NÁZORY: Smäd, ktorý trvá – Michal Záleta

Tak teda pípeť! Smäd, vyprahnutosť, neskrotná túžba po vlahe! V najnovšom románe Mikuláša Kočana Pípeť (vyd. Matica slovenská, 2013) je vlahy neúrekom. Produkujú ju aj povestné endokrinné žľazy, ktoré ľudstvu – ešte stále úspešne, ak si uvedomíme, ako sa naša planéta natriasa pod ťarchou ľudstva, – zabezpečujú nielen trvanie, ale i expanziu rodu.
Tieto románové vzťahy sú zdanlivo osobité: možno provokujúce, možno výnimočné, možno stresujúce, v prudérnej spoločnosti, ktorá sa sama vidí inak, než aká je, možno až trestuhodné. Veď: Postmaturitný Iľja Muromec, v románe Janko Marinič, aj cieľavedomý, aj romantický, no najmä testosterónom vybavený mladý muž odkiaľsi (predpokladám) od brehov Laborca sa od prvých krokov po bratislavských uliciach zmocňuje tohto slovenského veľkomesta koncom sedemdesiatych rokov storočia, ktoré ešte stále nosíme na vlastných chrbtoch. A to bez prípravy, bez sondáží, s jediným predpolím, ktoré mu pripravil, či skôr odovzdal krajan Michal. Tým predpolím je Helenka, tridsaťosemročná žena – vždy slobodná a napokon, ako sa ukáže v príbehu, aj vždy pripravená podľahnúť mučivej produkcii spomínaných endokrinných žliaz, hoci v záchvate ich nečinnosti je presvedčená o opaku: už nie, odteraz už nie!

A po nej študentka, dcéra prominenta tamtých čias, pred ktorým sa ľudia zvyčajne trasú a zasvätené okolie jeho moc prenáša aj na obšmietajúcich sa okolo jeho dcéry. A po nej študentkina kamarátka, budúca baletka a súčasne dcéra uznávaného vedca (CSc.) a etablovanej advokátky. A po nej: samotná matka-advokátka. Slovom, chvíľami sa nám zdá, že bratislavským svetom lomcuje predovšetkým vášeň, ktorá má prinajmenšom také rozmery ako skutočné záplavy v šesťdesiatom piatom. Keby bol Mikuláš Kočan ostal iba pri tom, nebolo by toho priveľa, hoci – domnievam sa – ani s tým by neprehral. Také deje, v puritánskych predstavách o nás samých nepredstaviteľné, sa totiž diali a dejú v ľudskom svete s oveľa väčšou určitosťou a pravidelnosťou než striedanie ročných období. Nielen otcovia zvádzajú priateľky svojich dcér, ale i matky priateľov svojich synov: pravda, zvyčajne nie tak okato. Otcovia, zabúdajúc na to, čo príde o desať-pätnásť rokov, opúšťajú rodiny a svoj nový príbeh zavŕšia neraz poľutovaniahodnými stratami. Matky, pamätajúc na to, čo napokon príde, ešte usilovnejšie upevňujú pôvodný domov, aby v ňom mali na staré kolená na čo spomínať.

Stále som totiž presvedčený, že ženy sú racionálnejšie ako muži a že prípadné výnimky sú len tragickým dôsledkom genetickej deviácie. Kočanova výhra je v tom, že vyniesol aj takúto podobu vzťahov na literárne pódium predovšetkým s nadhľadom, nie je v ňom ani ponorený po uši či, nedajbože, dokonca pod ním, je s ním, ale i očividne nad ním, a že napriek dejovej dominancii týchto podôb vzťahov, čitateľovi ustavične – a to takmer bez slov – pripomína, že mu predkladá zlomok zo súvzťažností života. No rozhodujúca Kočanova výhra je v tlmočenom skrz všetko, čo sa odohráva akoby na pozadí týchto vzťahov a čo v skutočnosti sa v jeho románe stáva dominantným: tieň, ktorý prekročil skutočnosť či skutočnosť odhalená skrz pozadie tieňa: svet vysokoškolákov, bratislavskej bohémy, mešťanov i meštiakov, závan východoslovenského valalu, charaktery, potmehúdske i rovné - jednoducho život v reálnom časopriestore: sme a stále sme boli z mäsa a kostí, stále sme značení ľudskou DNA, v ktorej sa našli dokonca stopy neandertálcov, a nič na tom nezmenia nehistorické ponuky vidieť nás v oných časoch iných a inak, teda najmä spľasnutých ako čerstvé plechy z valcovne za studena.

Čisto remeselne: V najnovšej, takrečeno tretej etape svojej tvorby sa Kočan objavuje ako prozaik, ale ani v tomto žánri nezaprie v sebe predchádzajúce určenia - básnika a dramatika. Prvé dokonca v obraznosti aj na úrovni vety, druhé v úspornosti a skratke napriek románovej povahe Pípete.