Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Lietajúce facky – Štefan Nižňanský

„Padla facka, padla na sále“...  Kto by nepoznal odrhovačku z tanečných zábav v obľúbenej pražskej krčme na Vlachovke? Tú však nemám na mysli prioritne. Ani tú, čo bulvár komentoval titulkom: Fú, tá sadla! Schytal ju totiž herec Peter Marcin od susedky Andrejky v role Františka Stromokocúra v sitkome „Susedia“. Ani nie kabaretnú šou „Na facku“ s roastmasterom Jurajom Šokom Tabačekom.

Rekapitulácie hodné sú facky, lietajúce medzi politikmi a novinármi. Lebo situácia na Slovensku sa po dvojnásobnej vražde dvoch mladých ľudí, z ktorých jeden bol novinár z redakcie webového portálu Aktuality.sk Ján Kuciak, vyhrotila a presiahla hranice krajiny pod Tatrami. Nebudem a nechcem komentovať samotný hrozný skutok, lebo ten si vyžaduje sústredené a dôkladné vyšetrovanie, odhalenie, usvedčenie aj potrestanie páchateľa(-ov).

No ešte sa vyšetrovanie ani len nezačalo a boli sme svedkami erupcie vášní, emócií, obviňovania a konštrukcií smerujúcich k zvrhnutiu vlády. Tieto metódy nastolili mainstreamové médiá, s ktorými sa do frontálneho útoku rozbehli opoziční politici. Celú kauzu tak spolitizovali a veľkej časti verejnosti dali možnosť myslieť si, že sa iba čakalo na vhodnú zámienku. Sociologička Silvia Porubänová správne povedala, že „ ani politici ani novinári si nemôžu dovoliť tancovať na hroboch!“

 

Ja si najviac pamätám médiami maximálne prezentované ohnanie sa Vladimíra Mečiara pri príchode do Slovenského rozhlasu 14.septembra 2002. Reportér televízie JOJ Choluj sa pred budovou politika spýtal, „odkiaľ zobral peniaze na financovanie svojej vily Elektra“. Mečiar neodpovedal a kráčal ďalej. Redaktor idúc za ním provokoval a otázku zopakoval. Až vtedy sa Vladimír Mečiar zastavil, chytil Choluja ľavou rukou pod krkom za košeľu, s pravou rukou zovretú v päsť a povedal: „Ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti j..., že sa nespamätáš.“ Tento záber obletel celý svet a dodnes ho s obľubou (lebo účelovo) používajú, využívajú aj zneužívajú skoro všetky slovenské médiá.

Pri výpočte fackovacích aktov v politike si ešte spomínam dokonca aj na strety politikov. V susednom Česku ministra zdravotníctva Davida Ratha na nejakej zubárskej konferencii napadol bývalý vicepremiér za ODS Miroslav Macek. Pamätná bola facka, ktorú priamo v parlamente dostal v auguste 2010 poslanec za SaS Igor Matovič. Utŕžil ju od podpredsedníčky SNS Anny Belousovovej preto, že ju v článku nazval Ančou. Agresívnemu a urážlivému Igorovi v odvete našťastie vtedy zabránil Daniel Krajcer...

 

Verejnosť zaujal potom aj incident v „stovežatej“, kde minister financií Miroslav Kalousek vlepil facku 19-ročnému mladíkovi pred budovou Poslaneckej snemovne na Malostranskom námestí v Prahe. Stredoškolák priznal, že konflikt vyprovokoval tým, že politikovi vulgárne nadával, že „je symbolom prehnitosti českej politiky“. Médiá sa však vtedy viac zaoberali tým, či išlo o jednu alebo o štyri facky. Akoby práve na tom najviac záležalo...

Áno, žiaľ mainstreamové médiá selektujú udalosti a informácie – podľa toho, ako a či sa im to hodí. Odlišným metrom merajú „svojich“ agresívnych politikov.

Že ktorých? Že o ničom neviete? Jasné, veď sa to zahodilo do koša korporátnej cenzúry.

 

Tak si ich pripomeňme.

Nedávno zaplavili celú slovenskú mediálnu scénu aj zahltili éter zábery a informácie opozíciou a občianskymi aktivistami organizované módne protesty pred obytným komplexom Bonaparte. Smerovali proti majiteľovi nehnuteľností Bašternákovi, proti ministrovi vnútra Kaliňákovi a, samozrejme, proti premiérovi Ficovi, ktorý tam býva. 

Hoci boli protesty pokojné, hrala tam hudba, rozdávali sa „bonapárky“ aj tak došlo 11. júla 2016 k fyzickému  násiliu. Paradoxne zo strany protestujúceho liberálneho poslanca parlamentu za SaS Petra Osuského, ktorý napadol názorového oponenta. Občana Rudolfa Vaského, keď sa ho pýtal na jeho dvojtvárnosť a vzťah k Slovensku. Osuský sa neovládol a jednému z najväčších bojovníkov proti novodobému fašizmu na Slovensku vrazil silnú facku. Aktivista Vaský úder neopätoval.

 

Násilný čin poslanca však „odobrila“ stranícka kolegyňa Lucia Nicholsonová i ďalší poslanci SaS. Osuský sa vyhrážal, že facku dostanú aj ďalší, čo mu skúsia oponovať... No a prokuratúra ? Rozhodla, že facka, ktorú dostal Vaský od Osuského, nie je trestný čin! Skončilo by to rovnako, ak by aj nejaký občan vyfackal poslanca?

O tom že ani už spomínaný „obyčajný človek“ Igor Matovič nie je len poľutovaniahodný fackovací panák, svedčí aktuálna – čerstvá – príhoda zo súčasného chaosu na Slovensku.

Nemohli ste o nej nikde počuť, lebo prípad jednoducho pred verejnosťou zamlčali všetky slovenské médiá, vrátane verejnoprávnych.

 

Predseda strany OĽaNO, Igor Matovič sa po vražde Jána Kuciaka staval do role ochrancu novinárov a obviňuje vládnu stranu Smer z prepojenia na tento otrasný čin. Matovič ale nedokáže zniesť kritiku voči svojej osobe. Aktivista, youtuber a bloger Martin Daňo po jednej z mnohých zmätočných tlačových konferencii Matoviča povedal, že za vraždu Kuciaka je spoluzodpovedný aj on. „Svätý Igor z malého Ríma“ (predseda OĽaNO Matovič ) sa následne novinárovi vyhrážal, že keď to ešte raz zopakuje, „rozbije mu hubu!“. Dôkaz pustil minister vnútra Kaliňák z diktafónu v televíznej nedeľnej debate. Podľa pohľadov, ktoré si vymenili medzi sebou Nicholsonová so Strižincom, bolo zjavné, že o tom vedeli. Prešli to však mlčaním, lebo toto a v tejto chvíli už nie je ani zaujímavé, ani podstatné a už vôbec to nepomôže ani jednému z najznámejších Robertov v slovenskej vláde...

 

Ak si ale myslíte, že cenzúra dnes neexistuje, pozrite si teraz záznam tejto debaty na webe RTVS. Ten pohľad prichytených zlodejov s prstami v „šporkase“  už v zázname neexistuje. Pohotový režisér s ostrými nožnicami ho prekryl inzertom záberu vo veľkom celku. Že maličkosť? Veď aj toto je škandál a manipulácia! Nie v súkromnom médiu – vo verejnoprávnej televízii, ktorú si všetci platíme a ktorá dookola vytrubuje, že je najobjektívnejšia. No nech sa páči!!!

 

No svet a život sa skladajú i z maličkostí, zo zaujímavých drobností, z pestrých kamienkov, z ktorých sa skladá aj mediálna mozaika. Vodou čo ju bude držať nad vodou by ale mala byť pravda a nevyhnutným spojivom objektivita.

Na Slovensko sa dokonca unúval aj generálny tajomník medzinárodnej mimovládnej organizácie Reportéri bez hraníc (RSF) Christophe Deloire. Počas stretnutia v piatok 2. marca 2018 údajne na stretnutí v Bratislave vyzval slovenského premiéra Roberta Fica, aby sa ospravedlnil za urážanie novinárov. Informovala o tom tlačová agentúra AP. Úrad vlády to poprel.

Deloire na stretnutí s Ficom na Úrade vlády SR odsúdil „hroznú atmosféru, ktorú voči novinárom vytvárajú lídri vlád v Maďarsku, Poľsku, Českej republike a na Slovensku“.

 

Myslím, že ak by „strýcovia“ boli prišli do krajiny pod Tatrami skôr a učili by novinárov objektívnosti a remeslu na školách (nie na americkej ambasáde), boli by vzájomné vzťahy aj spoločenská atmosféra lepšie.

Myslím, že Fico sa novinárom nemá začo ospravedlňovať. On totiž ozajstných novinárov, publicistov, komentátorov nikdy neurážal, nikdy sa im nevyhrážal, nikoho z nich neponižoval. Pozornému čitateľovi pritom isto neuniklo že kladiem pritom dôraz na slovo: „ozajstných“. Lebo nepripravení pisári, mediálni teroristi, redakční poľovníci a platení provokatéri (či už s diktafónmi, kamerami alebo fotoaparátmi) by si občas facku zaslúžili.

Celkom isto tú jednu, ktorá by – podľa klasika – prispela k ich dobrému vychovaniu.