NÁZORY: Deštrukcia úspechy neprináša – Jozef Kuchár

Nezvyčajne skoro začali predvolebnú kampaň niektorí kandidáti na post prezidenta Slovenskej republiky. Ich veľkoplošné pútače a rôzne reklamné tlačoviny už dávno pred oficiálnym začiatkom kampane doslova zaplavili celú krajinu. Do centra pozornosti čo najširšej verejnosti sa až príliš rýchlo chceli dostať Andrej Kiska a Radoslav Procházka. Za nimi nezaostal ani Pavol Hrušovský, ktorý si na predvolebnú kampaň vybral v parlamente neplatené voľno.

Nevedno, či im dlhá a finančne veľmi náročná sebachvála a sebaoslava bude na konečný úspech stačiť. Veď hlavnou úlohou a priam povinnosťou každého kandidáta má byť, aby presvedčivo dokázal, že spĺňa všetky náročné kritériá a profesionálnu zdatnosť stanovenú pre úspešné a užitočné vykonávanie prezidentskej funkcie. Okrem toho mal dokázať, že nebol a nie je zapletený do rôznych ekonomických a iných problémov, ktoré by mohli spochybňovať jeho dôveryhodnosť. A navyše, že svojím životom, celkovými postojmi, výsledkami práce je uznávanou osobnosťou a môže byť príkladom pre ostatných občanov. Žiaľ, nie všetci si túto povinnosť na požadovanej úrovni dokázali splniť.

K najvýraznejším osobnostiam na domácej a zahraničnej politickej, ekonomickej a spoločenskej scéne sa už dávno zaradili Robert Fico a Ján Čarnogurský. Z početného peletónu kandidátov dokázali razantne a presvedčivo obhájiť oprávnenosť svojej kandidatúry na post prezidenta Slovenskej republiky. Na druhej strane, sú aj takí, čo vyvolávajú pochybnosti. Zahmlievajú svoje chyby, ktorých sa dopustili, keď zmenili stranícke tričká v čase svojho pôsobenia v parlamentných alebo vládnych laviciach. V predvolebnom boji namiesto konkrétnych vecných a odborných stanovísk v ich vyjadreniach prevažuje neznalosť zložitých problémov, povrchnosť ale aj príliš veľká dávka deštrukcie a nepriateľstva k politickým protivníkom. U niektorých prekvapila nízka objektívnosť a najmä nedostatočná úcta k povedanému a napísanému slovu. Škoda, že poradcovia, politológovia a nedovzdelaní analytici z pravicového spektra ich nedokázali správne usmerniť a v prípade nutnosti uviesť veci a rôzne informácie na správnu mieru. Spoliehanie sa predovšetkým na priazeň protivládnych médií, úspech neprinesie. Nie všetci potvrdili, že si našu štátnosť vážia a považujú ju za vonkajší aj vnútorný výraz naplnenia všetkého, čím musel slovenský národ v priebehu dejín prejsť.