Nacionalisti si myslia, že Ukrajinci, ako biologický druh, tu boli odjakživa – Vladimír Mikunda

„Romantické vnímanie tohto územia, ako Ukrajiny, je naše. Nikto nám „ruský“ názov neukradol. My sami sme sa ho dobrovoľne vzdali“, povedal novinám Vzgljad akademik Petro P. Toločko, predpovedajúc ukrajinskej historiografii žalostnú budúcnosť. Ešte predtým mu nacionalisti prekazili prezentáciu knihy.

„Táto akcia mala zjavne naplánovaný charakter, bola dobre zrežírovaná a stala sa jedným z prejavov klinickej antiruskej hystérie“, tak v ruskom ministerstve zahraničia okomentovali pogrom, ktorý aktivisti strany „Sloboda“ vystrájali na prezentácii knihy známeho historika Petra Toločko „Odkiaľ pochádza ruská zem“ (voľný preklad – vmi).  

„Ja už veľa rokov viac žijem epochou Kyjevskej Rusi, ako dneškom. Cestujem s kniežatami, sprevádzam ich na pochodoch a bitkách, diskutujem s letopiscami...“

 

V čom sa vaša kniha líši od predchádzajúcich?

- Napísal som knihy o moci v starobylej Rusi, no k téme o pôvode Rusi som podišiel až teraz. V novej knihe rozoberám otázku, ktorú si postavil letopisec Nestor: „Odkiaľ pochádza ruská zem?“

Za dvesto rokov sa zhromaždila veľmi veľká historiografia, vyslovené boli rôzne názory. No hlavné sú dva. Prvý – štátnosť a názov priniesli východným Slovanom Varjagovia (Vikingovia - vmi), Normani. Druhý – slovanská štátnosť sa u Slovanov zrodila ešte do príchodu Varjagov.

Ako bývalý archeológ, prirodzene, prinášam aj archeologické svedectvá. Za čas výskumov bolo nájdených približne 15 starobylých hradísk zo 6 – 8 storočia, založených ešte do príchodu Variagov a Chazarov. Boli to dostatočne vybudované centrá, body rozvoja rannej štátnosti.

Preto sa prikláňam k názoru, že tunajšia štátnosť sa budovala ako výsledok sociálnoekonomického rozvoja samotných rodov, ktorých bolo podľa Nestora dvanásť. Riadili ich veľké medzirodové útvary – letopis ich nazýva kniežatstvá – už konkrétnych opevnených centier, jedným z ktorých bol Kyjev.

Varjagovia sa v skutočnosti len pripojili k systému, ktorý už na Rusi existoval, stali sa kniežatami, miestodržiteľmi, tisícnikmi, staršinami, hoci doma sa nazývali „jarlami“ a „konungami“. Lenže Rus sa nezačala nazývať nejakým tam „Jarlstvom“, ona už bola kniežatstvom. Dokonca aj varjagské kniežatá sa veľmi rýchlo poslovančili. Už Igor bol prakticky vychovaný v slovanskom prostredí a oženil sa s Oľgou – Pskovčankou. Jeho syn sa stal prvým kniežaťom, ktorý dostal slovanské meno Svjatoslav.

 

V čom sú vaše  rozpory s nacionalistami?

-  Nemám s nimi žiadne rozpory! Nacionalisti neskúmajú tie otázky, ktoré skúmam ja. Keď zlikvidovali celú ochranu a vtrhli na prezentáciu, obrátil som sa na nich: „Poďte, porozprávam vám, čo sa nachádza v tejto knihe!

Oni: - Nič nám netreba rozprávať!

- Čiže vy ste ju už čítali?

- Nie, nečítali. No aj tak vieme, že vy vo všetkom klamete!

Ak prichádzajú ľudia s takým vzťahom, tak neprichádzajú na posúdenie rozporov, ale len na prekazenie podujatia. Čo aj urobili.

Musím povedať, že takéto spôsoby nie sú pre Ukrajinu nové. Takto boli prekazené aj vystúpenia umelcov i zasadnutia súdov... Takto dnes vyzerá norma života na Ukrajine, je to akási svojská atamanščina.

Neviem pochopiť prečo si to naša vláda, prezident, nevšímajú. Možno preto, lebo práve vďaka týmto ľuďom sa dostali k moci.

 

Nacionalisti však mali nejaké konkrétne výhrady.

- Pokiaľ sa dalo čosi identifikovať z ich krikov, tak oni „ruskú zem“ spájajú s Ruskom a nie s Ukrajinou. Vy, vraj, neuznávate že existovala Ukrajina, že existovali Ukrajinci! Ja som sa im pokúšal vysvetliť, že Rus – to je naše spoločné, že v tých časoch neexistovalo ani Rusko, ani Ukrajina, ani Bielorusko. Toto však oni neberú. Myslia si, že Ukrajinci tu boli, ako biologický druh, odjakživa. A ak s tým Toločko nesúhlasí, znamená, že je to nevlastenecké. 

 

Skupinu „pogromščikov“ viedol poslanec kyjevskej mestskej rady, člen politickej rady strany Sloboda Igor Mirošničenko. Fotografie prezrádzajú, že ste spolu hovorili. O čom?

- S touto osobou som sa zoznámil diaľkovo, cez televíziu, keď som videl, ako spolu s národným umelcom Beňjukom bili riaditeľa prvého národného programu Ukrajiny. Vtedy som si o nich urobil veľmi negatívny názor.

Ibaže vtedy som si ani len nepomyslel, že i sám na neho narazím. Tento chlapík so ženským účesom sa z nejakého dôvodu rozhodol byť sudcom pre všetkých – aj pre riaditeľa televízie a aj pre akademika – historika, hoci ani neviem aké a či vôbec nejaké, má vzdelanie. Jediné, čo stále opakuje ako mantru: „Vy nie ste Ukrajinec! Vy ste chochol.“ Toto mi kričal.

Znamená to, že on je Ukrajinec a preto má právo súdiť. A ja som súdený, čiže chochol (prezývka ešte z čias záporožských kozákov, ktorý mali na hlavách šticu na spôsob chochola – pozn. vmi). To jediné mi kričal. No a podľa gest rúk k tomu skandoval: Hanba! Hanba!“.

Fyzicky sa ma nikto nedotkol. Avšak z mravného pohľadu to bolo brutálne. Hanbím sa za nich. Pokúšal som sa ich upokojiť a hovorím: „Chlapi, poďme si o tom pohovoriť!“ Odpoveďou bolo NIČ! Slepá nepríčetnosť.

Čo robiť? V takom prostredí dnes existujeme.

 

Máte však aj oponentov, ktorí nerozbíjajú sklá, ale polemizujú na vedeckej úrovni. Napríklad historik Stanislav Kuľčickij, ktorý hovorí: Ukradli nám náš názov, to my sme Rusi.

- Toto je kráčajúci uhol pohľadu mnohých nacionalistov. Nie je však pravdivý, pretože Rus bola spoločným názvom. V pomongolských časoch sa sformovali tri národnosti: veľkoruská, maloruská, bieloruská. Keďže ruský štát bol štruktúrovaný, tak aj pokračoval rozvíjať sa s týmto názvom. Hoci pravdou je, že názov sa transformoval na grécky variant. Rusko – tak nás nazývali Gréci.

Bielorusko nebolo štruktúrované, no Bielorusi si názov dokázali zachovať. My sme sa dlho nazývali „rusičmi“ – ešte aj v časoch Bohdana Chmelnického. Potom sa však naša inteligencia pokúsila vyhraniť oddelene od Ruska a začala čoraz častejšie používať slovo Ukrajina. Čiže to, že sme Ukrajina, sme zaviazaní revolučným demokratom, počnúc Tarasom Grigirievičom Ševčenkom, Dragomanovom, v menšej miere Kostomarovom...

Vynájdenie takého romantického pojmu, ako Ukrajina, patrí výlučne nám. Nikto nám „ruský“ názov neukradol. Sami sme sa ho dobrovoľne vzdali!

 

Tajomník Bezpečnostnej rady Ukrajiny Alexander Turčinov v apríli vyhlásil: „Ukrajinci mali štát s hlavným mestom v Kyjeve ešte dávno pred vznikom moskovského ulusa (ulus – bývalá administratívna jednotka – pozn. vmi) Zlatej hordy“...

- Keď už o tom hovoriť, tak v čase vzniku ulusov i samotný Kyjev bol ulusom. Lebo naozaj, na istý čas sme sa ocitli pod Zlatou hordou.

A čo sa týka podstaty, ak by Turčinov bol historik a nie ekonóm a protestatntský pastor, vedel by, že Moskva bola svojho času súčasťou spoločného štátneho ruského priestoru. Vznikla v 12-tom storočí – prirodzene, že neskoršie, ako Kyjev, a nebola hlavným mestom. Štátnosť však nezískala vďaka Tatárom, ale vďaka svojmu vlastnému rozvoju. Áno, neskôr ako Kyjev, ale čo je na tom zlé?  

 

Súčasná politická a morálna atmosféra vám bráni pracovať?

- Moje presvedčenie vychádza z poznania predmetu a prameňov. Ja už veľa rokov žijem viac v epoche Kyjevskej Rusi, ako dneška. Skúmam letopisy, sledujem monológy. Cestujem s kniežatami, sprevádzam ich na pochodoch a bitkách, diskutujem s letopiscami...

Nijako sa to nemôže odraziť na mojej profesionálnej práci. No odrazí sa to na práci mladej generácie. Ja už nie som mladý a aj nejaké meno mám, akademikom som nielen na Ukrajine. No a teraz si predstavte, že takto budú tlačiť na mladého historika. Jednoducho ho zlomia. Ten potom začne písať to, čo oni chcú počuť. V tom je tragédia! Vďaka tomu môžeme stratiť mladú akademickú generáciu.

 

Násilníci vám ešte vyčítajú, že ste knihu vydali za „ruské peniaze“.

- Do značnej miery je to pravda. Ak by som ju však vydal za anglické, čo by potom kričali? Oni žijú za americké peniaze, za ne tu vydávajú masu literatúry. Pričom nič zlé v tom nevidia. 

Téma tejto knihy je však spoločná východoslovanská, ktorá je zaujímavá tak pre Rusko, ako aj pre Ukrajinu a aj pre Bielorusko. Nie je v tom nič hanebné. Ak by bol túto knihu financoval niekto na Ukrajine, chvála Bohu! Lenže nikto to nechcel robiť.

Treba hovoriť o knihe, či je dobrá alebo zlá a nie o tom, za aké peniaze bola vydaná, alebo kde sa už prezentovala. Kričali mi: „Prečo knihu neprezentujete v paláci Ukrajina? Lenže to je už šialenstvo. Veď „palác“, to je sála pre štyritisíc ľudí. Môže si vedec dovoliť prezentovať tam svoju knihu? Skrátka, tu sa zišli v jednom bode dva druhy nenávisti, nenávisť ku mne i nenávisť k Rusku.

Podľa vz.ru, 11. 7. 2016