Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Nad novou knihou Michala Záletu Pamäť dvora

Zbierka originálnej poetickej bravúry

 

 

   Milé dámy, vážení páni, vážené dámy, milí páni!

 

 

   V dávnom čase prvohôr mojej mladosti, keď som ešte pásol mamuty a dievčatám stružlikoval vŕbové a iné píšťalky, pedagógovia, najmä metodici, ma učili, že na začiatku každého prejavu, každého verejného vystúpenia treba povedať niečo zaujímavé, niečo šteklivé, niečo svojrázne, čo zaujme rozšepotaných poslucháčov vpredu i vzadu a potom už vraj budú pozorne sledovať celý váš príhovor, celú vašu lekciu. Táto pedagogicko-metodická múdrosť mi zišla na um aj teraz, čiže pri príprave tohto vystúpenia. No nech som rozmýšľal z celej sily, hoci aj ako vedúci aktuálnej prezidentskej kampane, neprišiel som na nič mimoriadne originálne. A tak som si s povzdychom povedal – „nomen omen“, s čím i ja mám bohatú osobnú skúsenosť.

 

Tak teda: známy to prozaik a uznávaný románopisec Michal Záleta si sčista-jasna vyšiel na „zálety“ na žánrové role a lúky – slovenskej lyriky. Zo svojich veršov a básní skomponoval básnickú zbierku „Pamäť dvora“, čo mu my v tejto chvíli ideme  nekompromisne spočítať, a možno aj zrátať. Ja a so mnou, či okolo mňa aj niekoľko priateľov a priaznivcov už tak urobilo a výsledok je tak zhodný až je jasný: Michal Záleta spravil dobre. Dlhé roky trpezlivo a nenápadne pestoval a opatroval kvety svojich básní, až sa mu zomkli do kytice, ktorá – som o tom presvedčený – bude dlhé roky zdobiť stôl slovenskej lyriky a rozvoniavať po všetkých pitvoroch, izbách, komnatách i sálach nášho slovenského domova.

 

Je však čas, aby som potichu zatvoril dvere tohto nežne expresívneho štýlu a povedal o veci aj troška vážnejšie. „Tak prší čas, podchvíľou, vlastne neprestajne, okolo i tajne, sťa v krajine bájnej – no v skutočnosti v nás.“ To je vstupné poetické motto básnickej zbierky Pamäť dvora, ktoré ja považujem za určujúcu myšlienku celej zbierky nielen k jej prvému cyklu. Už táto úvodná myšlienka v nádhernom poetickom ráme nás utvrdzuje v tom, že máme do činenia s poéziou básnika, ktorý má svoju básnickú kožu husto popísanú nevšedným poznaním a je  nabitý bohatou životnou skúsenosťou. A navyše – predchádzajúca literárna skúsenosť, vrátane nežných prvosienkových básničiek z prvých poeticky gramotných rokov mladosti, oceňujúc jeho trpezlivosť a úctu k poézii, mu ponúkla všetky poetické dokonalosti, ktoré si vo svojej tanistre či batôžku už celé veky nosí naša rodná materčina – slovenčina. Môžeme sa o tom zrako i ucholapne presvedčiť na dokonalých rýmoch, slovenským slovom zvoniacom rytme, vynachádzavej metaforickosti,  symbolike i melodike.

 

Báseň je však predovšetkým – myšlienka. Pekne, metaforicky vyslovená myšlienka, smerujúca k obsažnejšiemu ideálu, za ktorým tvorca stojí celým balvanom svojho talentu. A o tom najviac svedčí druhá časť zbierky. Básnická zbierka Pamäť dvora je skomponovaná z troch častí. Každý cyklus uvádza niekoľko veršov zo vstupnej básne. Tie z prvej časti som už uviedol. Sprevádzajú nás po všetkých básňach občianskej, prírodnej a spomienkovej lyriky. Druhý cyklus uvádzajú verše: „Obzri sa za seba, snáď zazrieš, kým si bol a čo si cestou stratil...“ Túto časť zbierky považujem za nosnú a ideovo rozhodujúcu. Určuje ju najmä poéma, ktorá dala názov celému opusu – Pamäť dvora. Áno, keď sa obzrieš za seba, musíš uvidieť celú svoju minulosť alebo aspoň jej rozhodujúcu časť. Michal sa v nej vrátil na plebejský dvor svojho detstva a „o pamäť otca opretý“, pozval naň všetkých svojich blízkych, rodičov, príbuzných, rodákov, priateľov, predkov i potomkov, aby však nielen im, ale nám všetkým v nenápadnom, ale v svojsky kričiacom tichu krvi pripomenul, že „ľudský čas sa míňa v nás, a nie vo vesmíre“. A že ho treba prežiť dôstojne. Tak dôstojne ako dôstojne prežíva skutočná báseň.

 

Každý z nás s vysokoškolským vzdelaním akéhokoľvek smeru, ale aj bez neho, keď bude veľmi chcieť, keď sa veľmi zaprie a zatne dokáže napísať publikovateľnú báseň. Publikovateľnú v časopise alebo v zborníku. No skomponovať básnickú zbierku je však celkom iná vec. Ako častokrát zdôrazňuje jeden básnik, a tým som, s odpustením – ja, básnická zbierka musí mať svoju – epiku. To nie je len noša či nôška nesúrodo a v rámci poradia náhodne  vybraných básní. Ich výber a umiestnenie v knihe musí mať presné parametre, svoju zreteľne viditeľnú kompozičnú krivku. Pôvodným „literárnym povolaním“ epik Michal Záleta to veľmi dobre vie. A vie to aj pani poézia, preto ho bez rozpakov pustila na svoju pestrofarebnú lúku. „Čím teda vonia táto zem? Dúfam, že viem: nadovšetko človekom.“  To sú vstupné verše tretieho cyklu básnickej zbierky Pamäť dvora. Obsahuje občiansku, ľúbostnú i prírodnú lyriku. Priznám sa, už si nepamätám, kedy som naposledy v slovenskej poézii čítal také skvostné ľúbostné a z čistoty úprimného citu vyrastajúce básne, ako v Michalovom prípade. Mám na mysli predovšetkým básne venované manželke, dcéram i vnučkám. Básnik pritom pri svojich potomkoch dúfa, že aj ony „sú utkané na krosnách svojho rodu“, čo v spätnej väzbe zasa vnímam ako hold jeho predkom

 

Básnická zbierka Pamäť dvora, ktorú o chvíľu privítame aktom lyrického krstu, je aj zbierkou výrazne sociálne orientovanej poézie. Teda takej, ktorá dnes viditeľne chýba slovenskej lyrike, lebo tá tápe v burine postmoderny, v ktorej doteraz  márne hľadáme ideu a ideál, ktorý by mal naplniť ľudstvo. Pamäť dvora je aj básnickou zbierkou vlasteneckej poézie. Nie je to však poézia revolučného pokriku, ale úprimného, vlhkými očami posväteného priznania sa k rodnému šarišskému kraju a skrze jeho „dvor“ a skrze jeho piesní aj k Slovensku. Opäť sa tak potvrdzuje, že vlasť nie je to, čo vlastníme, ale čo vlastní nás. 

 

Vystúpenie Jaroslava Rezníka na sviatku knihy