Na Slovensku sa začala oficiálne predvolebná kampaň... – Dušan D. Kerný

...pred jednodennými parlamentnými voľbami vyhlásenými na 29. februára 2020. O čo v nich ide?

 

 Krátka odpoveď znie: ide o rozhodujúce voľby v strednej Európe, kde budúce Slovensko by sa malo liberálnou demokraciou vnútropoliticky zásadne líšiť od vnútorného konzervatívneho usporiadania Maďarska a Poľska ale aj od babišovského modelu vlády Čiech.

 

Zahraničnopoliticky a bezpečnostne by priotom sledovalo aktívne a s plným dôrazom tú líniu NATO, ktorú spomedzi štátov V – 4 výrazne presadzuje Poľsko, osobitne pokiaľ ide o Rusko.  Ide o to, aby ľavica SMER a národovci SNS či iné podobné strany boli púokiaľ sa len dá definitívne odstavení od formovania politiky Slovenska a vôbec od formovania moderného slovenského štátu. Ide o presadenie sa síce malej, ale veľmi silnej a aktívnej a nezmieriteľnej liberálnej menšiny čo sa ukázalo na výsledku prezidentských volieb.  Podobne aktívna menšina nejestvuje v žiadnom inom štáte Vyšehradskej štvorky rsp. medzi „novými“ členskými štátmi Európskej únie a NATO.

 

Pokiaľ ide o kampaň väčšina vládnej koalície, osobitne SMER Roberta Fica a SNS Andreja Danku zrejme bojujú o mediálne prežitie lebo chcú presadiť 50 dňové moratórium na prieskumy verejnej mienky. Médiá a prieskumy sú vysoko manipulatívne s nevypočítateľným dopadom na voliča.  Preto ide o to umlčať ich a najmä ich možných zahraničných sponzorov, osobitne Georga Sorosa.  Ten už nie prvý deň, od čias keď sa stretol s predchádzajúcim prezidentom Andrejom Kiskom, je červeným súknom pre predsedu SMER Roberta Fica. No prezidentka Zuzana Čaputová, ktorej kampaň podľa médií Soros   rsp. ním financované nevládne organizácie podporovali,  sa postavila rázne proti. Ak parlament prelomí jej veto, rozhodne sa obráti na ústavný súd a pritom požiada o zastavenie účinnosti zákona o možnom 50 dňovom moratóriu. Do volieb  pritom  dnes zostáva 115 dní.

 

 

Drobnokresba situácie je zaujímavá: Predseda slovenského parlamentu, Národnej rady Slovenskej republiky, Andrej Danko 5. novembra oficiálne, pritom originálne cez sociálne siete, ohlásil deň parlamentných volieb na 29. februára 2020. Tento oficiálny začiatok však nebol štartovným výstrelom predvolebného zápasu pretože v skutočnosti kampaň už prebieha. Kľúčová otázka je aké prekvapenia môže táto kampaň, v ktorej sa o priazeň voličov uchádza desať strán, priniesť.

 

Je to otázka na mieste pretože naozaj čo ešte sa môže stať v tomto štáte, kde ideme od jedného šoku do druhého už vyše roka. Politická kríza je tu už od na Slovensko neslýchanej vraždy novinára Jána Kuciaka. Pre väčšinu to vyvrcholilo úplne nečakaným víťazstvom Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách.

 

Teraz sa na novo rozhorela obrovská korupčná kauza Gorila, ktorá pochovala pred rokmi vládnu stranu SDKÚ, ktorá včlenila Slovensko do EÚ a najmä NATO a teraz jej členovia od Porošenkových čias radia na Ukrajine.

 

Podstatné je, že sa vynárajú nové strany, tie  vyvolávajú nové nádeje a nové ilúzie. Dômyselne to robia osvedčenou metódou blamovania doterajších politických gárd, nemilosrdným mediálnym a politickým znemožňovaním doterajších vládnych strán. Bol to osud strany, ktorá na čele s Vladimírom Mečiarom prebrala na seba ťarchu pri vzniku samostatného Slovenska, bol to osud Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša za ktorých sme vstúpili do EÚ. Ani jedna z týchto strán dnes už nejestvuje.

 

Strana Roberta Fica SMER – SD sa vynorila na ich ruinách ako nová strana a jeden raz vyhrala voľby dokonca tak, že sama zostavila vládu. Týmito voľbami sa končí doterajšia koalícia SMER a  SNS, Slovenskej národnej strany Andreja Danku a slovensko – maďarskej strany Most – Híd Vojtecha Bugára. Maďarské strany ešte nenašli spôsob ako, pod akou značnou sa zapoja do volebnej kampane lebo prieskumy zatiaľ predpovedajú, že sa už neprehupnú cez 5 percentnú bariéru do nového parlamentu.

 

Na Slovensku sa situácia stále opakuje: ide o taktiku všetci proti jednému, tentoraz však ťaženie proti predsedovi SMER Robertovi Ficovi má problém lebo na čele vlády stojí  Peter Pelegrini, ktorý nielenže nie je takým vďačným terčom, ale aj výrazne pokračuje v tom, aby SMER bol vnímaný ako strana sociálnych istôt, sociálnej zábezpeky pre obyvateľstvo.

 

Slovenská predvolebná kampaň sa začala uprostred procesu o pozadí vraždy Jána Kuciaka, pre verejnosť sa valí jedna vlna ohromujúcich mediálnych zistení za druhou o prepojeniach biznisu, súdnictva, prokuratúry a politiky, ktoré si urobili zo Slovenska vlastný štát v štáte.

 

A v tejto situácii je doteraz SMER v prieskumoch stále najsilnejšou stranou, okolo 22 percent. S veľkým odstupom niekedy je však na druhom mieste nová strana z ktorej vzišla prezidentka Čaputová, zatiaľ neparlamentná strana PS - Progresívne Slovensko. Na treťom mieste s neveľkým odstupom za PS tiež z dvojciferným výsledkom je parlamentná ĽS NS - Ľudová strana Naše Slovensko Mariána Kotlebu,  ten tiež kandidoval v prezidentských voľbách. V tých kandidoval aj predseda novej strany Vlasť Štefan Harabín – a ak zrátame ich hlasy v prezidentských voľbách bak získali dovedna štvrtinu všetkých hlasov tak vidno, že majú zrejme potenciál zabodovať aj v parlamentných voľbách.

Striedavo pod a nad desať percent sa umiestňuje tiež nová, zatiaľ neparlamentná strana Za ľudí predchádzajúceho prezidenta, majetného milionára Andreja Kisku takže vedno so stranou PS – progresívne Slovensko by už mali viac ako má teraz SMER.

 

Miesto v budúcom parlamente by z vládnych strán mala ešte SNS – Slovenská národná strana Andreja Danku, maďarské strany, koaličný Most – Híd a neparlamentné SMK končia pod čiarou. Slovenský experiment vlády koalície slovenských národniarov a maďarskej menšiny sa tak končí, bola to len ilúzia, ktorej tlieskali z Bruselu.

 

Starú ošúchanú metódu zahnať protivníkov do izolácie, do akéhosi politického geta možno vyčítať z požiadavky Andreja Kisku a jeho strany Za ľudí: pred voľbami a po nich nespolupracovať so stranou SMER, SNS a ĽS NS, teda s ich predsedami Ficom, Dankom a Kotlebom.

 

Na Slovensku už roky sledujeme dôsledné znemožňovanie „starej gardy“ doterajších politikov. V mnohom k tomu prispievajú sami. Ale princíp je:  robí sa všetko pre ich potupou a zlé meno aby na tom vyrastali nové strany. Ale tie nové strany zároveň nedávajú alternatívy a operujú abstraktnými programami a slovníkom, neraz teatralizovanými termínmi o slušnom Slovensku, ktorý si každý vysvetľuje po svojom.

 

Okrem teatralizácie však treba vidieť, že pre nové generácie a prvovoličov je sú to korupčné škandály, korupčné bahno v ktorom doteraz uviazli buď všetky doterajšie vládne formácie alebo ich výrazné postavy, od vzniku samostatného Slovenska. Z toho pramení rozhorčenie, pobúrenie verejnosti – a voliča. Výsledok je však taký, že SMER zostáva najsilnejšou stranou a antiglobalistická parlamentná ĽS NS označovaná celou opozíciou a drvivou väčšinou médií za fašistickú je v prieskumoch nepretržite tretia nad desať percent, takže okrem poslancov v bruselskoim europarlamente ich zrejme bude mať znovu už po druhých voľbách poslancov aj na bratislavskom Hrade.

 

V súčasnej atmosfére sa samozrejme vynára otázka o pôsobení „ruky Moskvy“. Väčšina opozície a médií sa stotožnila s náhľadom dlhodobej koncepcie NATO, že Rusko nie je partnerom, ale protivníkom, strategickým súperom. Osobitný rozmer to nadobúda pokiaľ ide o vzťah k Ukrajine. Vytvorila sa čierno biela situácia, že kto nie je kritický voči súčasnému Rusku ako keby hneď bol proruský. Lenže v slovenskej verejnosti ide deliaca čiara pokiaľ ide o antifašizmus, Slovenské národné povstanie a hodnotenie roku 1945, teda víťazstva ZSSR a víťazstva Červenej armády pri oslobodzovaní Slovenska. Narastá aj informačná izolácia, vypínajú sa ruské televízne kanály s nepresvedčivým odôvodnením, že verejnosť nemá o ne záujem. Na druhej strane však narastá počet slovenských turistov do Ruska, osobitne pokiaľ ide o nový systém udeľovania víz, vo verejnosti neklesá, ale rastie záujem o Rusko. Slovenskí turisti pritom majú o Rusku diametrálne odlišné názory ako oficiálna sféra či médiá. Pokiaľ ide o diplomaciu samozrejme každý sa usiluje o dobrý rozvoj vzájomných bilaterálnych vzťahov, vytvárať pre to prekážky znamená  vystaviť sa podozreniu, že Slovensko nemá samostatný postoj a len nesamostatne, vazalsky napodobňuje iné štáty. Je to tak, že skôr Slovensko, najmä ak sa pozeráme na Česko a Maďarsko potrebuje lobovať v Rusku a Rusko zasa udržiavať vzťahy s parlamentnou špičkou a s kultúrnou sférou, ktorá je ruskej kultúre otvorená. Podobná situácia je v regiónoch, osobitne tam, kde sú historické väzby.