Minister s plnou mocou a vpád maďarskej červenej armády – Dušan D. Kerný

Doteraz je motívom zahraničných historikov Slovensko a jeho dejiny práve preto, lebo sa o ňom neporovnateľne menej píše ako o iných štátoch strednej Európy a ešte k tomu ponajviac v rámci československých dejín. Samostatné dejiny Slovenska v cudzích jazykoch sa ešte stále rodia.

V nemalej miere sa nové diela v zahraničí rodia aj vďaka množstvu publikácií slovenských historikov. Nedávno na to poukázala aj švajčiarska historička Josette Baer, profesorka politických teórií a stredoeurópskych dejín na univerzite v Zürichu. Slovenčina je jedným zo štyroch slovanských jazykov, ktoré ovláda a kým predtým sa venovala Ľ. Štúrovi, teraz sa zamerala na  MUDr. Vavra Šrobára.

 

V tejto téme je prelomová obsiahla práca medzinárodného kolektívu historikov. Pod vedením Miroslava Pekníka, riaditeľa Ústavu politických vied SAV súbor štúdií dr. Vavro Šrobár politik, publicista a národnoosvetový pracovník vyšiel v roku 2012. Zrejme až teraz dozrel čas venovať sa politikovi, ktorý bol pri vzniku ČSR, jeho podpis je na prvom česko – slovenskom zákone prijatom 28. októbra 1918 v Prahe a zároveň sa ešte v roku 1944 podieľal na prípravách Slovenského národného povstania. Vyše osemstostranový mnohovrstevný portrét z dielne Pekníkovho Ústavu politických vied v sérii Osobnosti slovenskej politiky, podrobne rozoberá čechoslovakizmus MUDr. Šrobára. Je nenahraditeľný pri štúdiu dnes dosiahnutej úrovne poznania časti slovenských dejín, ktorá sa nijako nedá obísť. Je viac ako zrejmé, že v zahraničí o Šrobárovi vyjdú štúdie ako o jednom z najvýznamnejších alebo najdôležitejších slovenských politikov XX. storočia.

 

Diktátor

Bol to prvý minister s plnou mocou pre správu Slovenska – a práve v júni tohto roku je osobitná príležitosť pripomenúť si, že bol postavený pred problémy, akým dovtedy nečelil nijaký slovenský politik. Na Slovensko prišiel najprv v decembri 1918 do Žiliny, pretože Bratislava bola obsadená maďarskými vojskami a po rozpade monarchie budapeštianska vláda robila všetko pre to, aby udržala územnú integritu bývalého Uhorska. V Žiline ho čakalo nedôstojné, chmúrne prijatie, nič nebolo pripravené a zabezpečené, minister s plnou mocou sa ubytoval u priateľov Hálkových. Pritom do Žiliny ho vyprevádzali ako “diktátora Slovenska“.

Do Bratislavy prišiel až v prvých dňoch februára 1919, v ten deň boli predstavitelia nemeckej a maďarskej sociálnej demokracie ako aj rektor /maďarskej/ univerzity internovaní lebo prejavili úplnú nelojálnosť voči Česko – Slovenskej republike, maďarskí a nemeckí pracovníci železníc a pošty zahájili štrajk, talianske vojenské velenie mesta sa ukázalo, kvôli náklonnosti k Maďarom nespôsobilé plniť funkciu česko-slovenského vojska, Píše Šrobár do Prahy a žiada vojenské posily, najmenej jeden pluk. „V Bratislave je od nás nepriateľ vzdialený asi tristo krokov, obyvateľstvo podnecujú maďarskí agenti a peniaze na odpor, štrajky ustávajú aj kvôli príchodu českých železničiarov.“

 

Nitra je proti

Situácia nebola lepšia ani inde na Slovensku – Šrobár žiadal vojenské posily pre celú demarkačnú čiaru, / tá sa až o rok, v júni 1920 stane hranicou/ najmä pre Bratislavu, Lučenec a Košice, v Nitre kvôli dvojtvárnosti generála Boreániho úradníci a sudcovia písomne protestovali proti okupácii a vypovedali poslušnosť zákonom Česko – slovenskej republiky, vyhlásili, píše Šrobár do Prahy, že „neuznávajú našu vládu a budú súdiť menom Maďarskej republiky.“

V. Šrobár ponúkal úrady, ponúkal prácu, ale stretával sa aj s rozpakmi, uhýbaním či priamo s odmietaním. „To v ňom zvyšovalo nedôvery k rozsahu a hĺbke slovenskosti na Slovensku“, konštatuje historik R. Kvaček. Do všetkého vstúpilo aj kolkovanie peňazí, nechali si ich kolkovať iba tí, ktorí  od februára 1919 verili čo dôverovali Česko – Slovenskej republike, väčšina obyvateľstva si však peniaze skryla, nevymenila. A v takej situácii troskotajú pokusy maďarskej vlády udržať rozličnými ponukami Slovensko v Uhorsku. Frustrácia maďarskej spoločnosti plus nacionalizmus otvorili cestu k moci maďarským komunistom, Bélovi Kunovi. Spájala sa s tým nádej, že sa podarí to, čo sa neporadilo predchádzajúcej vláde – zachovať územnú integritu Veľkého Uhorska. V polovici mája 1919 vpadla na Slovensko Maďarská červená armáda. Strhujúci príbeh zápasu o Slovensko obsahuje dielo  Mariána Hronského najmä v jeho vrcholnej práci Trianon z dielne Ústavu politických vied, 2011.

 

Maďarský cieľ

Cieľom Maďarskej červenej armády, konštatuje o. i. M. Hronský,  bolo podmaniť si celé Slovensko a pričleniť ho k Maďarsku, bojový duch jednotiek bol priaznivý pre útok, na čapiciach mali kovové štítky hlásajúce „znovupodmanenie Horného Uhorska“. Maďarská červená armáda nezadržateľne postupovala, francúzsky generál Pellé, hlavný veliteľ čs. armády písal v tajnej depeši bil na poplach :“ bojím sa, že prídeme neskoro, celé Slovensko je ohrozené, celá budúcnosť tejto krajiny je spochybnená....“.Do Košíc sa maďarské jednotky dostali bez boja a maďarské obyvateľstvo ich triumfálne privítalo. Obsadili Prešov, vyhlásili Slovenskú republiku rád, s tým, že „ v prvom rade sme Maďari a až potom komunisti“.  Na juhu sa rozprášené čs. jednotky začali znovu formovať až východne od Nitry, v strede po neúspešnom boji o Zvolen sa stiahli na čiaru Kremnica – B. Bystrica. Keď čs. vojská ustúpili od Nových Zámkov a pre Maďarov bola cesta na Bratislavu voľná a V. Šrobára ešte pred polnocou vyzvali, aby s vládou odišiel buď do Trenčína alebo do Brna.

 

Tuhé boje pri Bratislave

Tuhé boje sa viedli pri Bratislave.  Už 25. marca 1919 vyhlásil V. Šrobár na celom území Slovenska stanné právo a keď nastala 5. Júna kritická situácia, lebo bola obsadená veľká časť Slovenska na juhu a východe odovzdal najvyššie právomoci vojenskému veleniu. Bratislava bola nebezpečne ohrozená, koncom júna sa tu odohrali najtuhšie boje. To potom zohralo svoju úlohu pri riešení hraníc – čs. strana požiadala medzinárodnú konferenciu o malú úpravu hraníc tak, aby Bratislava a najmä jej prístav mali predmostie – teda, aby mu patrila Petržalka. Táto požiadavka bola  začiatkom augusta síce uznaná, ale čs. strana chcela obsadiť Petržalku a postaviť tak aj Maďarsko a aj maďarské jednotky pred hotovú vec. Odohral sa posledný a zároveň jednej z najstrhujúcejších a najdramatickejších príbehov prepadu. Bol zachránený most cez Dunaj, zneškodnené nálože, ktorými ho chcela v prípade núdze maďarská stráž vyhodiť do vzduchu a zajatá maďarská posádka v Pečenskom lese.

 

Výročie pripojenia Petržalky

Okrem výsadku, ktorý sa od priestoru Lafranconi v noci preplavil nepozorovane  na druhú, petržalskú stranu husárskym kúskom bol výkon príslušníkov Sokola, ktorí sa šplhali popod most. Urobili to v tme nebadane, prekvapili maďarskú stráž. Zneškodnenie maďarskej posádky bolo rýchle, nepadol ani jeden výstrel, bolo bez krviprelievania. Už ráno 14. augusta 1919  bola Petržalka pričlenená k Česko – Slovensku. Bol to posledný akt vojenského konfliktu s Maďarskou republikou rád, s Maďarskou červenou armádou. Rokovania o stiahnutí maďarských vojsk sa odohrávali v bratislavskej Redute. Maďarského parlamentára previedli z Petržalky po moste so zaviazanými očami. Do Reduty šiel okolo vládnej budovy (dnes budova univerzity na nábreží Dunaja/ v ktorej sídlil V. Šrobár.

Rokovanie znamenalo aj koniec mimoriadnych opatrení  stanného práva vyhláseného 5. júna 1919. Do roka a do dňa - o rok neskôr 4. júna 1920  všetko potvrdil historický akt obrovského významu:  medzinárodná dohoda, ktorá po prvý raz určila dodnes platné, medzinárodne uznané hranice Slovenska, čo sa znovu potvrdilo v roku 1945 a napokon aj pri vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 na rozdiel od Slovenského štátu, od ktorého pomníchovský proces vo Viedenskej arbitráži Nemecka a Talianska tretinu územia odčlenil.