Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Naši čitatelia oceňujú ich správanie sa na MMM v Košiciach – Ján Sliačan

Nebola v tom žiadna vojnová agitácia a propaganda, „iba“ beh za mier

Každý profesionálny novinár či publicista má rád ohlasy na svoje zverejnené príspevky. Samozrejme, tie pozitívne reakcie sú príjemnejšie a vítanejšie, ale zaujímavé môžu byť aj negatívne. Vždy bývajú dokonca lepšie, než žiadne. Skutočne, keď sa autor nestretol so žiadnou reakciou na výsledok svojej práce ani v najbližšom okolí a aj jeho priatelia a známi túto prácu prehliadli, musí sa s tým tvorca vysporiadať sám. Aj to sa stáva...

 

V októbrovom vydaní Slovenského rozhľadu vyšiel spod rúk autora tohto článku príspevok pod názvom Ukrajinskí vojnoví veteráni – invalidi z bojov o Donbas: „MY SA K VÁM VRÁTIME!“. Autor nečakal žiadne reakcie, možno jednu – dve, veď predsa len v bohatých dejinách Medzinárodného maratónu mieru išlo o zatiaľ ojedinelú udalosť – štart veteránov – invalidov súčasnej občianskej vojny na východe Ukrajiny. Do Košíc prišla desiatka bývalých vojakov, pričom šiesti dokonca s protézami na zvyškoch svojich končatín. Niektorí z nich asi patrili medzi elitných bojovníkov, keď pred časom prevzali z rúk hlavy štátu vysoké vyznamenania. Svojim skutočne hrdinským behom v tichosti a skromnosti prišli demonštrovať to, čo toto slávne podujatie má vo svojom názve – mier. Bez slov. Uznanie si zaslúžili najmä preto, lebo všetci dobehli do cieľa, či už odbehli minimaratón /4,2 kilometra/, polmaratón, alebo dokonca celý, teda 42 195 metrov dlhú trať.

 

Reakcie, ktoré autor dostal, oceňovali najmä to, že títo veteráni bojov o zachovanie celistvosti Ukrajiny svoj pobyt na Slovensku nezneužili na žiadnu vojnovú propagandu. Veď v každej vojne sa bojuje na niekoľkých frontoch: na tom, kde sa denno-denne strieľa a teda aj zabíja, na tom tzv. neviditeľnom, teda spravodajskom a nakoniec na tom propadandistickom, alebo ho nazvime politickom. Aj ten tretí je nemenej dôležitý než tie predchádzajúce dva. Z dejín vojen vieme, že každá z bojujúcich strán, pokiaľ jej predstavitelia navštívili niektorú nezainteresovanú krajinu, teda v takýchto prípadoch neutrálnu, sa snažili hostiteľov presvedčiť, že pravda je jednoznačne na ich strane. Robievalo sa to vždy rôznymi formami: besedami, prednáškami, premietaním filmov, ukazovaním zmrzačených detí...

 

V prípadoch, že išlo o napadnutie jednej krajiny druhou to bolo vždy jednoduchšie. Veď je tu predsa agresor a my sa iba bránime. Keď však ide o občiansku vojnu, je to zložitejšie. Práve preto sa jedna i druhá strana snaží využiť každú príležitosť na agitáciu vo svoj prospech.

 

Nuž, tu sme už pri podstate záležitosti. Desiati bývalí vojaci, niektorí z nich boli príslušníkmi špeciálnych elitných jednotiek, nijako svoj pobyt v Košiciach nezneužili na propagandu a agitáciu. Toto svojimi reakciami ocenili mnohí čitatelia, i keď aj oni majú rôzne pohľady a názory na dianie na východnej Ukrajine, konkrétne v Doneckej a Luhanskej oblasti. Jedno je však pravda: kto sa pozrel na týchto veteránov, ktorí si pred štartom maratónu menili protézy, na ich telá poznačené mnohými zraneniami, uvedomil si, že nie tak ďaleko od nás sa skutočne ťažko bojuje, že tam denno-denne umierajú mladí ľudia, ktorých manželky vo veku ani nie tridsať rokov sa už stávajú vdovami a ich deti polosirotami. Ich telá dali jasne najavo, že občianske vojny bývajú najkrutejšie, čo zatiaľ nedokázal nikto vysvetliť, prečo je to tak. Bez ohľadu na to, či to bolo po Októbrovom prevrate v roku 1917 v Rusku, či neskôr v Španielsku, potom v Kórei, Vietname, Rwande, Angole, či niekde inde. Všade v takýchto prípadoch zomierajú nielen vojaci, ale aj mnohí civilisti – ženy, deti, starci.

 

BIKILOVE POSOLSTVO

Zvláštnu príchuť pre talianov musel mať maratónsky beh, ktorý bol súčasťou Letných olympijských hier 1960 v Ríme. Ani nie tým, že v tejto kráľovskej atletickej disciplíne po prvýkrát na veľkom podujatí zvíťazil Afričan, ale tým, že to bolo v Ríme a on bol z Etiópie. Svojím behom na bosých nohách domácim bez slov pripomenul rozpútanie vojny Talianskom voči svojej krajine v roku 1935, V podstate sa začala na miestach, na ktorých on udivoval týmto víťazným behom: v antickej časti Ríma, v ktorej diktátor Mussolini vyhlásil svoje prvé vojnové ťaženie na Africký kontinent. Mnohí historici dodnes považujú taliansku inváziu do Etiópie, najstaršej kresťanskej krajiny na svete, na začiatok II. svetovej vojny. Teda ešte pred napadnutím Poľska nacistickým Nemeckom v septembri 1939.

 

Rimania počas víťazného Bikilovho behu mu úprimne tlieskali, ale mnohí z nich sa pri pohľade na rýchlonohého tmavého Afričana určite aj hanbili. Vtedy si uvedomili, že či už oni, alebo ich príbuzní, priatelia, starí rodičia sa niektorí z nich aktívnejšie, iní pasívnejšie podieľali na napadnutí nepripravenej a bezbrannej krajiny...

 

PREČO TO UROBILI?

S množstvom symbolov je spojený aj košický maratón. Jeho zakladateľ Vojtech Braun-Bukovský ho spojil so vznikom samostatnej Československej republiky, teda s dňom 28. októbra 1918. Síce o šesť rokov neskôr. Štrnásť rokov /1924 – 1937/ sa bežal vždy v ten deň a po II. svetovej vojne ešte ďalších šesť. Po okupácii Košíc v roku 1938 horthvovským Maďarskom sa noví mocipáni pokúšali demonštrovať svoju moc aj na športovom poli, organizovaním tzv. Košického maratónu. Uskutočnil sa v rokoch 1939, 1941 – 44. Samozrejme, už nie 28. októbra a mohli na ňom štartovať iba vytrvalci z Maďarska a ním obsadených území Československa, Rumunska, Srbska, Chorvátska, Slovinska. Z funkcie predsedu organizačného výboru odvolali jeho zakladateľa a dosadili svojho z Miskolca. Samozrejme, nebolo to už ono, nebol to už ten originálny Slovenský medzinárodný maratón, ktorého sa zúčastňovali poprední bežci nielen z celej Európy, ale napríklad aj Južnej Ameriky. Okupantom však vôbec nešlo o kvalitnú účasť, išlo im o celkom iné – demonštrovať tzv. Veľké Maďarsko, ktoré takto nadviazalo na bývalé Uhorsko. Akoby Trianonská zmluva o zániku tohto žalára národov z roku 1920 vôbec neexistovala.

 

Nečudo, že po obnovení Československa v roku 1945 sa všetci zainteresovaní dohodli na vyškrtnutí maratónskych behov, usporiadanými okupačnými orgánmi, teda nepripustili ich žiadnu vojnovú kapitolu. Tak to k spokojnosti všetkých platilo až do roku 1990. Je preto pochopiteľné, že potom sa z iniciatívy dokonca ľavicových košických politikov podarilo presadiť, aby sa najrýchlejší z rokov 1939 – 1944 dostali nielen do oficiálnych publikácií o MMM, ale dokonca aj na ešte dôstojnejšie miesto – na Námestie Maratónu mieru ku komplexu, ktorého najdôležitejšou súčasťou je socha maratónskeho bežca, zhotovená Arpádom Račkom s menami víťazov jednotlivých ročníkov. Nie tak dávno sa medzi nich dostali aj mená tých najrýchlejších z tzv. okupačných maratónov. Samozrejme, samotní víťazi z rokov 1939 – 1944 za nič nemôžu, ale vtedy bol ich štart v Košiciach zneužitý maďarskými fašistami na potvrdenie ich predstáv a snov o tom, že toto mesto bude navždy súčasťou veľkého kráľovstva, síce bez kráľa, ale s budapeštianskou nadvládou.

 

O čudnom zmýšľaní tých, ktorí presadili okupačné maratóny do oficiálnych dejín Medzinárodného maratónu mieru /MMM/ svedčí aj nadpis nad menami víťazov zo spomínaného obdobia: MARATÓN POČAS VOJNOVÝCH ROKOV. Trochu nedôstojné je i to, že mená víťazov z rokov 1939 – 44 nechali umiestniť pod najrýchlejšiu ženu v roku 2007 Nataliu Kulešovú z Bieloruska. Keď už, prečo tento nadpis nič nehovorí o okupácii Košíc? Veď vojnové roky registrovali aj vo Švédsku, Švajčiarsku, Portugalsku a ďalších krajinách, na ktoré však nevstúpila ani jedna noha okupanta?

Čo k tomu dodať? Organizátorom MMM sa podaril ďalší prešľap: k tej časti o tzv. vojnových maratónoch umiestnili sochu zakladateľa MMM V. Brauna-Bukovského, ktorý aktívne vystúpil proti tomu, aby sa maratóny z rokov 1939 – 44 stali súčasťou histórie MMM. Ešte niečo: tieto „dejinné doplnky“ sa uskutočnili aj za štátne peniaze, teda všetkých nás, ktoré dostávajú organizátori MMM predovšetkým z Ministerstva školstva, vedy a športu SR. Pritom ide o jasný prípad zneužitia mierových myšlienok košického maratónu, ktoré má už vo svojom názve i v jednom zo svojich symbolov – Picassovej holubici mieru... Vieme si predstaviť ako sa „Béla báči“ Bukovský pozerá z neba na to, čo organizátori MMM urobili. Jeho duch iba smutne krúti hlavou, nič viac urobiť nemôže.

 

ZOSTALI UŽ IBA DEVIATI

Vráťme sa k tým vojnovým veteránom z Ukrajiny. Po maratóne v Košiciach odchádzali domov síce v tichosti, ale zároveň veľmi šťastní. O každom, kto dobehne do cieľa sa hovorí, že aj on je maratónsky víťaz. V ich prípadoch to platí niekoľkonásobne. Okrem toho boli nadšení celou atmosférou i starostlivosťou, ktorej sa im dostalo. „O rok sa do Košíc všetci desiati vrátime, veď na vaše mesto nemôžeme zabudnúť,“ – takto sa lúčili s hostiteľmi.

 

Žiaľ, desiati už určite neprídu. V najlepšom prípade deviati. Jeden z nich, 36-ročný Dmytro Fesenko z Poltavy už nie je medzi živými. Tento dobrovoľník z práporu Donbas sa v júni 2016 na území ovládanom separatistami so spolubojovníkmi dostal pod prudkú mínometnú paľbu, ktorá mu spôsobila vážne zranenia končatín a hrudi s trvalými následkami. Napriek tomu v Košiciach dokázal absolvovať 4,2 kilometra, teda trať minimaratónu. Okrem toho len on sám už vedel, že má rakovinu. Na ňu aj dva týždne po návrate zomrel. V deň, kedy jeho deviati kolegovia po pohrebe odlietali do amerického Washingtonu na maratón vojnových veteránov. Dmytro bol hrdina nielen v ťažkých bojoch za územnú celistvosť Ukrajiny, ale aj pri behu s neliečiteľnou chorobou v košických uliciach. Nuž, dúfajme, že tí deviati skromní, tichí a celkom nenápadní hrdinovia svoj sľub splnia a o rok ich opäť privítame v našom maratónskom meste.