Nahlas o slovenskom športe v dejinách a dnes – Jozef Mazár

Svet telesnej výchovy a športu je po nežnej revolúcii, alebo ako niektorí zvyknú nazývať – po prevrate v roku 1989 - iný, než bol ten pred spomínaným obdobím. Ak pred uvedeným rokom rozhodovali o kvalite a systéme telesnej výchovy popri odbornosti aj nadšenie a talent, schopnosť viesť, riadiť, radiť, trénovať a športovať, popri tom poznanie a práca, usilovnosť a obetavosť, v tom novom svete slovenského športu rozhodujú peniaze a postavenie. Rozumie sa, je to aj v tom, že tí, ktorí vybudovali kvalitný systém telesnej výchovy a športu v bývalých československých podmienkach, buď už dnes nežijú, alebo starnú, ale športová mládež súčasnosti - funkcionárska, hráčska, trénerská ktorá vyrastá, vyrastá pod inými znameniami.

Nová doba miesi svoje nové cesto. Bohužiaľ, v našich slovenských podmienkach, cesto nezdravej populácie s chorými pečeňami detí, pokrivenými chrbticami našich ratolestí, ale aj krivými charaktermi ich mnohých rodičov. Každý pošiel po roku 1989 aj v oblasti telesnej výchovy a športu v slovenských podmienkach inou stranou. Nielen to. Väčšina nebadane, ale isto prešla na inú stranu, do iného veku. „Páni, hľaďte zbohatnúť, potom budete mať aj športovú váhu. Prirodzene, popri politickej.“ Nie je to, síce, originálny citát, ale v časoch premeny telesnej výchovy a športu na území Slovenskej republiky, zrejme citát v praxi potrebný a pravdivý. Mnohí páni, do športových i politických životov zabalení a zavše i dôsledne a dôkladne zahalení, sa naozaj pokúšajú zbohatnúť. Vymýšľaním všetkého, čo tu ešte pri zisku a prerozdeľovaní peňazí nebolo. Z kvalitných učiteľov telesnej výchovy sme v školskom systéme najskôr urobili fackovacích panákov, z telovýchovných darebákov na mnohých miestach školstva (česť a obdiv výnimkám) metodikov a riadiacich pracovníkov, len tok peňazí zo štátnej pokladnice sme zabudli zastaviť tam, kde už dávno nevychovávajú olympijské talenty, napríklad nových Švagerkovcov v skokoch na lyžiach, Plachých, Kováčovcov v bežeckých atletických disciplínach, ale mohli by sme menovať aj iné druhy športu. Načo? O kvalite slovenskej a československej, športovej, sa dosť nahovorilo a popísalo pred rokom 1989. Písať o tom dnes je nemoderné, lebo ctiť si históriu dedov, pradedov, babičiek a prababičiek nie je módne, ani finančne efektívne. Skúste sa začítať, napríklad v tejto chvíli, do takej faktografie. Nemohlo sa stať , aby pred rokom 1989 absolventi fakúlt športu nepoznali úžasné veličiny z radov slovenských športovcov. Žiaľ, dnes si mnohých zo Slovenska, ktorí získavali svetové športové vavríny, viac vážia, poznajú ich, za ich výkony a prístupy k životu v zahraničí, než doma.

Neveríte? Opýtajte sa detí, ktorí navštevujú napríklad športové hokejové triedy, kto je Vladimír Dzurilla či Igor Liba? Alebo chlapcov, začínajúcich futbalistov, čo im hovoria mená Jozefa Módera, Ladislava Jurkemika, Jozefa Čapkoviča, Jána Pivarníka, Karola Dobiáša a ďalších, ktorí získali v Juhoslávii v dresoch bývalej československej futbalovej reprezentácie, tituly majstrov Európy. Spomínať strieborných medailistov z MS 1962 v Chile je asi pred mladými zbytočné. Jozef Adamec, Jozef Štibrányi, Viliam Schroiff, Ján Popluhár, Jozef Bomba, Adolf Scherer, Andrej Kvašňák – to je aj pre mnohých súčasných pedagógov telesnej výchovy ťažké sústo z bohatej svetovej futbalovej histórie. Ako môžu poznať ich, keď nepoznajú ani históriu športových osobností a klubov, kde sa narodili, vyrastali a kde žijú. Naporúdzi, ako príklad je aj hádzaná. Pristavme sa chvíľu pri tej slávnej, mužskej. Z rokov, keď sme patrili do absolútnej svetovej špičky. Spomínajme mená Antona Frola, Vladimíra Serugu, Rudolfa Horvátha, Milana Briešťanského, Martina Gregora, Viliama Lafka a mnohé ďalšie. Opýtajme sa v bežnej debate súčasných vysokoškolákov, ktorí budú stáť o rok, dva pred katedrami, ktorí by mali vyučovať telesnú výchovu, kde a v čom, ale aj ako a prečo reprezentovali náš štát? Z odpovedí ostaneme prekvapení. Prečo to píšeme? Ľudia takého kalibru, akými boli naši predchodcovia v dobrovoľných i platených funkciách slovenského športu, ale aj špičkoví športovci samotní, netolerovali nikomu športovú nečinnosť. Sami by sa boli hanbou prepadli, ak by neboli poznali historické prednosti a skúsenosti, svetové pocty – svojich predchodcov. Ten, kto z blízkeho okolia, mesta, dediny nevedel plávať, korčuľovať sa, hrať stolný tenis, nebodaj futbal, bol odstrčený samotnými rovesníkmi do kúta nezáujmu. Slovenské dediny, v ktorých sa nešportovalo organizovane, boli vnímané prizmou ľudskej zaostalosti, lenivosti, lajdáckosti, peciválstva.

A dnes? Pokladáme za samozrejmé, keď sú pozamykané športoviská, ktoré v mestách nestačili popredať na výstavbu tzv. „supermoderných“ obchodných reťazcov, telocvične odomykajú po vyučovaní iba tým, ktorí si dokážu zaplatiť nájom na určitý čas a deti, ktoré by aj šli športovať, už nemajú k dispozícii ani zdravú ulicu, lebo po tej sa preháňajú zdivičelé tátoše často za volantom s podguráženými tínedžermi. Alkoholom, alebo drogami. Peniaze, ktoré dostávajú útvary talentovanej mládeže zo štátnej kasy sú nekontrolované. Po roku 1989 ani jeden z ministrov školstva neoznámil verejne daňovým poplatníkom, koľko korún ide zo štátnej kasy v našej republike na telesnú výchovu a šport detí a hlavne, komu a prečo práve tam boli pridelené! Vôbec už nie, aká je ich návratnosť. Dnes, totiž, robia do športových gymnázií nábor. Aj do tých, ktoré boli pred rokom 1989 špičkové a svetovou odbornou verejnosťou uznávané. Z dôvodu metodiky výučby a jej výsledkov. Mnohé dobré z nich učenlivý svet prevzal za svoje. My sme to dobro odhodili, lebo bolo a na mnohých miestach je ešte aj dnes nemoderné. Moderné je opičiť sa po silných, mocných, prostredníctvom ich chýb, ktoré oni samotní na úseku telesnej výchovy a športu vo svojom základnom a strednom školstve dávno zavrhli. Pýtate sa, ktorých konkrétne?

Dnes na špičkových súkromných i štátnych gymnáziách napr. v USA neexistuje, aby ich študent nebol aktívny na hodinách telesnej výchovy. Vôbec už nie, aby bol z hodín telesnej výchovy ospravedlňovaný. Nakoniec, o tom nám do redakcie napísal jeden z nich. Podobné príklady poznajú tí, ktorí sa kvalitou telesnej výchovy a športu na školách zaujímajú úprimne a fundovane, aj zo škôl vysokých. Naši mnohí rodičia i mnohí , dostatočným množstvom finančných prostriedkov ovplývajúci tvrdia: my si pre svoje deti a často, žiaľ, aj pre svoje funkcie, kúpime všetko, o nič sa naše deti nemusia starať.Vieme im zabezpečiť ich budúce životy! Omyl! Veľký! Aj veľká a silná Amerika pochopila, že telesnú výchovu školstva musia vnímať ako prostriedok pre životy a výchovu zdravej populácie. Kvalitne zabezpečovaný systém telesnej výchovy musí byť plnený spoločenskými normami. Tie začínajú pravidelnou dochádzkou žiakov a študentov na jednotlivé hodiny telesnej výchovy, pokračujú čistými, jednotnými úbormi na cvičenie, disciplínou atd., Ani na špičkových gymnáziách, kde rodič platí svojmu dieťaťu ročne školné v prepočte na bývalú slovenskú menu milión korún, študentom nerobia výnimky. A pedagógovia? Vážia si a zdokonaľujú svoje pedagogické schopnosti, ktoré majú v spoločnosti vážnosť! Vážnosť prostredníctvom systémovej telesnej výchovy a športu kvalitných základných a stredných škôl tak dostáva v praxi starostlivosť o zdravie detí.

Kto u nás nájde dnes silu na to, aby vyžadoval od každého dieťaťa v našich základných a stredných školách ( vysoké školy zatiaľ nechajme na pretras v budúcom čísle Sveta športu), na hodinách telesnej výchovy čisté, jednotné úbory a pravidelné cvičenie? Obávam sa, že už v tejto, pre zdravie detí zbabelej spoločnosti, takých niet. Ojedinelé výkriky po takej potrebe existujú, ale prijať systémové kroky sotva dokážeme. Možno štát dáva do telesnej výchovy a športu aj dosť peňazí. Kontroluje však ich toky? Nie na papieri, ale v praxi? Niekedy, pred rokom 1989 neostala ani jedna koruna zo štátnej kasy nezúčtovaná. Učitelia si vtedy nekupovali kredity u súkromných spoločností , aby im štát mohol zvýšiť plat. Boli stanovené presné normy a postupy systematického vzdelávania. Dnes? Chaos, v ktorom sa dobre orientujú z pohľadu zisku peňazí pre vlastné vrecká najmä tí, ktorí sa podieľajú na tvorbe nesystémových krokov telesnej výchovy a športu. Od roku 1989 ich evidujeme neúrekom. Nie je to o socializme, ani komunizme, ale ani žiadnom inom izme. Je to o zdraví našich detí, vnúčat a pravnúčat, tiež pokolení, ktoré prídu po nás, keď my tu už nebudeme. Dobre zorganizovaná sila nesystémovej dezorganizácie sa rozvinula v podmienkach, ktoré prinášajú nášmu pokoleniu zánik, záhubu! Zdravá národná myšlienka – ak sa štát nestará o zdravie malých detí a dôchodcov – je macošsky, prefíkane, ale zato obsahom uvádzajúca do zdravých životov nášho národa tie nejnebezpečnejšie atribúty páchaného zla, podsúvaná lišiacky. Kritika myšlienkovej tvorby o potrebe zdravého národa, o prevencii zdravia, v médiách, ktoré vychádzajú v slovenskom jazyku na Slovensku, prinajmenšom ustrnula. Nie je na pulze dňa, hoci je národná, potrebná a už dnes v stave národného ohrozenia.

Potom je tu i ďalšia otázka. Aká je cena našej národnej emancipácie do pokrokovej Európy a zdravého sveta? Nová, ale páchnuca peklom, iste. Zdravím sotva. Zorganizovaná sila, to je takmer armáda aj na úseku cielenej dezorganizácie zdravia našich detí. Armáda pochoduje, bojuje, počúva rady, drží usta a krok. Kto vybočí, kto má svoje vlastné myšlienky a úprimnú starostlivosť o zdravie svojich detí, ten sa stáva hriešnikom pánskeho, do mnohých pozlátiek baleného huncútstva. Mnohí sú potom z tohto sveta pred národom odprataní. Vodcovia vedú, armáda pochoduje, existuje skupina, ktorá diktuje čo je zrno a čo pleva. Len človečina dýchajúca zdravým pokolením chýba. Potom, aký sme to vlastne národ ? Vraj malý, ktorý chce robiť aj dobro. Napríklad prostredníctvom olympijských myšlienok a víťazstiev na olympiádach. Aj to je moderné. Nie náhodou sme sa aj tam v celom svete posunuli od Coubertina?

Chápem, my, Slovač, sme malým národom. Nie mocným. Ale ak dokážeme svetu prístupom k zdraviu vlastných detí, vlastného národa, že sme národom múdrym, nemôžeme (a ani nesmieme !!!) sa stať národom bezmocným! Ak tak neurobíme, potom už nemusíme poznať ani hriešnikov, ktorí napáchali za peniaze daňových poplatníkov chyby s prívlastkom „ťažké, dedičné hriechy“, ale potom už nebudeme musieť poznať ani ich sudcov. Dokonca s určitosťou nebudeme musieť poznať vôbec našu vlastnú históriu. Históriu budovanú osobnosťami slovenskej telesnej výchovy a športu, históriu slovenského národa, v ktorej zdravie národa bolo?.. nebolo?... pevné. Lebo, každý národ, sotva, môže poznať väčšie, než duchovné bohatstvo prostredníctvom svojich zdravých pokolení.
Jozef Mazár
šéfredaktor Sveta športu
www.svetsportu11.sk