NÁZORY: Nenačim vstupovať dvakrát do tej istej rieky – Daniel Kantor

Človek je mierou všetkých vecí, na  túto myšlienku sme akosi zabudli, hoci sa vinie celými dejinami ľudstva. Keď sa cez túto myšlienku budeme pozerať na všetky udalosti, ktoré nás Slovákov v histórii postretli a nebudeme si ju vedieť správne vyložiť, zostaneme navždy zhrbení pod ťarchou  otázok. A mnohé z nich sú pre nás ťarchavé, síce si chceme na  tieto otázky položiť odpovede, ale aj tie sú ťarchavé, lebo znova je tu ten modus vivendi – človek je mierou všetkých vecí. A tak sa potácame aj od jedného stromu k druhému, a neudržiavajúc rovnováhu, padáme alebo rovno vstupujeme do tej istej rieky, kde sme sa už raz vykúpali  ergo poriadne namočili.

 

Nedávno si Katalin Tara  na tejto stránke položila smrtonosnú otázku  v súvislosti s justičným rozhodnutím  voči prezidentovi Tisovi, otázka znela, či to bola objektívna pravda? Každý seba vzdelanejší právnik aj dnes musí povedať, že to bol výsledok politického a nie právneho rozhodnutia.  A tu zohral úlohu E. Beneš, ktorý  v rozhovore s Molotovovom  v Moskve v decembri 1943 dožadoval sa potrestania Slovákov. A na otázku Molotova, ktorí sú to, čo ich chcete potrestať, odpovedal Beneš takto: Tuka, Šaňo Mach, Tiso, též Gašpar, Medrický, Čatloš, ten také musí viset. U Slováku je veľmi težké chytat vinniky. Slovensko je všichni jedna velká rodina, zařidili si to dobre, jeden bratr je v Londýne, druhý na Slovensku. Kdyby to dopadlo špatne se Spojenci, bratr na Slovensku by zachranoval toho, co je venku... a opačne.

 

Všimnite si dátum tohto rozhovoru, ale aj poradie v akom menoval vinníkov, ale aj onú veľkú rodinu. Takýchto vyjadrení nielen E. Beneša je dosť, z ktorých je jasné, že v prípade odsúdenia Tisu zohral veľkú úlohu práve  E. Beneš a pretože evanjelici boli tradične zástancovia čechoslovakizmu, Tisu súdil evanjelik z významnej rodiny Daxnerovcov, inak nie veľmi podarené dieťa tejto rodiny, ktorý skôr aj výzorom pripomínal známeho Ficka zo slovenskej histórie. Zaujímavé je aj, že tento Daxner zomrel  presne 18. apríla o niekoľko rokov neskôr. Aj také  bývajú osudy.

 

Aby sme sa snažili odpovedať na otázku objektívnej pravdy treba povedať, že tá zásada  prezidenta Tisu „jeden Boh, jeden  národ, jedna organizácia, jedna strana“ nebola najšťastnejšia, hoci to bolo vtedy v Európe  všeobecným zjavom. A výroky J. Tisu ešte v apríli 1939 keď píše: „Ja som sa nemusel dať v tomto smere ovplyvňovať myšlienkami nemeckého národného socializmu, lebo ja som toto hlásal ešte  pri prvých a druhých parlamentných voľbách/za 1. ČSR/, keď sa o Hitlerovi ani nerozprávalo“ sú dosť jasné. Takmer rovnako bránil  admirál Horthy  svoje právo fašistického prvorodenca. Tragické sú tie dejiny, ale aj smiešne zároveň.  Hoci napríklad treba priznať, že v slovenskom vojnovom štáte fungovali mnohé veci veľmi dobre, prerod školstva z čechoslovakistické na slovenské bol bez zbytočných gebuzín, slovenská kultúra, divadlo, hudba, veda  tiež  mali mnoho pozitív, rástla nová slovenská  inteligencia a čuduj sa svete opozícia sa stretávala pod viechami,  alebo v známej Luxorke, kde chodil aj Šaňo Mach, čo mu zrejme zachránilo život. A rástla ekonomika slovenský roľník sa mal na tú dobu skutočne dobre.

 

Chcem tým len povedať, že keby sa tieto veci pri  obžalobe J. Tisa dali na misku justičnej váhy  tak ho nemôžu popraviť.  Ale justičná váha bola jednostranná. V päťdesiatych rokoch sa hovorilo aj o tom, že to bola „evanjelická pomsta“ /rozumej čechoslovakistická/. Iste A. Hlinka sa nijako netajil zatrpknutosťou voči evanjelikom, prenieslo sa to čiastočne aj do vojnového slovenského štátu, ale keď som sa v päťdesiatych rokoch rozprával s evanjelickými farármi, takmer všetci  tento proces odsudzovali /samozrejme nie verejne/, lebo „pána brata farára nemali takto  odsúdiť“. A to bol nielen ľudský, ale aj cirkevný postoj. 

 

Iste bola tu žiadosť o milosť, ktorú niesol za Slovenskú národnú radu do Prahy aj Viliam Žingor známy veliteľ partizánskej skupiny a ten trval na treste popravením. Potom tohto Žingora tiež popravili a potom zasa rehabilitovali. Na rehabilitácii som bol ako novinár v Banskej Bystrici, kde vystupovali dvaja zo Štátnej bezpečnosti, A. Rašla, ktorý bol žalobca v procese s Tisom a druhý bol D. Okáli, čo bolo pre mňa, ktorý sa troška venoval skupine  DAV, takmer infarktové prekvapenie. A. Rašla tu vystupoval rovnako arogantne ako v procese s Tisom, No a tento súdruh generál a právnik ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia prednášal a vychovával nových, aj dnešných právnikov v Bratislave i v Košiciach... Ten blog od K. Tara mal nadpis: Tisa sme už zavraždili, na rade je Dzurinda...“ Nuž keby sme sa snažili o objektívnu pravdu, museli by sme povedať, aj Štefánika? aj Žingora? aj Clementisa? A ako to bolo so Štúrom? Tak toto majú byť naše dejiny, vraždenie sa medzi sebou? Existuje vôbec historická spravodlivosť?

 

 Ja  napríklad tvrdím, že SNP bol od začiatku slovenské, len potom sa do „rodiny“ zamiešali čechoslovakisti z Londýna, lebo Beneš si všetko pamätal, a ešte aj ruskí partizáni. Chaos, ktorý vznikol bol jeden  veľký guľáš, kde partizánske skupiny rešpektovali Koneva v Kyjeve, Londýn sa snažil o svoje a každý si robil po svojom. A tak sa dnes nikto nedopátra pravdy, ako to bolo  s odzbrojením dvoch slovenských divízií na východe republiky, čo bolo dôležité pre priebeh povstania, lebo tu bolo  takmer 24 tisíc vojakov a dôstojníkov.

 

Dokonca ani to nevieme, ako to bolo s nemeckou Ottovou skupinou v Martine. Pamätám si ako súdruh Kuchta v Banskej Bystrici , ktorého slovo bolo ako sväté písmo, plietol piate cez deviate.  Súdruh Kuchta tvrdil, že išlo o vojenskú misiu a že strieľalo 40 vojakov a všetci členovia misie boli postrieľaní a že to bolo 29. augusta. L. Svoboda vo svojej knihe tvrdí, že to bolo v pondelok 28. augusta a že strieľalo 32 slovenských vojakov a 32 členov misie bolo postrieľaných. V. Žingor napríklad hovoril o 11 zastrelených, vo štvrtok 24. augusta, J. Nosko o 22 zastrelených. J. Marko zasa hovorí o diplomatickej misii, kde boli zastrelení 20 členovia a stalo sa to 26. augusta. A nevieme objektívnu pravdu ani o osude Goliana a Viesta, ktorých zajali Nemci a ktorí boli v tábore v rakúskom  zajateckom tábore v Eberswalde. Tento tábor oslobodzovala Červená armáda. A je dosť indícií, že skončili niekde vo vtedajšom Sovietskom zväze. Dnešní Rusi asi ťažko odhalia archívy, je v nich dosť určite zaujímavých vecí, ale s tým sa dá hrať aj dnes mariáš /politický/.

Slovenská roztatárená rodina, nemal pravdu E. Beneš, že držíme spolu ako rodina, už sme boli aj vtedy iní. Tí, čo chodili v nablýskaných čižmách od Baťovho boxu, čižmy odhodili a stali sa napríklad predsedami Revolučných národných výborov, predsedami MNV. Sem tam im to „rodina“ vykričala, ale  žilo sa na jednej podstati. A „rodina“ sa menila, jedny boli vyvolení, druhí  nevyvolení.

 

Ale s demokraciou sa „rodina“ zmenila znova rapídne. Znova, už nie od boxu, máme tu nablýskané Mercedesy,  obleky od Armaniho.  Máme tu aj nacionalistov, tak ako onehdy, ktorých  šmahom ruky označujeme prívlastkom „fašisti“, hoci sú to od prírody vlastenci. Pravdou je však aj to, že so skautským pozdravom „Na stráž“  dlho nevydržia. Alebo zasa vstupujeme  už druhý raz do tej istej rieky, nepoučiteľní, lebo ak platí, že človek je mierou všetkých vecí, tak rovnako platí, že historickej spravodlivosti niet.

 

A keďže historickej spravodlivosti niet, rovnako ako niet spravodlivej vojny, neexistuje ani objektívna pravda.  Ale mohla by existovať, keby sme boli všetci ako jedna rodina.  Ja viem, že revolúcia je očarujúca, to hádam každý mladík či deva takto vníma. Ale už sme sa v revolúciách neraz sklamali, nepotrebujme ich, potrebujeme len slobodu ako priestor pre čin a slobodu. A je pravdou, že to nemáme, dokonca aj to, čo bolo včera slobodou, dnes sa začína šraubovať a vyzerá to tak, že banány budeme síce mať, ale  hranice budú zatvorené a malý národ si budú mocní tohto sveta pohadzovať ako opice banán. Aj preto, že národ prestal byť rodinou.