Nečaruje, ale „iba“ robí to, čo vie ! – Vladimír Mezencev

Záujem Slovákov o najpopulárnejší šport planéty po svetovom šampionáte  2010 výrazne upadol. Nečudo, veď  po úspechu v Juhoafrickej republike reprezentácia SR mala problémy zvíťaziť nad Luxemburskom. Pritom za tohto európskeho trpaslíka hrajú, napríklad, bankári, ktorí  musia každý pracovný deň v týždni chodiť do práce a odrobiť  si svoje. Mohli by sme pokračovať Litvou, v ktorej futbal je v hlbokom tieni basketbalu... Tento stav sa odrazil aj na návštevnosti stretnutí našej najvyššej domácej súťaže. Vidieť viac ako 2 000 divákov v hľadisku sa už považovalo za úspech!

 

Nastali trénerské rošády a našťastie sa skončili menovaním Košičana Jána Kozáka za hlavného trénera. Síce futbalového búrliváka, ale zároveň v minulosti veľmi kvalitného hráča /vyhlásený za najlepšieho čs. futbalistu roku 1981/ a zároveň aj kormidelníka, ktorý ako prvý na Slovensku dotiahol náš klub do skupinovej fázy Ligy majstrov. Bolo to s 1.FC Košice v roku 1998.

 

Nominácia J. Kozáka za trénera slovenskej reprezentácie bolo určite /zatiaľ/ najlepšie rozhodnutie generality nášho futbalu na čele s Jánom Kováčikom. To, čo za krátky čas dokázal tento futbalový mág a doslova samouk, zatiaľ  nedokázal nikto. Ani v československom, ani v slovenskom futbale sa nenašiel nikto, kto so svojimi zverencami  vyhral  v kvalifikácii ME prvé tri stretnutia bez straty bodu. Pritom dve z nich sa hrali na trávnikoch súperov !  Ján Kozák to jednoducho vie. Nie je žiadny kúzelník, ani zázračný tréner. Samotnému futbalu však rozumie ako málokto – a to musia aj jeho úhlavní nepriatelia – a okrem toho nikto nedokázal skĺbiť hráčov tak ako on. To je zatiaľ jediné tajomstvo, ktoré sa nepodarilo odhaliť. Bez ohľadu na to, akých dostane „do rúk“ hráčov, všetci mu veria na slovo, majú pred ním prirodzený rešpekt a sú pripravení plniť všetko, čo od nich chce.

Ako každý uznávaný tréner aj Ján Kozák si myslí, že futbalovú reprezentáciu krajiny nemôže tvoriť jedenástka tých, ktorí sa umiestnia v ankete o najlepšieho futbalistu na prvých jedenástich miestach. Tím je predsa niečo iné, než slávnostný večer hviezd. Preto uňho môže dostať šancu každý: uznávaný hráč z nemeckej či anglickej ligy, ale zároveň aj úplne neznámy vo futbalovej Európe talent, o ktorom zatiaľ vie iba úzky okruh odborníkov. Urobil tak už neraz, najmä v časoch slávy 1.FC Košice. Vedia o tom svoje neskôr takí úspešní hráči ako Čontofalský, Janočko, Zábavník. Všetci traja to dotiahli až do reprezentácie SR a do solídnych zahraničných klubov.

 

Stredná generácia futbalových fanúšikov si už nepamätá na časy, kedy Ján Kozák obúval kopačky a robil svojou hrou radosť doma i v zahraničí. Dnes už málokto uverí, že neprešiel žiadnou prípravkou, že v detstve sa mu nevenovali skúsení futbaloví veteráni, čo je úplná samozrejmosť vo futbalových kluboch s veľkou tradíciou. Rodák z Matejoviec pri Hornáde sa futbalu venoval ako vtedy takmer každý dedinský chlapec. Potom si ho všimli funkcionári z neďalekého okresného sídla a vo veku 15 rokov prestúpil do Spišskej Novej Vsi.  Odtiaľ už viedla jeho cesta do košickej Lokomotívy. Do nej však prišiel v roku 1974, teda 20-ročný hotový hráč, ktorý si bez problémov našiel miesto medzi takými osobnosťami, akými boli Flešár, Pencák, Móder, Fecko, Józsa... Náhoda nebola ani v tom, že už o dva roky neskôr mu tréner V. Ježek umožnil reprezentačnú premiéru v Prahe proti Rumunsku /3:2/! Akosi naňho je doslova vystrihnutý názov filmovej komédie zo 60-tych rokov minulého storočia – Hviezda padá hore. V ankete o najlepšieho čs.  futbalistu v rokoch 1979 a 1980 obsadil 3.miesto, ale o rok neskôr sa stal kráľom čs. futbalu !  V roku 1980 prispel k tomu, že z Talianska sa reprezentácia ČSSR vrátila domov s bronzovými medailami. Významným ocenením jeho kvalít bolo päťnásobné zaradenie do Jedenástky roka čs. futbalu  /1977-1981/  čo sa nepodarilo žiadnemu inému košickému futbalistovi. Dvakrát sa tejto cti dostalo brankárovi Semanovi a raz Pollákovi.

 

Ján Kozák sa vyznačoval vernosťou ku klubovým farbám. Až na dvojročné pôsobenie v Dukle Praha počas základnej vojenskej služby v ČSSR obliekal vo vtedajšej I. lige iba dres Lokomotívy Košice. Samozrejme, neskôr využil možnosť odísť do cudziny /Belgicko, Francúzsko/, po návrate obliekal opäť dres Lokomotívy. Pritom legionárom sa stal – ako sa to vtedy dalo – iba po tridsiatke a po úspešnom pôsobení v reprezentácii. Tá Kozákova bola naozaj vydarená: v drese so štátnym znakom na prsiach nastúpil 55-krát a dal 9 gólov.

 

KDE JE SPRAVODLIVOSŤ?

Kto pozná Jána Kozáka osobne tak dobre vie, že na rozdiel od mnohých iných futbalistov a trénerov peniaze v jeho prípade nikdy nehrali prvoradú úlohu. Vždy na prvom mieste bol samotný futbal – a potom dlho nič. Niekde v druhej polovici hodnotového rebríčka bol jeho príjem profesionála. Na nedostatok peňazí si však nikdy nemohol sťažovať, vždy pôsobil tam, kde výplaty nemeškali a patrili medzi tie, o ktorých v mnohých iných kluboch iba snívali. Dnes však nie je tajomstvom, že jeho oficiálny plat trénera slovenskej reprezentácie predstavuje 15 000 eur.  Na naše pomery je to skutočne kráľovský plat, veď taký premiér Robert Fico dostáva minimálne trikrát menej. Pamätáme sa však na časy, kedy celú verejnosť šokoval plat trénera Vladimíra Weissa: bral 34 000 eur mesačne, teda asi toľko, koľko predseda Európskeho parlamentu, alebo Európskej komisie. Nové vedenie Slovenského futbalového zväzu sa po odchode Weissa rozhodlo pre jeho dvoch rovnocenných nástupcov – Griga a Hipp dostávali po 15 000 eur. Po toľko, koľko dnes samotný Kozák. Takže, v porovnaní so svojimi predchodcami by sa mohol cítiť tak trochu ukrivdený. Ale nie je a preto ani nepýta viac. Načo? Vie dobre, že keď séria úspešných výsledkov bude pokračovať, na jeho účte sa objavia ešte solídnejšie sumy. Tri dôležité víťazstva za sebou, z toho dve u súperov spôsobili, že spáva pokojnejšie, ale ako skúsený kormidelník veľmi dobre vie, že to ešte nie je všetko...

 

Poslanci  Košického samosprávneho kraja na svojom ostatnom zasadnutí ocenili prínos a doterajšiu činnosť Jána Kozáka pre Košický kraj a udelili mu Cenu KSK, ktorú si prevezme na slávnostnom akte v piatok v historickej budove Štátneho divadla v Košiciach.