Na ceste do politického prepadliska – Jozef Kuchár

Voľby prezidenta Slovenskej republiky priniesli mnoho rôznych prekvapení ale aj veľkých sklamaní. Pravicové parlamentné strany sa vlastnou vinou dostali do zložitej situácie. Kandidát Ľudovej platformy Pavol Hrušovský prepadol na celej čiare. Predstavitelia KDH, SDKÚ a MOSTU HÍD okamžite, ako už tradične, nevhodne reagovali. Ostrou kritikou začali hľadať konkrétnych vinníkov volebnej prehry. V konečnom dôsledku nikoho nenašli a ostali iba pri vzájomných obviňovaniach.

Dlhodobo ospevovaného spasiteľa pravice Ľudovú platformu zlikvidovali doslova z večera na ráno. Neodškriepiteľným faktom však je, že jej hlavní zakladatelia sa ani v čase príprav na prezidentské voľby nedokázali zjednotiť a stanoviť jasný spoločný postup v celom predvolebnom procese. Napriek veľkej podpore médií, aj tých verejnoprávnych, nevedeli účinnejšie osloviť svojich dlhoročných sympatizantov ani vlastných členov. Nepredložili im spoločný príťažlivý program. Taký, s ktorým by Pavol Hrušovský oslovil podstatnú časť pravicových voličov. Predstavitelia SDKÚ si neuvedomili svoju základnú povinnosť trpezlivo, na základe konkrétnych faktov, diskutovať nielen s vlastnými členmi, ale aj s ostatnými stranami platformy. V centre ich pozornosti bola a ešte stále je iba kritika vlády Roberta Fica. Pravicový volič nevedel, čo si má o tom všetkom myslieť. Bol svedkom biednej neúčinnej kampane. Navyše, o miesto na politickom výslní okrem Hrušovského bojovali Procházka a Čarnogurský. Všetci traja sa politicky vyliahli v hniezde KDH. Zdá sa, že predstaviteľov bývalej platformy trpká porážka príliš netrápi. Dôslednú analýzu vlastnej práce odsunuli na vedľajšiu koľaj. Pozornosť verejnosti chcú upútať novými sľubmi a nereálnymi predsavzatiami. Príliš nepresvedčivo zazneli slová z úst Jána Figeľa.

Na margo volieb okrem iného povedal: „Ľudovú platformu zničil falošný postoj vedenia SDKÚ a neschopnosť prijímať konštruktívne politické rozhodnutia zo strany jej predseda Pavla Freša. Ten uprednostnil svoje župné záujmy a osobné ciele pred dlhodobými potrebami Slovenska a občanov. V decembri síce formálne vyjadrila SDKÚ DS súhlas so spoločným kandidátom na prezidenta, ale o pár dní na to traja podpredsedovia podporili ďalších kandidátov. SDKÚ DS následne kampaňovala za iného kandidáta.“ Pavol Frešo zareagoval: „Spolupráca so SMEROM SD je veľká politická chyba a problém pre celú stredopravú scénu. Zákulisnú politiku pripomína politika KDH.“

Uvedené vyjadrenia jednoznačne potvrdzujú, že pre obidvoch politikov je charakteristická okrem iného aj dlhoročná neschopnosť vnímať vlastné chyby a neochota zriecť sa ich, čo zároveň spôsobuje aj odchod mnohých členov, s ktorými sa z rôznych dôvodov v rokoch predchádzajúcich aj toť nedávno rozišli a bolo ich až príliš veľa. Určite aj preto má dnešný parlamentný poslanecký klub SDKÚ iba osem členov. V roku 2010 v laviciach Národnej rady SR sedelo 28 poslancov tejto strany. Aj rady KDH opustilo príliš veľa politikov. Osobitne treba spomenúť mená F. Mikloško, Palko, Minárik, Bauer, Gavura, Lipšic, Žitňanská, Procházka a Čarnogurský... Predstavitelia terajšej pravice by si mali uvedomiť, že ich neobjektívny, povýšenecký prístup k členskej základni aj k ostatným stranám nemá perspektívu vo vzájomných vzťahoch, ktoré by mali byť partnerské a nie nepriateľské. Určite aj preto výraznejší politici, ktorí svoje pôsobenie na straníckej pôde neodvodzovali od vôle svojich bossov, založili nové strany alebo v parlamente pôsobia ako nezávislí. V poslaneckých laviciach po dvoch rokoch terajšieho funkčného obdobia sedí až devätnásť prebehlíkov a nikomu tento žalostný stav neprekáža. Aj toto číslo dokumentuje pomery v pravicových zoskupeniach, ktoré sa pomerne rýchlo dostali na cestu do politického prepadliska.