NAŠI JUBILANTI: „Plukovníkove“ šesťdesiatiny – Vladimír Mikunda

Dňa 10. septembra 2013 sa ich dožil dlhoročný člen Českého resp. Československého zväzu novinárov, Slovenského syndikátu novinárov a v poprevratovej súčasnosti člen výboru Únie slovenských novinárov Vladimír Dobrovič.

Ak sa pozrieme späť na jeho profesionálnu novinársku dráhu, mnohí by mu ju azda aj závideli. Veď v samých začiatkoch sa z postu redaktora prepracoval na post šéfredaktora za dva, či tri roky a keďže išlo o vojenský titul, okrem zručnosti s perom, musel od „A“ po „Z“ zvládnuť celý proces grafiky a polygrafickej výroby ofsetovej tlače. A to tak v stacionárnej, ako aj v poľnej tlačiarni, keď mu veľakrát prišlo postaviť sa na čelo nielen svojej, ale aj medzinárodnej koaličnej redakcie. Partnermi mu tu bývali sovietski, maďarskí... redaktori, v závislosti od toho, na aký druh vojenského cvičenia bola jeho redakcia vyslaná. Od prvých krokov na poste šéfredaktora si zaviedol aj svoj štýl vzťahu k podriadeným redaktorom, ktorý niektorí dlho nechápali a nestotožňovali sa s ním. Ak požadoval v článkoch nejaké zmeny, niektorým v ňom urobil otázniky, iných si zavolal a trpezlivo s nimi rozoberal vetu po vete.

Veru, raz sa aj stalo, že sa ktosi vzoprel tomuto jeho dvojakému prístupu. Že čo majú znamenať tie jeho otázniky. „Ak by som si myslel, že to nepochopíš, zavolal by som si ťa a vysvetlil ti to osobne. No a keďže som si ťa zatiaľ nevolal, tak...“ Áno, takto nejako vyzeral ozajstný „dobrovičovský“ štýl redakčného vedenia. Z tých dávnych rokov si pamätám aj jednu perlu z jeho vyjadrení. Že hlupák sa obklopí len hlupákmi pretože sa bojí, aby nebolo vidieť, že niekto ho prerástol. „No a ja to tu potrebujem riadiť a nie za vás pracovať!“ Vlado je znamením Panna, má rád realizačný poriadok a systém, no nikdy neinklinoval k „úradníčine“. Lenže život mu ponúkol i z tohto chlebíka. Po prvý krát, keď sa stal hlavným sekretárom armádnej televíznej redakcie v Bratislave. Druhýkrát po novembrovom prevrate, keď armádnu televíznu redakciu zrušili a on prešiel na školské oddelenie Vysokej pedagogickej školy, tretíkrát... Nech je ako je, všetko, čo mu kedy prišlo robiť, robil zodpovedne. Nič polovičato, všetko naplno a hlavne s normálnym výsledkom. Keď pracoval, nevidel, nepočul a konal. Aj tu má povestnú vetu, ktorá sa zo slangu dá preložiť ako: „Keď pracujem, tak poriadne, keď na to kašlem, tak tiež poriadne!“

Prešli roky, Vlado pomáhal so zakladaním armádnych médií po rozdelení ČSFR, potom sa opäť vrátil do televízie (na post šéfredaktora), okúsil si aj moderovanie najsledovanejšej nedeľnej politickej diskusnej relácie atď. a atď. No a dnes nás obklopuje tvrdá súčasnosť. Vlada Dobroviča taktiež. Pri písaní týchto riadkov si vlastne ani neviem spomenúť, či sme sa vôbec niekedy rozprávali, že ak nastanú chvíle seniorstva, že chceme aj oddychovať. A už vôbec nie, že by sme sa na nejaké také zvoľnenie tempa a leňošenie aj tešili.

A tak Vladovi Dobrovičovi, alias plukovníkovi, lebo v poslednom čase sa už inak ani neoslovujeme, to určite „nehrozí“. Našiel si totiž dôvod, prečo „musí“! Viem, že je síce starý a otrepaný, no stále je rovnako milý. Volá sa vnučky a vnuci. Tak ti teda s kamarátmi držíme palce, aby si aj vo svojom dedkovskom snažení dosiahol, tak ako v profesii, šťastnú koncovku.