Môže sa zjednotiť pravica na Slovensku? – Vladimír Dobrovič

Oproti zjednotenej ľavice na Slovensku stojí úplne rozhádaná pravica. Síce takmer všetky pravicové strany majú rovnaký program, je však takmer nemožné, aby sa zjednotili. Takýto zázrak nehrozí. Veď stačí sa pozrieť spätne do krátkej histórie samostatného Slovenska. Len čo došlo k vystriedaniu niektorého z čelných funkcionárov politickej strany už bol na scéne nový politický subjekt. O výmene na predsedníckom poste ani nehovorím. Pozícia predsedu sa považuje, tak ako i v minulom režime, takmer za doživotnú. Sám som zažil rokovania menších politických strán o zlúčení, takmer všetky pokusy skončili neúspešne. Prečo? Lebo bolo k dispozícii len jedno predsednícke kreslo. O to viac to platí pri veľkých stranách. Nedokážem si ani len predstaviť, že by napríklad Pavlovi Frešovi, alebo hociktorému z ostatných predsedov pravicových politických subjektov, boli ostatní lídri strán ochotní robiť, čo i len podpredsedu. Najväčšou prekážkou zjednotenia pravice je teda nedostatok predsedníckych stoličiek. Nádejou by preto mohla byť strana so šiestimi až desiatymi hlavami. Niečo ako obdoba poslednej koaličnej rady pravicových strán, počas vlády Ivety Radičovej. Reprezentovala však široké spektrum odlišných názorov. Nebol to ale hlavný dôvod jej rýchleho rozpadu. Preto sa dá očakávať aj opätovné zjednotenie pravice po parlamentných voľbách. Podľa aktuálnych prieskumov verejnosti by k tomu asi nemalo prísť, ale čert nikdy nespí. Moc a chuť vládnuť od nepamäti dokáže spojiť zástancov aj opačných ideológií. Strana SDKÚ-DS varuje pred vytváraním nových politických strán, pretože to nepomáha zjednocovaniu pravice. Pripúšťa ale odchod niekoľkých svojich členov do nových politických subjektov, ako je napríklad Nová väčšina Daniela Lipšica. Podľa vyjadrenia hovorkyne SDKÚ-DS pre TASR, ich motívom „je rýchlejší kariérny rast." Podľa D. Lipšica spájanie pravice je síce potrebné, avšak nie na úrovni politických strán, ale na úrovni voličov a sympatizantov.

Takže, nie je vylúčené, že do volieb vzniknú ešte i ďalšie strany, aby sa uspokojili nenaplnené ambície pravicových politikov, ktorí sa nedokážu presadiť vo svojich politických stranách. Zjednotiť ľavicové strany, počas panovania pravicových vlád Mikuláša Dzurindu, sa síce podarilo, ale od tej doby už pretieklo veľa vody dolu Dunajom. Nemala by preto slovenská ľavica zaspať na vavrínoch. Pravica už mnohokrát v histórii dokázala, že nebude tak ústretová voči svojim oponentom ako Ficova vláda. Keď budú mať po voľbách pravicové strany, čo i len jeden hlas navrch preberú moc do svojich rúk. Sociálne zákony, ktoré sa v súčasnosti tak ťažko rodia, šmahom prútika vrátia späť. Aj preto sa domnievam, že k prijímaniu nepopulárnych opatrení by mala ľavicová vláda pristupovať opatrnejšie, najmä čo sa týka ich možných negatívnych dopadov aj na široké vrstvy obyvateľstva. Nemala by sa utešovať pochvalnými vyjadreniami z druhej strany barikády a nemala bezhlavo pokračovať v opatreniach, ktoré pripravovala predchádzajúca vládna garnitúra. Samozrejme v prípadoch ako je naplnenie dohody o platoch lekárov, vrátane platov sestier by mala dodržať džentlmenské dohody predchádzajúcej vlády. Takisto som presvedčený, že by sa mali nájsť prostriedky aj na oprávnené požiadavky na zvýšenie platov učiteľov. Nemala by vláda zabúdať ani na tých, ktorí niesli pred voľbami na trh svoju kožu pri získavaní voličov. Dodnes nemajú zodpovedajúcu prácu a mnohí z nich sú i nezamestnaní. Sklamaný volič by totiž mohol v budúcich voľbách podľahnúť sľubom pravicových strán, ktoré akoby zázrakom obrátili svoj kabát. Bez hanby nám sľubujú lepšie životné podmienky. Tvária sa, že im ide o ochranu sociálnych istôt študentov, učiteľov... Topiaci sa aj slamky chytá, to by si mali uvedomiť tí čo dnes majú moc prijímať nepopulárne opatrenia.