Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Mlčať je niekedy zlato – Dušan Konček

V súčasnosti je bežné, že každý hovorí o všetkom, priveľa rozprávania sa na nás hrnie zo všetkých strán. Možno by sme na Slovensku mali prijať zákon, aby sme aspoň jeden deň v mesiaci povinne mlčali /najlepšie nedeľu/ a aj bez jedla. Napadlo ma to aj vtedy, keď som znova videl vystupovanie prezidenta SR v parlamente. V niektorých pasážach tento prejav pripomínal naozaj rokovanie ÚV KSS alebo ÚV KSČ. Prezident SR nie je komentátorom akože nezávislých slovenských novín a tak v jeho prejave by nemali mať miesto také slová, ako „domnievam sa“ alebo „podľa môjho názoru“. Prezident je prezidentom slovenského národa, „podľa môjho názoru“. Prezident je prezidentom slovenského národa, čiže tlmočí názor celého národa a nie „svoje domnienky“, či „svoje názory“. To teda znamená, že vystupuje ako tlmočník názorov celého, alebo väčšiny Slovenska. Samozrejme o tom musí byť presvedčený na základe aj výskumu verejnej mienky, alebo slovenskej verejnosti vôbec. A pretože je jasné /o tom sa môže prezident presvedčiť aj návštevou slovenských dolín a strání/, že Slovensko má strach z migrantov, prečo potom presvedčuje zástupcov ľudu v parlamente o opaku? Nevraviac o tom, že v tomto probléme má kompetencie vláda SR a nie prezident. Išlo teda o vymedzenie sa prezidenta SR voči vláde SR ergo jej politiky a tak vlastne prezidentovo postavenie sa na opozičnú platformu? To je jeden rozmer jeho prejavu.

 

Druhý je ten, že prezident sa odvoláva na to, že Slovensko sa stalo kvôli svojmu postoju „objektom uťahovania a zosmiešňovania svetových médií“. Nepovedal konkrétne ktorých, čo je aj podstatné ale aj nepodstatné, pretože Slovensko sa predsa nemôže riadiť názorom nejakých médií, keď vieme, že tieto média majú svojich majiteľov so svojimi záujmami. Pritom aj v týchto médiách sa možno dočítať skôr o odvážnom postoji Slovenska, ktoré si chráni svoj hodnotový systém. Po eufórii sa dnes totiž ukazuje, čo stvárajú títo ľudia v táboroch, ktoré sa pre nich vytvorili. Začína prevažovať aj názor, že nejde o migrantov, ale jednoducho o zbehov a dezertérov vo väčšine prípadov, ako možno inak hodnotiť totiž ľudí, ktorí doma zanechali ženy a deti, ale aj svoje matky či otcov a v značkovanom oblečení s modernou elektronikou sa dožadujú „humanity“ o ktorej tak oduševnene hovorí slovenský prezident. Názor, že je to dobrá pracovná sila /aspoň pre niektoré krajiny/ je tiež pomýlený, títo ľudia sú totiž zvyknutý na veľké mestá, kde sa zaoberajú kšeftovaním a podobnými „pracovnými návykmi“ a naozaj nebudú pracovať niekde na vidieckej farme.

 

Špičkovým vyjadrením slovenského prezidenta však boli slová, že EÚ nie je bankomat. Má pravdu, pre Slovensko naozaj nie je EÚ bankomatom, hoci boli aj časy, keď „vtáčka lapali a pekne mu spievali /teda prispievali/. No ale pre Ukrajinu, hoci tá nie je členom, je EÚ nepretržitým bankomatom, teda aj z našich daní aj z daní pána prezidenta. Aby sme boli presní – je to politicko-peňažný bankomat, lebo ako to prípade Ukrajiny inak nazvať. Bankomat si prezident tak obľúbil, že sa ním oháňal aj na rokovaní V4, čo vyvolalo onen škodoradostný úsmev aj na tvári českého prezidenta Miloša Zemana. Ale samozrejme aj na tvárach mnohých Slovákov.

 

Osobitne ma zaujali však slová prezidenta, že Slovensko sa stalo „objektom informačnej vojny“. Nevedno odkiaľ tieto „argumenty“ pán prezident berie, pretože na Slovensku všetky média sú buď proti Ficovi alebo za Brusel a Washington, pravdaže s ľuďmi to je inak. Na Slovensku absentujú akékoľvek informácie o niektorých problémových veciach, ktoré sa dejú vo svete, ale aj v Európe. Nevieme napríklad nič o takzvanej Transatlantickej dohode medzi USA a EÚ/ aj vďaka dobre utajeným slovenským europoslancom/ ale v televíziách pustíme reportáž o stotisícovej demonštrácii proti nej v Nemecku. A tak nám pán prezident asi chcel povedať, že sa nedarí premývať slovenské mozgy a tak treba v tomto smere pridať.

 

Skutočne by sme mali prijať ten zákon o mlčaní aspoň deň v mesiaci. Lebo na margo prejavu pána prezidenta v parlamente treba lakonicky konštatovať – mlčať je niekedy zlato.