Médiá i ľudia si pripomínajú august ´68 – Dušan D. Kerný

Na prvý pohľad je hlúposť spytovať sa, prečo si toľko médiá i ľudia pripomínajú august 1968. Ale keď si uvedomíme, že každý človek má predsa ten svoj august, svoj nielen osobný, ale aj osobitý deň, na ktorý v ničom nezabudol, vryl sa mu do pamäti. Jedným z nich je publicista Stanislav Vančo, ktorý sa po dlhých rokoch po auguste prihlásil, keď hľadali svedkov udalostí, ktoré sa odohrali v Bratislave na Šafárikovom námestí. Vančo tam zhodou okolností bol, v ten deň pricestoval z Trnavy, aby podporil kolegov v novinách. Netušil, že sa dostal do hľadáčika fotoreportéra denníka Smena. Ten fotografoval hádku muža s posádkou sovietskeho tanku vo chvíli, keď si rozdrapil košeľu. Vančo roky nevedel, že kdesi na zábere sa nachádza aj on. Opísal to vlani na stránkach SNN v rozhovore s Ankou Slávikovou. Vďaka tej fotke sa stal overeným očitým svedkom, overeným preto, lebo sa dostal do dokumentárneho filmu nemeckej spoločnosti ZDF. Autorom bol výrazný publicista Quido Knopp. To on prišiel v sedemdesiatych rokoch do Bratislavy, to on vypátral meno človeka pred hlavňou tanku a zverejnil to vo filme veľkej európskej televízie.

 

Povedal mi, že má osobitný vzťah k dejinám strednej Európy, podporený aj tým, že jeho žena je z Maďarska, a tak má celkom iný pohľad na naše štáty než iní publicisti. Jeho motiváciou bolo nielen objaviť meno človeka pred tankom, ale aj meno fotografa: „Viete, to je jedna z fotografií storočia, keď sa robí film či kniha na túto tému, na tému sto najvýraznejších fotografických svedectiev o XX. Storočí, táto fotografia z hlavného mesta Slovenska tam nepochybne patrí.“

 

Veľkorozmerná nemecká kniha Obrazy XX. storočia skutočne uverejnila fotografiu na dvojstrane v strede knihy aj s tým, kde sa to odohráva, kto je ten muž pred tankom, jeho meno Emil Gallo, a aj to, že štyri roky po udalosti spáchal samovraždu...

 

Nebola však zodpovedaná tá hlavná otázka: kniha síce hovorí o tom, ako „snímka uverejnená v miestnych novinách Smena obletela celý svet“, ale nebolo tam, okrem názvu novín, svedectva, že tam bola uverejnená po prvý raz, meno fotografa. Podnietený rozhovorom s prof. Quido Knoppom som 18. augusta 1998 naliehavo písal vedeniu vtedajšej STV, že „najnovšie vydanie nemeckého týždenníka, ktorý sa predáva v 170 štátoch sveta, na strane 134 uvádza fotografiu muža pred tankom ako záber bezmenného demonštranta z Prahy, a ani po troch desaťročiach sa nikde neuvádza meno autora tejto svetoznámej fotografie Ladislava Bielika. Najpôsobivejšia fotografia roka 1968 v celosvetovom meradle je tak pre svet stále neznáma, jej autor takisto, ani po desaťročiach sa nedočkal rehabilitácie, pritom vdova, majiteľka originálu, žije v Bratislave, a keď sa toho neujme cudzina, je namieste, aby sa uvedenia faktov na pravú mieru ujali doma naše médiá. Napokon zápas ozrejmovania, ako je zatajovaný autor, že ide o historický dokument z Bratislavy, je aj príkladom zápasu o zviditeľňovanie alebo naopak nezviditeľňovanie Slovenska“.

 

Aké bolo moje sklamanie, keď kniha britského profesora Keitha Robbinsa Svet od roku 1945 ešte v roku 2001 vyšla s Bielikovou fotografiou na obálke bez uvedenia mena autora – a ako foto z Prahy. Francúzska spoločnosť, ktorá dávala dovedna publikáciu Sto fotografií, uviedla Bielikovu fotku ako snímku nemeckej agentúry DPA. Takých prípadov je celá séria. Medzi inými sa toho dopustil napríklad seriózny švajčiarsky literárny kalendár. Jednou z pikantérií je, že pri príprave výstavy v Prahe poslal dramatickú scénu z Bratislavy ako svoju snímku viedenský fotograf. Ešte v roku 2002 som v článku Príbeh ukradnutej fotografie napísal „zneuznávanie Bielikovho autorstva je časťou európskej neschopnosti vnímať strednú Európu v jej úplnosti!“.

 

Príbeh sporu o Bielikovo autorstvo sa úspešne skončil napokon po desaťročiach až pred súdom, jedným z kľúčových svedkov, ktorého výpoveď rozhodla, bol niekdajší redaktor Smeny, chýrny Slávo Kalný. Ten o tom vydal svedectvo aj v matičných Slovenských pohľadoch.