o členstvo v NATO. Tak si teda vyber, vážený čitateľ. Keď Turci Erdogana chcú, nech si ho majú. Podľa mňa však človek, ktorý v roku 1998 musel odstúpiť z funkcie primátora Istanbulu pretože podnecoval k násilnostiam v mene islamu a bol právoplatne odsúdený na 10 mesiacov straty slobody pre extrémizmus a na zákaz politickej činnosti sa už do politiky nikdy nemal vrátiť. On však po vykonaní trestu založil Stranu spravodlivosti a rozvoja, ako sa neskôr ukázalo, tvrdo presadzujúcu islam v krajine, ale i tak sa stal premiérom a neskôr prezidentom. Hovorilo sa, že jeho strana vyhrávala voľby podvodmi, ale na veci to nič nemení, je tu, pre svojich „poddaných“ plný charizmy a teraz ešte silnejší a obávanejší prezident. Dokonca si mohol dovoliť nazvať časť najvyššieho velenia armády teroristami a zdá sa, že proti tomu nemajú nič ani Američania. Pre ich politických a vojenských predstaviteľov turecká armáda však vždy predstavovala verných a spoľahlivých  spojencov.

 

Armáda však v dejinách Tureckej republiky, ktorá vznikla v roku 1923 zohrávala veľmi významnú úlohu. Až dodnes plnila dôležité poslanie, ktorým ju poveril zakladateľ moderného Turecka a jeho prvý prezident Kemal Ataturk. Mala strážiť sekulárny systém verejného života, teda nedovoliť, aby sa z Turecka stala islamská krajina. Roky sa to darilo a to i napriek tomu, že prevažná väčšina obyvateľov sú moslimovia. V Turecku /zatiaľ/ možno stretnúť na uliciach mladé ženy v minisukniach, ale zároveň veľa aj v univerzitných posluchárniach, dokonca i na vedúcich pracovných pozíciách, čo je v iných krajinách s prevahou obyvateľstva, vyznávajúceho islamskú vieru takmer nemožné. Či to však tak zostane aj v blízkej budúcnosti, dnes nikto nevie. Možno iba Erdogan a jeho najbližší.

 

Teraz však ľudí na celom svete šokujú čistky, ktoré sa konajú priamo z iniciatívy prezidenta Erdogana. K odvolaným a zatknutým generálom, dôstojníkom, vojakom i civilistom, pribudli zatiaľ „iba“ odvolaní sudcovia, provinční a lokálni guvernéri a dokoca aj vyše 15 000 učiteľov! Počet rôzne postihnutých sa už vyšplhal na približne 50 000 ľudí a zrejme to ešte nie je koniec. Nečudo, že v sídlach EÚ a NATO varovne dvíhajú prsty. NATO dokonca hrozí stratou členstva. Keby sa tak stalo, tak sa tomu potešia predovšetkým v Aténach a v Moskve.

 

Jedno je isté: Turecko stojí pred vážnou historickou križovatkou. Má možnosť si vybrať jednú z ciest. Najhoršia predstava je, že sa z tejto krajiny, obľúbenej medzi našimi občanmi predovšetkým ako štátu s rozvinutým a spoľahlivým turistickým priemyslom, stane republika s tvrdými islamskými zákonmi a absolútnou prezidentskou mocou, ktorá bude oslabovať demokratické vymoženosti a odstaví parlament na slepú koľaj. Európa, USA, Rusko i ďalšie krajiny by však nemali zostať pasívnymi pozorovateľmi a každý v rámci svojich možností a vzájomných kontaktov by sa mali snažiť ovplyvňovať Erdoganovu politiku. Pokiaľ sa to ešte dá...

Stanislav KUBÁNEK, poslanec NR SR /SMER-SD/