Lilitin dych a sloboda slova – Rudolf Slezák

Priznávam, že  o švajčiarskom režisérovi, ktorého  meno je - Dominique Othenin Girard, veľa neviem. Dávno  som už vyrástol z čias, keď sme hltali hororové filmy, ktorými nás zaplavili západné filmové spoločnosti. Bolo to však niečo nové, takže sme ich vstrebávali do seba, ako filmy o hrdinských indiánoch, statočných pištoľníkoch a neporaziteľných bojovníkoch, ktorí sa zrodili vo filmových ateliéroch. Ak by sa ma však niekto spýtal, ktorý film sa mi z tvorby tohoto režiséra najviac páčil, nevedel by som odpovedať, pretože si vlastne ani nepamätám na ich názvy a deje. Až udalosti z posledných dní, mi pomohli rozpamätať sa, že niekedy v deväťdesiatych rokoch, som predsa len videl jeden z jeho množstva filmov, ktoré režíroval - Nočný anjel. Ani on síce nepatrí do žánru pre náročného diváka, no zapamätal som si zaujímavú myšlienku jeho tvorcu, ktorou sa pokúsil nás osloviť. Prebudil totiž k životu matku alebo nevestu všetkých démonov Lilit a poslal ju medzi ľudí. Už začiatok tohto filmu bol strašidelný, tak ako sa patrí pre hororové filmy. Z močiara, kam ešte nevkročila ľudská noha, sa vynorila strašná a škaredá obluda, ktorá sa premenila na elegantnú a krásnu ženu a tá si to namierila rovno do redakcie, akéhosi módneho časopisu. 

 

Podľa starých židovských legiend, Lilit bola prvou Adamovou ženou, a Stvoriteľ ju poslal za trest medzi démonov. Bola to škrieplivá, neposlušná a neznášanlivá žena, ktorá nevyhovovala Adamovi, ani Stvoriteľovi v jeho Božích plánoch. Kde inde, ako v močiari, plnom zlých duchov, mohla nájsť svoj nový domov,  medzi tvormi, s podobnou náturou. Teraz ju však filmári oživili a obdarovali ju krásou a schopnosťami, získavať prívržencov, pre svoje plány, pomstiť sa Bohu aj celému ľudstvu. Stačilo, aby na niekoho dýchla a títo ľudia sa už stal nástrojmi pre jej pomstu. Rozliezli sa po všetkých redakciách a dôležitých inštitúciách, z ktorých potom vnášali medzi ľudí svoju nenávisť a zlobu. Aj tento film končí, tak ako každý iný, porážkou tohto strašného démona, no ako vieme, démoni nikdy nevymierajú úplne. Posledné udalosti  vo svete, svedčia o tom, že ich niekto  alebo niečo, znova a znova oživuje.. Poprava francúzskych karikaturistov, je toho tiež dôkazom.

O všetkom, čo sa udialo v tejto súvislosti, nás dostatočne informuje denná tlač, takže sa k tomu netreba podrobnejšie vracať. Snáď len toľko, že každý normálny človek si želal, aby bol fanatizmus aj v tomto prípade, spravodlivo potrestaný. Nikto nemá totiž právo, vziať život inému človeku, za jeho názory, presvedčenie alebo náboženské vyznanie. Ľudia na celom svete dali jasne najavo, čo si myslia o tomto zločine. Vynorilo sa však predsa len jedna otázka - ako je to vlastne s tou slobodou slova a ako s ňou zaobchádza. Je to síce základný pilier demokracie a civilizácie, no občas sa mi zdá, akoby v niektorých prípadoch bolo cítiť "Lilitin dych". Teraz možno poviem niečo kacírske, no aj sloboda slova, by mala mať nejaké hranice. Ak si ju niekto predstavuje, že pod jej ochranou, je normálne, aby namaľoval Mohamedovi kôl do zadku, aby ho ozdoboval ako pedofila alebo s prasacou hlavou, to už nepovažujem za hodné umelca, za akého sa považujú aj karikaturisti. Rovnako si nectím ani posmeškárov, ktorí sa považujú za moderných umelcov, ak zobrazia pápeža, ako drží nad hlavou kondóm a hovorí - Ceci est mon corps (toto je moje telo, Charlie Hebdo-2010) Nielen Francúzi, Dáni alebo Belgičania však majú takýchto "umelcov", ktorí sa živia urážaním a posmeškami, na účet židovského, kresťanského alebo islamského náboženstva. Nájdete ich však aj v našich končinách, napr.  Karlovom moste, kde prikresľovali predchádzajúcemu  pápežovi oslie uši, ale aj v rôznych časopisoch, medzi ktoré patrí napr. Reflex... Môžete sa v  v nich pokochať nad výtvormi, ako pápež Benedikt vylieza z brucha, pápež František sa zmieta v akomsi posadnutom tanci, Ježišovi v nich natiahli na hlavu kondóm, Maria leží na slame s roztiahnutými nohami a zíza na poskakujúce novonarodeniatko, inde zasa nakreslili jej zadok, ako si uľavuje......  polonahého pápeža iba v pamperskách alebo ako to urobil Paolo Schmidlin, keď mu dal podobu slečny Kitty, v podväzkoch, dámskej bielizni, s excentrickým účesom.  Umenie, za aké by vás vyplieskala mokrou handrou aj upratovačka  vo verejných záchodoch, ak by vás nachytala pri takýchto kresbách.. Pritom však, všetci vieme, ako ťažko ľudia znášajú, ak si niekto robí z ich náboženstva posmech. Zosmiešňovanie náboženstva je horšie, ako keď vybombardujete moslimovi jeho príbytok, povedal vraj Bin Ladin. Ukazuje sa, že mal pravdu, nikto už nespočíta počet nevinných obetí, ktoré kvôli takémuto "umeniu", už prišlo o život. Samozrejme, že to nespomínam preto, aby som tým obhajoval vyčíňanie radikálnych moslimov, urezávanie hláv, upaľovanie kresťanov a pod.

"Umelci" podobného druhu, sa nám však už rozrástli, ako huby po daždi. Povie nám však niekto, akého vyznania sú títo páni, keď tak zúrivo útočia na náboženstvo a robia si z jeho symbolov posmešky? Možno sa mýlim, ale predpokladám, že oni neveria v žiadneho Boha. Nespozoroval som doteraz, v ich tvorbe, že by si robili posmech aj zo svojho svetonázoru,  útočia a zosmiešňujú iba svetonázor iných. Chvascú sa svojim umením, svojim talentom, tak ako sa ním chvastala napr. Tolokinnova z Pussy Riot, keď verejne súložila tesne pred pôrodom alebo Markíz de Sade, keď sa rýpal prstom vo vlastných výkaloch a maľoval prstom na stenu, svoje oplzlé kresby a historky. Čo by len dali dnes niektorí zberatelia, za originál tohto humusu. Za "umelcov" , sa dnes  považujú aj cukrárky gymnazistky, ktoré nedávno na Ukrajine, pri prezentácii svojich výrobkov, nalievali rodičom i učiteľom kompót pod názvom - krv Ruských novonarodeniatok, alebo v inej spoločnosti, zasa rozrezávajú tortu ozdobenú ruskou zástavou, na ktorej leží novonarodeniatko. Okolo tohto "umeleckého skvostu" , nedočkavo čaká rozrehotaná spoločnosť, až ho rozrežú a každý dostane svoj prídel. Ak si niekto myslí, že aj toto je umenie, nech sa potom nediví tomu, že iní ľudia za tým zasa cítia Lilitin dych, šíriaci okolo seba nenávisť a zlobu.